Košice 7. februára (TASR) – Olympiáda je výnimočná udalosť, ku ktorej smeruje svoje úsilie množstvo športovcov a spomienky na ňu zostávajú v pamäti do konca života. Úspechy spod piatich olympijských kruhov majú väčšiu váhu než akékoľvek iné. Niektorí sa na ZOH ešte objavia, pre iných môže byť táto olympijská skúsenosť prvou aj poslednou, čo bol aj prípad hokejového útočníka Mareka Svatoša v Turíne v roku 2006.

Pred ôsmimi rokmi bol súčasťou tímu, ktorý suverénnym spôsobom vyhral svoju B-skupinu. Zdolal v nej silné tímy USA či Rusko, ale aj neskorších víťazov Švédov. Slovenský hokejový tím napokon po prehre vo štvrťfinále obsadil 5. miesto. Ako Svatoš povedal v rozhovore pre TASR, z talianskej olympiády si priniesol príjemné zážitky a s odstupom času si túto reprezentačnú skúsenosť veľmi váži.

-Je tomu už osem rokov, čo ste na ZOH v Turíne reprezentovali Slovensko. Cesta turnajom sa pre tím trénera Františka Hossu skončila vo štvrťfinále. Aké spomienky sa vám s touto olympiádou spájajú?

"Mám na ňu len dobré spomienky. Veľký úspech sme tam síce neurobili, ale pre mňa osobne to bola veľká skúsenosť. Bol som ešte mladý a bola to moja prvá olympiáda. Veľmi som sa na to tešil. Počas samotných zápasov som bol trochu nervózny, veď je to najdôležitejší hokejový turnaj. Hral som na ňom s výbornými hráčmi, z ktorých viacerí už dnes nehrajú. Bola tam veľmi dobrá partia a aj preto sú moje spomienky na Turín pozitívne."

-Slováci začali turnaj piatimi víťazstvami v rade, po ktorých prišla štvrťfinálová prehra, ktorá znamenala koniec. V Turíne sa vo výbornom svetle predstavil brankár Peter Budaj, ktorý svojimi výkonmi výrazne prispel k spomínaným triumfom. Práve Peter bol vtedy vaším klubovým spoluhráčom a v reprezentačnom výbere je aj tentoraz. So súčasným brankárom Montrealu Canadiens sa dobre poznáte, však?

"To áno. Spoločne sme do Turína cestovali a spolu sme aj bývali na izbe. Sme veľmi dobrí kamaráti na ľade aj mimo neho. Bývame vedľa seba a už roky sa poznáme. On fandil mne a ja jemu. Peťo je výborný chlapec a asi najväčší dobrák akého poznám. On je rád, ak sa darí mne a ja som takisto rád, ak sa darí jemu. Navzájom sa povzbudzujeme a fandíme si."

-Ste s Petrom aj teraz v kontakte?

"Samozrejme. Telefonujeme spolu aj keď je on teraz v Montreale. Leto trávime spoločne, v Denveri býva o dva domy nižšie. Deti máme v podobnom veku, takže sa stretávame prakticky celé leto."

-Napíšete mu do Soči?

"Určite mu zaprajem veľa šťastia, a keď dostane príležitosť ísť do bránky, nech vychytá nulu. Bolo by pekné, keby nášmu tímu pomohol k dobrému výsledku. Teší sa na olympiádu a určite sa posnaží podať čo najlepší výkon."

-Vráťme sa však do Turína. Aká atmosféra panovala v dejisku?

"Atmosféra bola výborná, ako na každom veľkom podujatí. Celé mesto žilo hokejom a to aj ľudia, ktorí tam boli doma. Olympiádou vtedy žije celý svet a je to výborná propagácia športu. Je to raz za štyri roky a každý sa na to teší. Bolo to vidieť aj v Turíne."

-Ako sme už spomenuli, základná skupina bola v slovenskej réžii, päť zápasov, päť víťazstiev. Vo štvrťfinále sa však očakávania slovenských fanúšikov nenaplnili, stopku vám vystavili Česi po prehre 1:3. Prečo to vtedy nevyšlo?

"Ťažko hovoriť, kde boli chyby. Každý dal do toho všetko. Taký je šport – niekedy to vyjde, niekedy nie. Mužstvo sme mali výborné a možno nám chýbalo len trochu šťastia. V základnej skupine sme hrali veľmi dobre, skončili sme prví, no ďalej to už nevyšlo. Je to škoda, pretože tak ľahko už také dobré mužstvo dokopy nedáme."

-Pre vás osobne bola účasť v Turíne prvou a zatiaľ aj poslednou olympijskou skúsenosťou. Odvtedy sa ZOH konali vo Vancouveri a teraz v Soči. Nemrzí vás, že ste nepridali ďalšie olympijské štarty?

"Som rád, že som mal možnosť byť aspoň na tej jednej olympiáde. Ja som šiel do reprezentácie vždy, keď som mohol. Na druhej strane som mal veľakrát smolu. Či už zranenia, alebo sme v reprezentačnom čase čakali dieťa. Pred olympiádou vo Vancouveri v roku 2010 som v Colorade hrával pomenej. Kariéra mi vtedy išla nadol, veľmi sa mi nedarilo, aj tomu sa preto dá pripísať neúčasť. V NHL som vtedy síce hral, ale nemal som formu, ktorá by ma do Vancoveru posunula. Áno, je mi ľúto, že som sa nedostal na viac olympiád, ale teší ma, že som aspoň túto jednu v Turíne absolvoval."

-Olympijský hokejový turnaj je tu čo nevidieť. Známe sú súpisky, zmien bude už len minimum. Čo myslíte, kto môže byť celkovým víťazom?

"Tak, ako na každú olympiádu, aj teraz vyskladala Kanada výborné mužstvo. Špičkou sú takisto Švédi, Rusi a tí budú bojovať o prvé priečky. Rusi hrajú doma, vyskladali mužstvo zo samých hviezd. Myslím si, že vyhrá to mužstvo, ktorého hráči budú ťahať za jeden koniec povrazu. Podľa mňa bude víťazom Rusko alebo Kanada."

-Nie je nič zriedkavé, že na vrcholných podujatiach favoritov zaskočia papierovo slabšie tímy. Príkladom je Švajčiarsko na posledných MS, ale aj bieloruský šok na úkor Švédov spred dvanástich rokov. Čo myslíte, dočkáme sa prekvapení aj tentoraz?

"Šport je nevyspytateľný. Veľakrát ‘vyskočí’ slabšie mužstvo, ktoré urobí dobrý výsledok. Ťažko však vopred odhadnúť, ktoré to bude. Nechám sa prekvapiť. Budem to sledovať a uvidíme počas turnaja."

-Momentálne v hokejovej kariére pokračujete v Košiciach, na konte však máte viac než 350 zápasov v prestížnej NHL. V nej ste sa naposledy objavili pred tromi rokmi v dresoch Nashvillu a Ottawy. Meno ste si však spravili v Colorade Avalanche, kde ste narazili na viacero hráčov zvučných mien. Ste v kontakte s niektorým z bývalých spoluhráčov?

"Ale áno. S Milanom Hejdukom si zavoláme a niekedy stretávam aj ďalších starších hráčov. Adam Foote býva tiež v Colorade, Sakicovci žijú tiež v Denveri. Niekedy sa s nimi počas leta stretnem. Či už počas leta pri tréningu alebo mimo. V Denveri je veľa hráčov, ktorí tam po skončení kariéry zostanú. Bývanie v horách a celkovo v tom meste je jedno z najlepších v Amerike. Veľa hráčov tam zostáva aj po skončení kariéry."

-Uvažujete podobne?

"Áno. Určite chcem, aby tam vyrastali moje deti a chodili tam do školy. Aj manželka je odtiaľ, takže aj ja budem tráviť väčšinu času tam."

-Spomenuli ste Milana Hejduka. Tento bývalý český reprezentant v úvode sezóny ohlásil koniec bohatej kariéry. Čo teraz robí?

"Venuje sa deťom. Má dvojičky, Mareka a Davida, a s nimi chodí po turnajoch. Snaží sa ich naučiť to, čo vie on a toho je veru dosť. Užíva si čas s rodinou. Tých osem mesiacov sezóny je pre rodinu ťažkých, takisto aj pre hráčov. Teraz si preto užíva voľno."

-Hokejový turnaj v Soči začína v stredu 12. februára. Zverenci Vladimíra Vůjtka nastúpia na svoj prvý zápas o deň neskôr proti USA. Čo myslíte, kam to môže slovenský tím dotiahnuť?

"Už sme spomenuli outsiderov, ktorí niekedy spravia dobrý výsledok. Uvidíme, či zranení hráči nakoniec naše mužstvo posilnia. Určite nemáme také mužstvo, aké majú Kanaďania, Švédi či Rusi. Stretne sa tam však hokejová špička. Momentálne máme málo mladých hráčov, výrazne menej ako v minulosti. Budem však držať palce, aby urobili čo najlepší výsledok. Dúfam, že sa pošťastí spraviť taký výsledok, aby boli spokojní ako fanúšikovia, tak aj samotní hráči. Skôr som však pri zemi. Ako som už povedal, nechám sa prekvapiť."

-Roky ste žili v USA, plánujete sa tam aj usadiť. Známych hráčov máte aj v iných mužstvách. Budete držať palce aj inému tímu okrem Slovenska?

"To nie. Spomedzi mužstiev budem držať palce iba Slovákom. Keď tam uvidím hráčov, s ktorými som hral, alebo proti nim, tak budem držať palce im ako jednotlivcom."