Vážne chcú hovoriť o ačohentizme? Demaskujeme jednu zo špinavých techník globalistov

Bratislava 13. marca 2023 (HSP/Foto:TASR/AP-Mikhail Metzel, Sputnik, Kremlin Pool Photo)

Ľudí triezvo zmýšľajúcich o konflikte na Ukrajine proamerickí propagandisti obviňujú, že v argumentácii vraj používajú neférovú techniku, tzv. whataboutizmus (ačohentizmus). Čo to vlastne je a prečo je v tomto prípade toto obvinenie jednoznačne podlé, nekorektné a zavádzajúce?

Nedávno bol z ačohentizmu obvinený poslanec Blaha Radou pre mediálne služby potom, ako v Rádiu Frontinus v časti rozhovoru o vojne na Ukrajine spomenul americké imperiálne vojny vo viacerých krajinách. Stalo sa to aj niekoľko dní predtým, v televízii TA3, v relácii Pozrime sa na to s témou „Vojna na Ukrajine. Máme sa báť aj my?“. Vysokoškolský učiteľ a politický komentátor Eduard Chmelár sa spýtal poslanca Ondreja Dostála: „Ak slabšiemu treba pomáhať, prečo ste doteraz vždy stáli na strane agresora v prípade amerických vojen, vy ,slušní‘?“ Dostál mu na to odpovedal: „To je tradičný ačohentizmus.“ (reláciu môžete vidieť tu). A opakuje sa to stále dookola, nekorektné obviňovanie z ačohentizmu je pevnou súčasťou demagógie globalistov. Pozrime sa preto na tento spôsob argumentácie bližšie.

Čo je vlastne whataboutizmus, alebo tiež ačohentizmus? Je to klasická špinavá technika používaná neférovými diskutérmi, keď im dôjdu argumenty. Podstatou logickej chyby, ktorú whataboutizmus predstavuje, je situácia, keď „whataboutista“ na argument, na ktorý nevie vhodne odpovedať, odpovedá protiargumentom celkom „z iného súdka“.

Často uvádzaným príkladom je vtip zo socializmu, keď Rus s Američanom čakajú na Sibíri na vlak, ten mešká, Američan to kritizuje a Rus mu na to odpovie: „A vy zase lynčujete černochov“. Lenže tak ako akékoľvek iné obvinenie, aj obvinenie z whataboutizmu môže byť aj nekorektné – a presne s tým máme do činenia v prípade, o ktorom tu bude reč.

Ruskú inváziu na Ukrajinu je možné vysvetliť jej zdôvodnením v geopolitickom kontexte, v rámci ktorého je logické poukazovať na správanie ruského geopolitického protivníka, Spojených štátov, a ich nekonečný rad imperiálnych vojen, farebných revolúcií a iných zločinov. Prozápadná propaganda, na Slovensku reprezentovaná najmä mysliteľmi a milovníkmi kritického a logického myslenia z Denníka N, Globsecu a iných filiálok bratislavskej liberálnej kaviarne, toto označuje za whataboutizmus. To je však chyba. Skutočný whataboutizmus je spájanie vecí navzájom nesúvisiacich, lenže toto nie je ten prípad.

Tu teraz nejde o spor, či Rusko postupovalo v súlade s medzinárodným právom alebo nie. Západ tvrdí, že nepostupovalo, Rusko naopak tvrdí, že útlak Rusov na Ukrajine a odôvodnené obavy Ruska o vlastnú bezpečnosť boli právne relevantnými a platnými dôvodmi pre inváziu. Na toto je možné mať rôzne názory, ale o tom sa tentoraz nejdeme sporiť – netýka sa to podstaty tohto článku, ktorou je iba otázka, či je v tomto prípade obvinenie z whataboutizmu korektné alebo nie. Jadro problému totiž je v úplne inej rovine.

Každé právo je právom len vtedy, ak je univerzálne: ak platí pre každého rovnako. Ak platí len pre jedného a na druhého je používaný úplne iný meter, tak potom nejde o právo, ale o obyčajný teror. Toto platí aj pre medzinárodné právo: správanie jednotlivých štátov musí byť posudzované rovnako. Ak by to tak nebolo, potom by medzinárodné právo bolo iba kladivom vyvolenej veľmoci na neposlušné krajiny a tí, ktorí si to môžu dovoliť, by v takom prípade mali úplne logický a oprávnený dôvod ho nebrať vážne.

Irak, Vietnam, Juhoslávia, Líbya… to sú len niektoré prípady, keď Spojené štáty americké bez mandátu OSN, a teda v rozpore s medzinárodným právom zaútočili na iné krajiny, vzdialené tisíce kilometrov od ich územia. Nenasledoval žiadny trest, žiadne sankcie, žiadne vylúčenie zo športových súťaží, žiadna celoplošná démonizácia.

Zopakujme to podstatné: Spojené štáty, ktoré mnohí ľudia označujú za medzinárodného teroristu číslo jedna, a ktoré sa vo svojich základných strategických doktrínach ani netaja snahou zničiť každého, kto by mohol predstavovať konkurenciu alebo výzvu pre ich svetovú hegemóniu, za ich zločiny a vraždy miliónov nevinných ľudí nikto nikdy nepotrestal, ani odnikiaľ nevylúčil.

Z toho však vyplýva závažná skutočnosť: bez ohľadu na to, kde je historická spravodlivosť, každý iný štát sveta má právo robiť to isté, čo robili USA, s presne rovnakými dôsledkami. Nič viac a nič menej. Toto je skutočné, naozajstné, živé medzinárodné právo, a nie tie pekné frázy, ktoré sú napísané v medzinárodných dokumentoch zamknutých v šuplíku úradu OSN v New Yorku.

Ak chceme posudzovať kroky Ruska, ale aj ľubovoľného iného štátu, ich adekvátnosť, morálnosť a prípadnú trestnosť, je úplne logické a prirodzené, porovnávať to s obdobnými situáciami. Tu naozaj ťažko poprieť úzku súvislosť posudzovania konkrétneho prípadu s posudzovaním aj iných podobných prípadov.

Takže milé dámy a páni, v tomto prípade nejde o žiadny whataboutizmus, o žiadny ačohentizmus, ale o jednoznačne konzistentnú argumentáciu. Čo mohli Američania, to môžu aj Rusi, aj Iránci, Kubánci, Rómovia, Eskimáci aj patagónski Gaučovia. Každá kritika vojny na Ukrajine, akokoľvek vo svojich dôsledkoch krvavej, nešťastnej, bratovražednej a príšernej, sa musí začať práve od tohto konštatovania: že každý má rovnaké právo robiť to, čo majú právo robiť iní, a niesť za to rovnaké následky.

Toto musí uznať každý, kto chce byť intelektuálne poctivý – a k tomu sa predsa aj panstvo z Denníka N, Globsecu a iných filiálok bratislavskej liberálnej kaviarne ostentatívne hlási, tvrdiac, že to len oni majú za sebou skutočnú odbornosť, logiku a morálku, kým ich oponenti sú vraj iba dezinformátori.

Už počujem ako kričia: dezoláti schvaľujú ruské porušovanie medzinárodného práva. Nie, páni z kaviarne, čítajte pozorne. Sme za to, aby aj Rusko, ak porušilo medzinárodné právo, bolo potrestané presne rovnako, ako boli potrestané USA vtedy, keď porušovali medzinárodné právo – napríklad vo vyššie uvedených imperiálnych vojnách. A nielen v minulosti, ale aj v súčasnosti, keď napríklad okupujú časť Sýrie bez akéhokoľvek mandátu.

A nejde len o explicitne vojenské výboje: takisto ide aj o prípady, keď si USA pre seba ukradli celé štáty (vrátane Ukrajiny) za použitia technológie farebných revolúcií či iných foriem proamerického puča. Čo je síce väčšinou humánnejší a mierumilovnejší spôsob ako vojna, ale vo výsledku je to podobný zločin. Rozdiel je povedzme podobný ako medzi tým, keď niekoho iba rovno zastrelíte, alebo ho predtým budete ešte aj mučiť.