Slovensko čakajú tri volebné kroky. Voľby ako výber ľudí a výber postojov k súčasným realitám sveta, ale aj vnútroštátnym problémom nás samých. Ak chceme pochopiť dianie na Slovensku, musíme urobiť analýzu sveta – nie je možné ju nebrať do úvahy.

Žijeme v prechodnom období, keď usporiadanie sveta založené na výsledkoch 2. svetovej vojny zaniká a nové pravidlá ešte nepôsobia. Existujú inštitúcie, ktoré vznikli zo spomenutých výsledkov, ale v praxi sa uplatňuje politika silnejšieho a politika blokov, takzvaných spoločenstiev. Znovu sú potrební nepriatelia, militarizácia politiky, nové pravidlá obchodu, investícii a globálneho usporiadania ľudskej spoločnosti.

Aj Slovensko má svoje problémy. Veľká nedôvera k politickým inštitúciám, morálne, právne a politické zlyhanie vedúcich osobností, kríza politických strán, kríza parlamentalizmu, jednostranný vývoj ekonomiky, zanedbanie infraštruktúry, regionálne rozdiely, ako aj zanedbané otázky obrany a bezpečnosti štátu.

Správy ohlupujú. Pred voľbami každá strana sľubuje to, čo nevie splniť. Sľuby idú do sociálnej sféry, kde je najviac voličov, ale splnenie je neurčité. Každá strana bojuje za seba. Ale tie skupiny, ktoré sú u nás sa nedajú nazvať stranami.

Ak sa vraciame ku končiacemu sa obdobiu výkonu funkcie prezidenta, vidím hlavné pozitívum v tom, že končí. Prezident Andrej Kiska bol produkt kampane tretieho sektora a cieľom ďalších skupín. Prezident štátu má veľa hriechov, podozrení z trestnej činnosti, ale nikde sa nepíše, že jeho najväčším hriechom bol boj proti vlastnému štátu a jeho existencii.

Kiska označil obdobie vzniku štátu za obdobie zločinu. Kiska prisahal na pohrebe Michala Kováča pomstu zakladateľom štátu. Kiska bez súhlasu kohokoľvek navrhol vybudovanie americkej základne neďaleko Popradu. Kiska sa vysmial všetkým, ktorí chceli tento štát, keď k 25. výročiu vzniku Slovenska vyznamenal všetkých, ktorí proti vzniku štátu a existencii štátu bojovali. Je mnoho vecí, ktoré možno Kiskovi vytknúť. Ale treba brať do úvahy aj to, čo bolo z jeho hlavy a čo bol výsledok vplyvu prostredia v ktorom sa pohyboval.

Zaoberám sa tým preto, že tie isté sily, ktoré vytvorili Kisku, vytvárajú dnes Kisku č. 2 a volá sa Zuzana Čaputová. Nedovolím si hodnotiť morálny profil a ľudské vlastnosti pani Čaputovej. Ale viem, že politická prax a skúsenosť je nulová, orientácia v globálnej politike nutná pre hlavu štátu a veliteľa ozbrojených síl je nulová, skúsenosť a aspoň teoretická znalosť pôsobenia ústavných inštitúcii je takisto nulová. Má legálnu podporu strany, ktorá ešte len vzniká, ale tí čo sú v pozadí, už teraz všade útočia na vrcholné funkcie.

Namiesto perspektívy pre Slovensko riešia zástupné problémy, ako napríklad agendu LGBTI, či môžu mať homosexuáli deti a mnohé iné, na ktoré reagujú. V prechodnom období sa vždy na čelo štátu vyberal človek z veľkým rozhľadom a ľudskou zrelosťou. Propaganda v podobe objednaných výsledkov prieskumov, ktorá jej dáva 55 percent, súčasne otvára otázku, kedyže sa zúčastnilo na Slovensku 55 percent ľudí volieb prezidenta…

Druhým kandidátom na funkciu prezidenta je Maroš Šefčovič. Propagujú ho ako nezávislého. Skutočne nezávislý od strany Smer-SD? Od nej dostal 100-tisíc eur na kampaň. Na vystúpeniach ho sprevádza Robert Fico, ktorého politiku obhajuje.

A hlavná chyba je, že trvalý pobyt má síce na Slovensku, ale vinou dlhodobej odlúčenosti od vnútorných pomerov sa v nich vlastne nevyzná. Propaganda ho vyzdvihuje ako človeka z Európskej únie. Je fakt, že jeho skúsenosť je bohatá. Tento klad má však aj zápornú stránku. Ide zastupovať a hájiť záujmy Slovenska v EÚ, alebo záujmy eurobyrokracie na Slovensku?

Z vystúpení vyplýva, že bližšia je mu eurobyrokracia. Ak predtým dvíhal ruky za prisťahovalectvo, za širší výklad zmlúv o založení EÚ tak, aby obmedzili národné vlády, je veľmi pravdepodobné, že v tom bude pokračovať. V čase, keď národné štáty a EÚ prehodnocujú svoje vzťahy,  je vysoký predpoklad, že on bude stáť proti národným záujmom.

Naivná bola hra Roberta Fica o predsedu Ústavného súdu SR, ktorá, mimochodom, neskončila. Tá predpokladá, že  Šefčovič ako prezident vymenuje expremiéra za predsedu Ústavného súdu, vyberú si predsedu vlády a “Ficovláda” bez ohľadu na výsledok parlamentných volieb bude pokračovať.

Vidíme, že pre osobnú moc je Fico ochotný rozbiť systém. Narušil voľby Ústavného súdu, hrozí rozbitím vlády a pádom vládnej koalície, ale aj vyvolaním predčasných parlamentných volieb. Zásada “Ak nebudem ja, nebude nič“, je pre štát zničujúca. A čo robí Šefčovič? Verejne, až s nekritickým obdivom podporuje Fica.

Tretí, ktorý môže vo voľbách prezidenta zohrať zásadnú úlohu je Štefan Harabin. Ak prví dvaja neoliberáli a globalisti predstavujú dve odnože toho istého smerovania, Harabin je protikladom týchto kandidátov. Jeho pozitívom je skúsenosť zo súdnej moci, výkonnej moci, pôsobenia v parlamente a legislatívnych procesov. Dôverne pozná osoby a vzťahy, ktorých väčšina je pre ostatných občanov zakrytá. Bez ohľadu na dôsledky pre svoju kampaň stojí dôsledne na otázke obhajoby slovenských národných a štátnych záujmov.

Táto jeho koncepcia vyvoláva snahu nepustiť Harabina do druhého kola a v tomto sa spojili všetci neoliberali v agentúrnych médiách anonymne, ale čitateľne. Samozrejme, že verejnosť sa musí vyrovnať aj s tým, že Harabin vyhral veľa zápasov vo funkciách, v ktorých bol.

Dostal mnoho rán, ale neustupoval a vyhrával. Nie je politicky organizovaný, je nezávislý a aj keď ho spájajú s vládou Roberta Fica, bol v nej ako nezávislý a v skutočnosti jediný Ficov oponent. Podľa môjho názoru, ak chceme, aby bolo Slovensko štátom našich vnukov, dnes je Harabin pre Slovensko ako hlava štátu najlepšie riešenie.

Je tu ešte ďalšia postavička v politickom spektre – kandidát na prezidenta Béla Bugár, ktorý celú svoju politickú kariéru založil na etnickej odlišnosti. Bol proti zvrchovanosti, bol proti Ústave SR, bol proti vzniku štátu, bol jedným z predstaviteľov bojujúcich za maďarskú autonómiu – rozdelenia štátu na etnickom princípe. Viacej času prežíval v Budapešti, ako  komunikáciou so slovenskými orgánmi. Keď pre svoju nadutosť vo vzťahu k iným členom svojej strany a po korupčnom škandále jeho strany prišiel o funkciu predsedu strany, na čas sa stiahol.

Keď zistil, že jeho návrat do na politické výslnie už nie je možný iba na základe angažovania sa v prospech maďarskej menšiny, oprel sa aj o časť Slovákov. Ak  hodnotíme jeho vystúpenia, je takzvaným jastrabom v politike. Jeho malé nacionalistické kroky sa v ničom nezmenili. Vždy pracuje pre seba. Iná tvár v médiách, iná tvár v pozadí. Konflikt v koalícii hovorí za všetko: Fico nedal podporu Bugárovi na prezidenta a Bugár mu nedá podporu na Ústavný súd.

Mení sa aj spôsob vedenia volebnej kampane. Z neoliberálneho prostredia sa do nej potichu vnášajú zavádzajúce, až hlúpe témy ako napríklad, či by ten-ktorý kandidát ako hlava štátu udelil milosť Kiskovi. Pritom Kiska zatiaľ nie je odsúdený, jeho občianske práva nie sú zrušené a ak by sa napríklad vyskytli okolnosti týkajúce sa zlého zdravotného stavu, milosť sa všade vo svete udeľuje. A tu sa sami kandidáti nadúvajú, ako by oni strestali všetkých politikov. Pričom sami sú politici a prezident nemá právo súdiť.

Médiá hrajú svoje štandardné pozície a akúkoľvek inú pozíciu odmietajú. Kto je iný toho treba zakázať, alebo aspoň dehonestovať. Takže, nech žije sloboda slova z roku 1989! Agentúry štylizujú kandidátov do prostredia, ktoré im nie je prirodzené a sociológovia robia aj tajné prieskumy a podľa ich výsledkov upravujú kampane. Toto sa na Slovensku ťahá od prvých pokusov Fedora Gála v roku 1990 riadiť Verejnosť proti násiliu podľa prieskumov verejnej mienky.

Je to otázka od roku 1998. Slobodné voľby sú slobodným rozhodnutím občanov štátu, ktorí majú štátne občianstvo a platia dane. Voľby v roku 1998 boli prvé neslobodné. Verejnú mienku masívne ovplyvňovali zahraničné subjekty, platili médiá, opozičných politikov a aktivistov v kuse klamali.

Sami ústami Martina Šimečku priznali, že nebyť 20 miliónov dolárov od Sorosa, nikdy by Mečiara neporazili. Tvrdím, že okrem tých sorosovských miliónov išlo aj o ďalšie 3 miliardy čiernych peňazí. Slovenskí občania toľko peňazí nemali. Cieľom tých, čo stoja v pozadí týchto kampaní, je dosahovať svoje ciele rukami slovenského voliča.

Hlavná otázka pred voľbami znie: „Poučili sme sa? Občanovi, ktorému mediálnou masážou a propagandou upravia jeho názory  sa zdá, že volil slobodne, v skutočnosti však volí proti sebe. Ak si Amerika háji svoju slobodu volieb, mali by sme aj my. A až potom uvidíte, kto všetko bude proti slobodným voľbám vystupovať. A budeme tiež vedieť aj to, kto je kto a kto sa za koho bije…

Vladimír Mečiar

(Autor je bývalý predseda vlády SR a Hnutia za demokratické Slovensko)

Komentár pôvodne vyšiel na portáli napalete.sk