Obavy, ktoré predbehli realitu

Keď Rada Fondu na podporu umenia (FPU) 17. septembra schválila Zásady podpornej činnosti na rok 2026, aktivisti z iniciatívy Otvorená kultúra (OK) už niekoľko týždňov varovali pred „masakrom v kultúre“. Ich sociálne siete zaplavili emotívne príspevky o ohrození regiónov, konci divadiel a strate tisícov pracovných miest. Strašenie verejnosti bolo pritom postavené na dohade – samotný dokument ešte nikto nevidel.

Podľa rétoriky progresivistických aktivistov malo ísť o zásah, ktorý vymaže celé odvetvia: divadlo, hudbu, folklór, regionálne kultúrne centrá či knižnice. V médiách sa objavovali čísla o stratách v objeme šesť a viac miliónov eur ročne a o stovkách ohrozených podujatí. Kultúrna obec bola burcovaná do pocitu, že jej budú odrezané životné tepny.

Tieto tvrdenia však nemali oporu v realite. Vychádzali z odhadov a zo strachu, že sa zmení systém, na ktorý si niektorí prijímatelia zvykli.

Čo ukazujú schválené Zásady

Zápisnica zo 17. rokovania Rady FPU ukazuje niečo celkom iné. Všetky základné oblasti kultúry zostávajú zachované: divadlo, tanec, hudba, literatúra, výtvarné a vizuálne umenie, folklór, tradičná kultúra, knižnice, múzeá, galérie či kultúrna infraštruktúra. Navyše pribúdajú nové akcenty:

Program pre mládež – podpora aktivít detí a mladých umelcov.

Inkubátor pre začínajúcich tvorcov – priestor pre nové talenty, ktoré doteraz často narážali na uzavreté komisie.

Prioritné projekty MK SR – významné kultúrne počiny, ktoré majú ambíciu presiahnuť regionálny rámec a reprezentovať Slovensko doma i v zahraničí.

Ak sa pozrieme na samotné programy, obavy z „masakru“ jednoducho nedávajú zmysel.

Schválený materiál hovorí o rámcových programoch a podprogramoch, no konkrétne sumy a počty podporených subjektov prídu až v rozpočte a následných výzvach. Preto je predčasné hovoriť o zrušených festivaloch či „hundredkách“ podujatí, ako to robia kritici.

Zásady zachovávajú podporu pre všetky oblasti umenia, no menia logiku rozdeľovania: automatizmus a „zvykové právo“ sa majú nahradiť dôrazom na kvalitu, umelecký prínos a dosah projektov. Teda presne to, čo od verejných peňazí očakáva každý občan – aby prinášali hodnotu, nie len stabilný príjem úzkej skupine dlhodobých prijímateľov.

Ako fungoval starý systém patrónov

Doteraz bola metodika len naoko. V praxi fungoval systém „patrónov“ v odborných komisiách. Títo ľudia poznali „svoje“ organizácie a vedeli im rok čo rok zabezpečiť podporu. Nebola to otvorená súťaž kvality, ale rutina a istota. Kto mal patróna, ten mal peniaze. Kto nemal, ten mohol čakať na zázrak.

Aj preto dnes najhlasnejší krik neprichádza od mladých autorov alebo nových iniciatív, ale práve od tých, ktorí mali zo systému stabilný prospech.

Kto kričí najviac? Dáta z TOP 30 hovoria jasne

Keď sa pozrieme na čísla v databáze podporených projektov z FPU, miznú všetky ilúzie. V rokoch 2016–2025 si TOP 30 prijímateľov z prostredia občianskych združení, nadácií či neziskových organizácií rozdelilo dokopy 24,8 milióna eur. To predstavuje 26,5 % všetkých prostriedkov, ktoré Fond na podporu umenia poskytol v rámci týchto právnych foriem.

Z tabuľky je zrejmé, že u väčšiny ide o pravidelných príjemcov – peniaze plynuli rok čo rok. Nie je to teda o výnimočnej podpore špičkového projektu, ale o systematickej štátnej injekcii, na ktorú sa mohli spoliehať. Viaceré organizácie si za desať rokov vybudovali takmer istotu, že každý rok dostanú ďalšie desiatky či stovky tisíc eur.

Doteraz to fungovalo na princípe „patrónov“ v odborných komisiách. Títo členovia poznali „svoje“ organizácie a vedeli im zabezpečiť stabilnú podporu. Nebola to otvorená súťaž kvality a umeleckého prínosu, ale rutina a zvyklosť. Preto dnes počujeme najhlasnejší krik práve z tohto prostredia.

Z ich pohľadu je zmena skutočne ohrozením – no nie ohrozením kultúry ako takej, ale ohrozením istoty, že peniaze prídu bez ohľadu na reálnu hodnotu projektu.

Ak má niečo reforma FPU ohroziť, tak je to pohodlný automatizmus. Pohodlie tých, ktorí si zvykli, že peniaze z fondu prídu každý rok, bez ohľadu na to, či prinášajú nové hodnoty alebo iba opakujú zaužívané projekty.

Slovenská kultúra na takejto zmene nestratí. Naopak, môže získať – ak sa prostriedky začnú rozdeľovať transparentne, podľa jasných kritérií a s dôrazom na kvalitu a dosah.

Nie „deštrukcia kultúry“, ale koniec pohodlia pre privilegovaných – to je pravý dôvod kriku, ktorý dnes počujeme.

Čo by mal byť ďalší krok Rady FPU

Ak má reforma Zásad získať dôveru odbornej i laickej verejnosti, nestačí iba prijať rámcové pravidlá. Potrebné je vypracovať a zverejniť metodický pokyn, ktorý stanoví:

Jasné kritériá pre každý program a podprogram – umelecká kvalita, publikačný dosah, regionálny význam, finančná primeranosť.

Váhovanie kritérií, aby hodnotenie nebolo dojmologické, ale predvídateľné.

Transparentnosť výsledkov – zverejnenie zoznamu podporených aj nepodporených projektov s odôvodnením.

Pravidlá konfliktu záujmov, ktoré zabránia, aby komisie rozhodovali o projektoch svojich známych.

Zrozumiteľná komunikácia – aby verejnosť vedela, čo sa podporí a prečo. Takýto metodický rámec by odstránil pochybnosti, ktoré dnes kultúrna obec ešte má, a dokázal by, že Rada FPU skutočne rozhoduje nestranne.

Nie masaker, ale očista

Diskusia o Zásadách FPU na rok 2026 ukázala, že v kultúrnom sektore je veľa strachu – no často nie zo straty kultúry, ale zo straty pohodlia. Systém patrónov, ktorý fungoval roky, vytvoril sieť privilegovaných príjemcov. Tí dnes najhlasnejšie hovoria o „deštrukcii“, lebo vedia, že zmena im zoberie istotu každoročných injekcií.

Slovenská kultúra však nestojí na pár desiatkach organizácií. Naopak – je omnoho širšia, živšia a tvorivejšia. Ak sa Fond na podporu umenia vydá cestou transparentných metodických pravidiel a férového hodnotenia, môže byť výsledkom očista a ozdravenie systému.

Nie masaker, ale nový začiatok. Nie rozklad kultúry, ale jej posilnenie – tak, aby podporu dostávali tí, ktorí ju naozaj prinesú ľuďom, nie tí, čo si na ňu len zvykli.