Pokoj pre dušu nemusíte hľadať v exotickej Indii u budhistov. V tichu a osamote, bez výdobytkov modernej doby – slovenská oáza pre dušu priamo v srdci Európy

Slovensko 26. júna 2017 (HSP/Foto: PV)

V súčasnej informačnej dobe plnej rôznych pôžitkov a podnetov každý z nás už určite pocítil potrebu byť sám na mieste, kde vás nikto neoslovuje svojimi požiadavkami či prosbami. Byť sám, niekde preč od každodenných povinností, rutiny, rýchleho životného štýlu, pracovného stresu či, použijúc pojem knihy guinejského kardinála Roberta Saraha, byť mimo diktatúry hluku. Byť teda niekde sám so sebou, v tichu.

V tichu, kde prekonáte možno aj vlastný strach a nájdete odvahu konfrontovať sa sami so sebou a zároveň prostredníctvom modlitby intenzívnejšie zažijete prítomnosť Boha. Byť niekde v tichu bez každodenných pôžitkov, ktoré nám prinášajú len krátkodobé šťastie.

Oázu ticha a pokoja v podobe pustovne zriadil aj Rád bratov kapucínov, ktorí žijú v prostredí Kremnických vrchov, v Kremnických Baniach, kde sa nachádza miesto považované za stred Európy. Ako takáto pustovňa vyzerá, kto ju môže navštíviť, aký je denný program “pustovníka” či aké boli reakcie ľudí, ktorí sa rozhodli ísť do pustovne, nám priblížil brat kapucín Peter Vician.

V závere si tiež môžete prečítať svedectvo zdravotníckeho asistenta Jána, ktorý pustovňu pravidelne navštevuje.

Priblížte nám umiestnenie pustovne.

Naša kapucínska pustovňa sa nachádza v malebnom prostredí stredného Slovenska v blízkosti kláštora v Turčeku-Kremnických Baniach. Je to drevená chalúpka uprostred krásnej prírody.

Je v pustovni voda a elekrina?

Do pustovne síce nie je privedená voda ani elektrina, ale to sa stáva i veľkou výhodou. Nosenie vody z kláštora zlepšuje kondičku a človek bez elektriny príde na mnoho vecí, na ktoré už dávno zabudol.

Ako je pustovňa zariadená?

Vnútorné zariadenie je veľmi jednoduché a účelné. V jednej miestnosti posteľ, (spať sa dá i v malom podkroví), stôl, stolička, pec na kúrenie, potom malý skladík a ešte je tu najdôležitejšie miesto – malá kaplnka, kde sa dá modliť, rozjímať, poprípade slúžiť i sv. omša.

Kto zabezpečuje stravu, keď je človek v pustovni?

Je tu i plynová bomba, na ktorej sa dá niečo jednoduché ukuchtiť, ale veľa pustovníkov zažije požehnanie práve z toho, že sa postia, trebárs o chlebe a vode. Okolie je zaplavené Božou nádherou, stromy, kvety, vtáčiky a iné zvieratká, ktoré sa už neboja pokojom naplneného pustovníka.

Ako som už naznačil väčšina pustovníkov je nenáročná na stravu. Ale ak by mal niekto celý čas pobytu rozmýšľať nad tým aký je hladný, lepšie je niečo skromné prehryznúť. Ak mu niečo chýba, v kláštore mu dáme, čo potrebuje. Trebárs ten chlieb.

Je v pustovni toaleta?

Vonku je luxusné sociálne zariadenie, výborne vetraná latrína.

Kto navštevuje pustovňu a trávi v nej čas?

Pustovňa slúži predovšetkým pre kapucínov, kňazov, zasvätených, ale sme otvorení i pre ľudí zvonka.

Chodia k vám len ľudia, ktorých poznáte?

Ak sú to ľudia, ktorých nepoznáme, žiadame i nejaké odporučenie, či už kňaza alebo niekoho koho poznáme. Môže sa totiž stať, že by sa nám prihlasovali ľudia, ktorí hľadajú niečo úplne iné ako stretnutie s Bohom,  trebárs chalupárčenie, romantiku, ubytovanie…a na to pustovňa nie je. Tiež sa môže stať, že niekto nevie odhadnúť svoje sily a nie je ešte pripravený na tak intenzívne stretnutie s Bohom ale i so sebou samým v pravde. Preto to odporučenie.

Chodia k vám aj neveriaci ľudia?

Neviem si celkom predstaviť na čo by šli do pustovne neveriaci a ani neviem o nikom, že by v tej našej niekto taký bol. Pustovňa je miestom modlitby, intimity s Bohom. Neveriacim – hľadajúcim by som odporučil na začiatok niečo iné, napríklad návštevu kláštora s rozhovorom.

Ak do pustovne prídu laici, ľudia akých povolaní chodia najčastejšie?

To je rôzne. Priznám sa, že takto podľa profesie to veľmi nesledujem. Sú to však často v živote preťažení ľudia. Mamy, otcovia, manželia, manželky, slobodní…

Navštevuje pustovne mnoho ľudí? Prichádzajú aj opätovne?

Prichádza k nám stále viac ľudí, viacerí prídu i opätovne. Niekedy je ťažké nájsť voľné miesto v kalendári pustovne. Treba sa zahlásiť aspoň dva mesiace dopredu, ale i to sa nemusí už nájsť voľný termín..

Navštevujú pustovňu ľudia skôr v jarných a letných mesiacoch alebo aj v zime?

Jarné a letné mesiace sú využívané viac, lebo je dlhšie vidno, netreba kúriť, či brodiť sa v snehu. Ale veľa ľudí príde i v zime, lebo práve vtedy majú čas. V zime je to síce náročnejšie s ohľadom na svetlo, dni sú krátke, ale o to je viac času na modlitbu.

Ak sa človek rozhodne ísť do pustovne musí dodržiavať mlčanie?

Do pustovne ide u nás človek dobrovoľne a väčšinou sám, takže mlčanie prichádza tak trochu samé. Oveľa dôležitejšie je však vnútorné ticho, kde sa človek snaží pustiť z hlavy všetky starosti. Napomôcť tomu môže trebárs vypnutý mobil, či neaktívnosť na nete. Stíšený človek ľahšie vníma Boha – krásu, ľahšie ho počuje.

Nosia si tam ľudia aj knihy?

V pustovni ja Sväté Písmo, Františkánske spisy, ale jedna donesená sprievodná kniha nič nepokazí.

Ako najdlhšie bol niekto v pustovni?

Najdlhšie neviem, ale viem, že tam bol spolubrat asi mesiac.

Ako najkratšie?

Najkratšie asi pár hodín, prišla k nám trebárs mamina viacerých malých detí, a to naozaj len na pár hodín.

Aké boli reakcie ľudí, ktorí v pustovni boli? Prinieslo to nejakú zmenu do ich života?

Nie je ľahké byť taký dlhý čas so sebou samým/samou. Človek môže o sebe zistiť i negatívne veci. Napriek tomu drvivá väčšina pustovníkov povie, že to bol pre nich veľmi hodnotný čas ba priam výnimočný.

Ľudia vychádzajúci z pustovne idú viac do seba, prestávajú hľadať chyby v tých druhých a snažia sa odstraňovať tie svoje, či odovzdávať ich Bohu. Osobne svedčím, že mi viackrát pobyt v pustovni pomohol zorientovať sa, či podrásť v láske k Bohu a ľuďom.

Aké rôzne zážitky ľudia v pustovni zažili? Aké pocity to v nich vyvolalo?

Zážitky z pustovne sú väčšinou pozitívne, ľudia vychádzajú z rozžiarenou tvárou. Sú trebárs ochotní viac odpúšťať, znova sa pokúsiť napraviť nejaký vzťah alebo majú väčšiu slobodu prijať i kríž.

Majú ľudia aj negatívne zážitky?

Negatívne zážitky môžu mať tí, u ktorých prevyšuje strach z tmy, samoty, zvukov vŕzgajúceho dreva nad tým, čo sa im ponúka. Tiež sa im nemusí pozdávať, čo o sebe zistili. Divá zver zatiaľ nikoho neroztrhala a ani tam neprišli nevítaní návštevníci.

Ako ľudia opisovali stretnutie s Bohom?

Tie najdôležitejšie zážitky zostávajú hlboko v srdci človeka a ťažko sa dajú vypovedať.

Pustovňu pravidelne navštevuje aj zdravotnícky asistent Ján, ktorého sme sa opýtali nasledujúce otázky: Zažili ste v pustovni nejaký zaujímavý zážitok? Pocítili ste v samote stretnutie s Bohom? Aké pocity to vo vás vyvolalo?

„Veľkým zážitkom pre mňa bola skúsenosť samoty a ticha napríklad počas troch dní v pustovni – osvedčili sa mi troj- až štvordňové pobyty, raz alebo dva razy do roka, v advente a v pôste. Človek si môže povedať, čo budem robiť toľký čas a sám na tomto mieste. No zažil som opak. Vo viere sa mi úplne mení pohľad na tento čas,“ uviedol.

„Do pustovne prichádzam ako na stretnutie so svojim Pánom, na Jeho pozvanie. Zvyčajne je pre mňa osobne Ježiš tým, s kým sa tam stretávam. Samota a ticho, ktorú prežívam, majú pritom príchuť pokoja a veľkej radosti, že som na tom najsprávnejšom mieste, kde môžem byť, a to v prítomnosti svojho Milovaného.“

Ján nám tiež ozrejmil aj svoj denný program počas pobytu v pustovni: „Robievam si jednoduchý denný program, v ktorom je miesto na oddych (dostatok spánku), čítanie z evanjelií, meditácia, ruženec alebo Ježišova modlitba aj počas vychádzok v okolí, nejaká drobná práca, napríklad chystanie dreva a raždia do piecky, veľmi jednoduchá príprava jedla trikrát denne (chlieb, maslo, jablko, čierny čaj s cukrom). Niekedy sa pristihnem, že pri tomto skromnom jedle počas dňa aj jedno vynechám a samotu často vôbec neprežívam.“

„Z tohto úžasného stretnutia s Pánom odchádzam načerpaný vierou v Jeho stálu prítomnosť, nádejou v Jeho prisľúbenia a zapálený láskou Ducha pre Božie kráľovstvo,“ dodal na záver.