Ak nereagujete na poloblba, ponecháte ho samotného so zrkadlom. Ak reagujete, poloblb zacíti príležitosť prezentovať svoje názory. Poloblb nesmierne preceňuje vlastnú osobnosť a riadi sa podľa schémy: „Ak útočím na Putina a Putin mi odpovie, znamená to, že som rovnocenný Putinovi“.

Rozumní ľudia jednoducho vedia, že s poloblbom nemá význam strácať čas. Poloblba sa nikdy nepodarí presvedčiť dôkazmi, tak načo strácať čas, energiu a sily. V politike sa žiaľ akosi zafixoval názor, že je potrebné reagovať na akýkoľvek čin protivníka – aj keď je poloblb. Ak sa nereaguje, akoby sa tým priznalo, že protivník má pravdu. Na základe tejto skutočnosti sa potom mohli uskutočniť mnohé známe provokácie, ktoré viedli ku konfliktom medzi štátmi. Klasickým príkladom je Emská depeša, ktorá zapríčinila vznik Prusko-francúzskej vojny v roku 1870. Až po vojne, v ktorej Francúzsko prehralo sa ukázalo, že Emská depeša vychádzala z nesprávneho prekladu.

Reakcia prezidenta RF Vladimíra Putina voči Obamovmu vyhosteniu ruských diplomatov je použitím pravidla ignorovania nezaujímavých a nedôležitých marginálov. Vypovedanie 35 ruských diplomatov bolo otvoreným provokatívnym krokom Obamu a jeho administratívy a tento krok sprevádzal aj ďalší diplomatický nátlak.

Obama a členovia jeho administratívy predpokladali, že Moskva siahne k recipročnej odpovedi, ktorá by sa svetovej verejnosti predostrela ako „ničím nemotivovaný prejav ruskej agresie“. Vypovedanie ruských diplomatov do 48 hodín a dva dni pred Novým rokom sledovalo navyše aj osobný cieľ čo najviac ruským diplomatom pokaziť oslavy Nového roku. Členovia Obamovej administratívy očakávali recipročnú reakciu Moskvy a pripravovali sa na ďalší krok, ktorým by na recipročné kroky Moskvy znova reagovali.

Rusko však Obamove snahy elegantne odignorovalo. Sama ignorácia sa tak vlastne stala reakciou a ignorovanie Obamu, prezidenta veľmoci, ktorá sa považuje za hegemóna“ je kruté verejné poníženie. Hegemón, ktorého ingorujú, rovnako ako dospelí ignorujú chlapčeka, ktorý robí neplechu – to už nie je žiaden hegemón, ale smiešna figúrka.

V poslednej dobe je vidieť v amerických a západoeurópskych masovokomunikačných prostriedkoch zaujímavý fenomén. Ide o povinné reakcie na akékoľvek činy Ruska. Ruské činy sa hodnotia, analyzujú a platí že žiaden, ani ten najslabší šepot Moskvy nezostáva bez operatívnej reakcie.

Situácia dokonca zašla až tak ďaleko, že tlač v USA napríklad reaguje nielen na to čo Moskva urobila, ale dokonca reaguje už aj na to, čo sa Moskva podľa ich názoru chystá urobiť. Situácia vyvrcholila, keď sa USA dostali až do paranoidného štádia, v ktorom im podľa ich slov Moskva za pomoci (alebo neschopnosti) CIA dokonca vybrala nového prezidenta. Vysvetľovať im, že sa mýlia evidentne nemá žiaden význam, proste tieto fakty sú mimo rámec ich vnímania.

Poníženie Obamu, ktorého Rusko nepovažovalo za hodného odpovede je samozrejme aj ponížením USA. Ešte stále je Obama americký prezident, aj keď už ostane prezidentom len tri týždne. Navyše sa ukázalo, že Obama a členovia jeho administratívy nemajú dostatočnú kapacitu, aby dokázali predvídať Putinove kroky. Poníženie, ktoré Obamu bolestivo zasiahlo však nie je výsledkom posledných dvoch dní.

Už od roku 2014 urobila americká diplomacia množstvo chýb. Najväčšou chybou bolo to, že USA sa rozhodli proti Rusku tlačiť cez svojích spojencov a satelity. Boli presvedčení, že doktrína „boja cudzími rukami“ bude sláviť úspech. Rusko siahlo k ignorácii a predstavitelia Obamovej administratívy zrazu zostali nemilo prekvapení, pretože si uvedomili že napríklad projekt Normandskej štvorky na Ukrajine, akosi USA vytesnil.

A tak sa zjavila paradoxná situácia, svetový hegemón, ktorý vyprovokoval ukrajinskú krízu a ktorý priamo kontroluje vládu v Kyjeve, zrazu nemôže priamo vstúpiť do diplomtických rokovaní a robí im problém priamo presadiť svoje predstavy. Takú istú chybu ako na Ukrajine urobili predstavitelia Obamovej administratívy aj v riešení sýrskeho problému.

V Sýrii USA takisto podobným spôsobom ako na Ukrajine stratili svoj vplyv, vytlačili ich Rusi, Turci a Irán. Tieto krajiny sa momentálne dohovorili o zorganizovaní prímeria v Sýrii, dohodli sa bez účasti USA a krajín EÚ. Zrazu sa objavil zaujímavý precedens, že USA ani nie sú potrebné k riešeniu geopolitického problému, problém je možné riešiť aj bez účasti USA. To, že sa neberie do úvahy názor USA ale de facto znamená, že USA už hegemónom nie sú.

Ak sa vo svete problémy riešia bez vás – je to jednoznačný dôkaz, že hegemónom nie ste. Ak to ide upraviť bez vás, znamená to, že ste regionálnou krajinou. Keď sa už neberú do úvahy názory USA, NATO či EÚ a verejne sa ignoruje americký prezident, sú to jednoznačné dôkazy politickej diskvalifikácie a straty prestíže.

Najdôležitejšie je, že Rusko svoje strategické víťazstvá v Sýrii, na Ukrajine voči Obamovi a jeho administratíve dosiahlo bez veľkého prelievania krvi, bez výrazných ekonomických strát, pričom ešte aj sankcie voči Rusku sa obrátili proti ich osnovateľom. Ukázalo, sa že strategická úroveň Obamu a jeho administratívy výrazne zaostáva.

Ale uvedené úspechy Putina ešte neznamenajú, že je koniec. Donald Trump chápe, že Obamova politika bola chybná a „tadiaľ cesta nevedie“. Preto sa Trump rozhodol pre inú cestu a pokúsi sa s Moskvou dohovoriť. A Moskva samozrejme na rozhovory s Trumpom pristúpi, pretože ignorácia v tomto prípade nemá význam. Najmä keď Donald Trump deklaroval svoj plán zlepšiť vzťahy medzi Ruskom a USA.

Pri vzájomných rozhovoroch sa odkryjú nové možnosti riešenia existujúcich problémov. Platí axióma, že ak sa USA budú chcieť dohodnúť, vojny, ktoré rozpútali a ktoré mohli podporovať takmer donekonečna sa veľmi rýchlo skončia – v priebehu jedného alebo dvoch rokov. To zachráni milióny ľudských životov a umožní urýchliť ekonomickú obnovu zničených krajín, pričom bude potrebné vynaložiť na obnovu menšie sumy. Je však potrebné, aby sa na obnove podieľalo celé svetové spoločenstvo, pretože aj tak pôjde o enormné finančné čiastky. Ak sa bude podieľať celé svetové spoločenstvo, predpokladá sa že určitou reformou prejdú aj príslušné svetové organizácie.

Dôležitý je aj faktor, aby sa všetky úspechy, ktoré Rusko dosiahlo za posledné tri roky len tak neodovzdali Donaldovi Trumpovi „za jeho pekné oči“. Dvojstranné rozhovory medzi Ruskom a USA budú s určitosťou náročné. To hlavné sa však podarilo dosiahnuť. Rusko od roku 2014 posilnilo svoje postavenie vo svete, toto posilnenie ruských pozícii by nebolo možné bez chýb Obamu a jeho administratívy. Vďaka Obamovi a jeho krátkozrakej politike sa dnes USA ocitli v nepríjemnej submisívnej pozícii. Ukázalo sa, že Rusko dokáže svoje názory presadiť a že s Ruskom treba naozaj vážne počítať..

Rostislav Iščenko