Všetci štyria víťazi majú v úcte ruského prezidenta Vladimira Putina a niektorí z nich sú dokonca jeho osobní priatelia. Všetci majú pred sebou cieľ – prinajmenšom o tom hovorili, či hovoria vo svojich volebných programoch – ukončiť jestvujúci konflikt s Ruskom. Il Giornale v tejto súvislosti píše, že paradoxne by bolo možné tvrdiť, že skutočný triumf v týchto voľbách dosiahol „cár“. Koho majú talianske noviny na mysli, nie je si ťažké domyslieť. V každom prípade – reč nie je o Obamovi, ani o Porošenkovi.

Pravdaže, Liviovi Caputovi neunikli ani rozdiely vo vzťahoch spomínaných štyroch víťazov volieb s ruským prezidentom. Trump viackrát vyjadril svoje nadšenie Putinom, ktorého dával za príklad ako naozajstného vodcu, zastrájal sa, že nemá v úmysle pokračovať v politike ostrého konfliktu s Ruskom, ktorý kultivovala a vyhrocovala administrácia Obamu. Aj vzhľadom na to bol Vladimir Putin jedným z prvých ruských politikov, ktorý blahoželal Trumpovi k víťazstvu. Tu už Il Giornale ostražito pripomína, že teraz nik nevie, s akou presne iniciatívou sa chystá vyrukovať Trump v mene ukončenia novej chladnej vojny, ktorá prepukla počas ukrajinskej krízy a ani to, či sa mu podarí prekonať odpor voči zbližovaniu s Kremľom, ktorý je príznačný pre najbližších Trumpových spolupracovníkov z vojenského establišmentu USA. Aj Mitt Romney, pravdepodobný nový minister zahraničia USA, je naladený voči Rusku nepriateľsky. Mnohí americkí analytici a vplyvné médiá varujú Trumpa pred „ústupkami Putinovi“, pred prípadným uznaním takzvanej „anexie Krymu“ a pred tým, aby boli Rusku ponechané voľné ruky v Sýrii. Tak, či onak – v porovnaní s veľmi zlými vzťahmi medzi Obamom a Putinom, ktorých symbolom bolo aj veľmi chladné podanie si rúk na poslednom stretnutí v Peru, sa atmosféra každopádne zmenila. Najneskôr o tri mesiace sa o skutočnom stave vzťahov medzi Trumpom a Putinom dozvieme omnoho viac, usudzuje talianske Il Giornale.

Taliansky novinár Livio Caputo sa hlbšie zamýšľa aj nad  čerstvým víťazstvom Françoisa  Fillona v primárnych voľbách medzi francúzskymi republikánmi, ktoré rozhodli o straníckom kandidátovi na post budúceho francúzskeho prezidenta. Mnohí si ešte nedávno mysleli, že Fillon bude iba bronzovým pozorovateľom súboja medzi Sarkozym a Juppém, napokon však primárky vyhral práve on. Il Giornale toto hodnotí ako naozajstné Putinovo víťazstvo. Medzi Putinom a Fillonom sú dobré vzťahy, ktoré boli dosiaľ širokej verejnosti málo známe, no rozvíjali sa už pred ôsmimi rokmi, keď boli Putin a Fillon vo svojich štátoch predsedami vlád. Prezidentmi boli vtedy Medvedev a Sarkozy. Vzťahy medzi Putinom a Fillonom sa rozvíjali aj po tom, čo sa Putin po tretíkrát stal ruským prezidentom a Fillon sa stal „obyčajným poslancom“ francúzskeho parlamentu. Fillona pozývali i na chatu pri Moskve, i do Soči. Teraz, keď Fillon získal nemalú šancu stať sa budúcim francúzskym prezidentom, netají sa svojím programom, ktorý vonkoncom nevyznieva protirusky, skôr naopak: koniec protiruským sankciám, ukončenie rozmiestňovania vojsk NATO na hraniciach s Ruskom, odstup vo vzťahoch s USA  (tu Fillon dokonca použil obľúbený zvrat legendárneho prezidenta De Gaullea „americký imperializmus“), úzka spolupráca s Kremľom v boji proti Islamskému štátu, koniec nepriateľského postoja voči ruskému spojencovi, sýrskemu prezidentovi Asadovi. Od prezidenta Francúzska by Putin nemohol očakávať nič viac, než mu ponúka kandidát Fillon, mieni taliansky Il Giornale. K názorom talianskeho média možno pripojiť aj upozornenie, že Fillonovi na chrbát dýcha ešte aj jeho pravdepodobná súperka  v boji  o kreslo francúzskeho prezidenta Marine Le Penová z Národného frontu, ktorej prípadná výhra by – veľmi mierne povedané – nebola  o nič menším darčekom pre dobré vzťahy Paríža a Kremľa než Fillonovo víťazstvo. Jednoducho – Kremeľ, praješ si z Elyzejského paláca zmrzlinu s čokoládou, alebo zmrzlinu s čokoládou a ešte aj s jahodami so šľahačkou?

Výsledky ďalšej dvojice spomínaných prezidentských volieb s proruskou koncovkou síce nemajú pre Európu a svet taký obrovský význam ako voľby v USA a vo Francúzsku, no tiež môžu svojím dielom napomôcť prevratným zmenám na našom kontinente i na „modrej planéte“.  Voľby v Moldavsku boli naozajstným duelom medzi proruskými a prozápadnými politikmi. Vyhral ruský tábor, ktorý sa po očakávanom úspechu v najbližších parlamentných voľbách môže snažiť roztrhať dohodu o asociácii s EÚ a o vstup do Eurázijského colného zväzu vedeného Ruskom. Bulharsko síce aj po prezidentskom víťazstve generála Radeva zatiaľ ostáva členom EÚ a NATO, tam však môže mať vplyv na rozhodnutia, ktoré treba prijímať jednohlasne…

Ak k tomuto všetkému – ako pripomína talianske Il Giornale – dodáme,  že ešte aj v Nemecku majú – bez ohľadu na Merkelovú – svoju silu proruskí politici, na ktorých strane stoja mnohí vplyvní kapitáni nemeckého priemyslu, že v Taliansku je tiež veľa vplyvných priateľov Ruska a nebolo by ani proti zrušeniu protiruských sankcií, že Moskva má výborné vzťahy na Cypre, v Grécku a v Srbsku – Putin má skutočne mnoho dôvodov na radosť.

Vladimír Mohorita