Mal som aj ja tú česť byť svojho času v Davose ako štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí SR. Tiež sa zúčastniť regionálnej ekonomickej konferencie v Jordánsku, ako súčasť tohto svetového hospodárskeho fóra.

Tohoročný Davos svojím významom prekonal všetky predchádzajúce fóra svojou otvorenosťou, konkrétnosťou myšlienok v prejavoch niektorých lídrov, kde by som rád spomenul Marka Carneyho, premiéra Kanady. V prejave 22. januára triezvo povedal, že svet sa delí na silných a veľkých a na slabých a malých. Okrem iného otvorene povedal, že žijeme v ére rivality veľmocí, kde silní si môžu robiť čo chcú a slabí to musia trpieť. Priznal, že zahraničná politika bola v minulosti založená na hodnotách ale to nie je celkom pravda, pretože medzinárodné právo sa uplatňuje s  rôznou prísnosťou. S  kľudom povedal že ak niektoré štáty už nechránia hodnotové pravidlá, tieto štáty sa musia chrániť sami. „Suverenita, ktorá bola kedysi založená na pravidlách, bude čoraz viac zakotvená v schopnosti odolávať tlaku“.

Carney analyticky konštatoval, že v tejto danej situácii keď stredné a malé krajiny rokujú bilaterálne s hegemónom a so silnými veľmocami, potom tie stredné a menšie súťažia medzi sebou kto bude ústretovejší. Vo svete rivality majú krajiny na výber buď súťažiť medzi sebou o priazeň veľkých, alebo sa spojiť a vytvoriť tretiu cestu s určitým vplyvom. Carney radil prestať sa odvolávať na medzinárodný poriadok založený na pravidlách, ako keby stále fungoval. Je potrebné brať do úvahy fakt, že najmocnejší presadzujú svoje záujmy v rámci ekonomickej integrácie formou nátlaku. Radil nečakať na obnovenie starého poriadku lebo k tomu už nedôjde. Povzbudzoval štáty znižovať vplyv veľkých a to znamená budovať silnú domácu ekonomiku, ktorá by mala byť prioritou každej vlády. „Nemali by sme smútiť za starým poriadkom, ktorý sa nevráti. Nostalgia nie je stratégia“. Carney verí, že na základe starého poriadku je možné vybudovať niečo väčšie, lepšie, silnejšie a spravodlivejšie a toto má byť úlohou stredných, a ja dodávam aj malých krajín. Mocní majú svoju moc povedal, ale my máme schopnosť pomenovať realitu, budovať si silu doma a konať spoločne vo svete.

Počas tohoročného Davosu došlo aj k historickému ceremoniálu, kedy prezident Donald Trump ratifikoval Chartu Radu mieru (Board of Peace), čím ju ustanovil za oficiálnu medzinárodnú organizáciu. Prezident Trump to formuloval tak že Mierová rada má šancu stať sa najvýznamnejším orgánom aký bol kedy vytvorený a ktorému chce predsedať.

Rade mieru dal aj novú dimenziu, ktorá by bola orientovaná nielen na Gazu, (čo bol jej pôvodný cieľ) ale aj na ďalšie aktivity v záujme stability a mieru v ostatných častiach sveta. Už hneď v inauguračnom prejave prezident Trump, zdôraznil že Mierová rada bude spolupracovať s organizáciou spojených národov a nebude jej konkurovať.

Chcem sa pri tejto otázke zastaviť, pretože hneď po prezentácii Rady mieru ozval sa celý rad a varovaní, že prezident Trump sa bude usilovať nahradiť OSN. Je pravdou, že na otázku novinára či Rada mieru by mohla nahradiť OSN, prezident Trump odpovedal, že je to možné („it might“) pričom hneď dodal, že OSN má veľký potenciál, ale ho nevyužíva.

Je nespravodlivé hneď v začiatku spochybňovať novú mierovú diplomatickej iniciatívu prezidenta Trumpa.

Pozrime sa reálne na úlohu a možnosti OSN a najmä jej Bezpečnostnej rady (ďalej BR OSN) pri pokusoch uhasiť vojnové konflikty, ku ktorým dochádza v rôznych častiach sveta. Ostatným vážnym porušením medzinárodných pravidiel bola špeciálna policajná akcia Spojených štátov voči Venezuele, kedy jednotky DEA – Drug Enforcement Administration – Jednotky boja proti drogovej trestnej činnosti uniesli prezidenta Venezuely a jeho manželku, uväznili ich v New Yorku, kde budú postavení pred americký súd. Sú obvinení z konšpirácie spojenej s narkoterorizmom, za dovoz kokaínu do USA, za držbu a používanie samopalov a výbušnín v rámci týchto aktivít.

OSN posudzovala túto agresiu 5. januára 2026 na zasadnutí BR OSN kde bol pozvaný aj svetovo uznávaný ekonóm a politológ prof. Jeffrey Sachs, aby predniesol svoje expertné stanoviská. Tlmočil svoju analýzu situácie a odporúčania pre priamo zainteresované štáty – USA a Venezuelu. Jedno z opatrení, ktoré navrhol bolo hneď realizované a generálny tajomník OSN vymenoval osobitného vyslanca na podanie správy s odporúčaniami pre BR OSN.

Jeffrey Sachs v závere tlmočil, že voľba, ktorá stojí pred BR OSN je, či Charta OSN zostane živým nástrojom medzinárodného práva, alebo sa jej dovolí, aby stratila svoj význam.

Poznamenávam, že BR OSN neprijala rezolúciu k Venezuele. Nehlasovala s vedomím, že predchádzajúce pokusy o prijatie rezolúcie boli zablokované vetom zo strany stálych členov BR OSN.

Vo svetle uvedeného si dovolím uviesť niekoľko otázok aj odpovedí.

OSN a BR OSN, jej početné medzinárodné inštitúcie (viac ako 30) fungujú roky a nemožno ich obviniť z nečinnosti. Ale ako objektívne hodnotiť prácu inštitúcií, ich výsledky a efektívnosť? Sám generálny tajomník OSN António Guterres už roky volá po obnove OSN a zvýšení jej funkčnosti. V jednej z mnohých rezolúcii BR OSN sa otvorene konštatovalo, že „nedostatočná jednomyseľnosť jej stálych členov na zasadnutiach jej znemožnila vykonávať svoju primárnu zodpovednosť za udržiavanie medzinárodného mieru a bezpečnosti“.

Ešte je tu článok 51 Charty OSN, podľa ktorého má štát právo brániť sa, ak je napadnutý. Toto právo platí dočasne, kým nekoná BR OSN.

Takže OSN funguje, zasadá, štáty využívajú platformu organizácie, ale zabezpečiť medzinárodný mier a bezpečnosť vo svete OSN de facto nemôže.

Podobne je to aj s našimi najdôležitejšími medzinárodnými subjektami EÚ a NATO, ktoré v dnešnej podobe nemôžu zaručiť bezpečnosť a mier žiadnemu z členských štátov. Článok 5 atlantickej zmluvy, že útok na jedného člena NATO je útokom na všetkých, je v podobnom duchu aj súčasťou ústavnej zmluvy EÚ. Ide o článok 42 ods. 7 Zmluvy o Európskej únii (ZEU) klauzula o vzájomnej pomoci ukladá povinnosť štátov Únie pomáhať členskej krajine, ktorej územie čelí agresii, všetkými dostupnými prostriedkami.

Nedá sa celkom pochopiť, prečo sa s takou vehementnosťou mnohí pustili do odsúdenia mierovej iniciatívy prezidenta Trumpa.

Namiesto toho, aby sme privítali novú iniciatívu Rada mieru, ktorej hlavným slovom je MIER, mnohí sa pustili do odsúdenia tejto Trumpovej diplomatickej iniciatívy.

Politikov, politológov a média iritujú zrejme pasáže o silnom postavení predsedu Rady mieru, ktorým je Donald Trump, ale prehliadajú to, že v článku 10 Charty sa stanovuje právo Výkonného výboru meniť znenie Charty.

Text Charty Rady mieru je len prvým krokom, ktorý má nárok na svoj ďalší vývoj a skvalitňovanie („upgrade“).

Posledná moja poznámka sa týka európskych lídrov, ktorí namiesto tvorby európskych diplomatických mierových iniciatív a formovania vlastnej EU diplomacie vyzývajú ku zbrojeniu a k mierovým rokovaniam s Ruskom z pozície sily, čo je opakom postupu prezidenta Donalda Trumpa, ktorý volá po ukončení vojny na Ukrajine a po rokovaní s Ruskom o mierovej zmluve.

Pokúsme sa veriť, že Trumpova mierová iniciatíva Rada mieru v spolupráci s OSN prispejú k ukončeniu súčasných vojnových konfliktov vo svete a nastolia mier a bezpečnosť vo svete.

Jozef Šesták, diplomat, bývalý štátny tajomník MZV SR

Prečítajte si tiež

• Čo je Trumpova Rada mieru?
• Slovensko sa nateraz nepripojí k Trumpovej Rade mieru
• Nemecko dalo odpoveď Trumpovi na jeho pozvánku do Rady mieru