Čo sa vlastne v Kazachstane deje? Situáciu v Kazachstane ľudia vnímajú skôr z počutia ako z konkrétnych faktov. Ťažko povedať, kto sú vlastne „demonštranti“ zač a aké sú ozajstné opatrenia tamojšej vlády. Takmer súčasne prichádza informácia, že základné ekonomické požiadavky demonštrantov sú už splnené. Prezident Kazachstanu odvolal vládu.

Zároveň bol vyhlásený výnimočný stav. Prezident všetkých uistil, že „moc nepadne“ a zaviedol zákaz vychádzania. V pôvodnom hlavnom meste Alma-Ate ale v rovnakom čase demonštranti vtrhli do kancelárie starostu. S určitou mierou nedôvery možno súhlasiť, že tamojšie bezpečnostné zložky situáciu zatiaľ nezvládajú.

Zároveň sa v terajšom hlavnom meste Nur-Sultan, ktorý sa ešte donedávna nazýval Astana, súčasná moc zjavne pevne drží a neustupuje. Opäť s istou mierou opatrnosti možno konštatovať, že protest sa sústreďuje na juh obrovskej a riedko osídlenej krajiny. Kazachstan je 9. najväčší na svete z hľadiska rozsahu územia.

Majdan alebo trpký neúspech?

Čo sa týka „vonkajšieho obrysu“ udalostí, tam je to ešte menej prehľadné. Časť kazašskej opozície, ktorá emigrovala na Ukrajinu, vyzýva na zopakovanie kyjevského „Majdanu“. Radí zaútočiť na budovy regionálnych správ. Ale medzinárodná opozícia má malú nádej na úspech.

Napríklad ruský politický emigrant Alexander Morozov z Prahy smutne píše: „Teraz bude kopa potlačovaných na spôsob Bieloruska. Možno čakať premenu Kazachstanu na represívny režim na spôsob 20. rokov minulého storočia“.

Komu to prospeje?

Ak sa má veriť emigrantom z Ruska, možno zostať optimistom. Kazachstan zostane spojencom Ruska a Bieloruska. Západ ho „nedostane“. Niektorí zo známych ruských politológov sa však domnievajú, že so slabosťou kazašských revolucionárov netreba rátať.

Semjon Uralov na svojom kanáli na Telegrame už navrhol „pripraviť rezervy Národnej gardy“ v regiónoch hraničiacich s Kazachstanom. Pretože neočakáva, že si spojenec poradí sám.

Snáď najvyváženejšiu analýzu kazašských udalostí podal Pavel Danilin. Podľa neho dôvodom toho, čo sa deje, je predovšetkým rozpoltenosť kazašskej spoločnosti:
„Kazašská spoločnosť je rozdelená. Nasilu a umelo. Rozdiely v príjmoch sú obrovské. Ďalej jazyk. Sever krajiny v podstate hovorí po rusky a juh čisto kazašsky. Rozdiely sú aj medzi generáciami. Mladí ľudia sú agresívnejší a náročnejší. Sú odchovaní na myšlienkach veľkého Kazachstanu a veľkých Kazachov. Prekvapivo, vďaka Sorosovi“.

Poslednú vetu možno považovať za kľúčovú. Napriek všetkým miestnym, národnostným, kultúrnym či ekonomickým špecifikám sa to, čo sa deje v Kazachstane, dá pokojne nazvať typickým pre postsovietsky priestor. To, čo sa deje v Kazachstane, je typicky „made in USA“. A s celkom pochopiteľnými a známymi cieľmi.

Čo možno očakávať?

Po prvé. Tento protest bol pripravený v rovnakom „operačnom štábe“ ako všetky predchádzajúce v tomto postsovietskom priestore. Zo všetkého najviac pripomína pokus o prevrat v Bielorusku. Hlavné sily „revolucionárov“ sú sústredené v starom hlavnom meste.

Tento protest potrebuje Západ a USA viac ako Európa. Požiar v Kazachstane má jediný účel. Je ním skomplikovať „vyjednávacie pozície“ Ruska a USA a znemožniť „ruskú ofenzívu“ na Ukrajine.

Po druhé. Recept na „revolučnú nákazu“ je známy už veľmi dlho. Naposledy ho použil Alexander Lukašenko a naopak premrhal Viktor Janukovyč. Moc nesmie prejaviť strach a musí stáť pevne na nohách. Začať sa vzdávať znamená prehrať. Čím tvrdšie sa zachováte k rebelom, tým lepšie pre krajinu.

Po tretie. Prezident Kazachstanu urobil množstvo chýb. Odvolal vládu a ukázal, že je pripravený splniť niektoré požiadavky demonštrantov. Toto je chyba, ktorú ešte možno napraviť. Ale ak to neurobí, teda ak sa nezačnú ozajstné represie voči demonštrantom, nedopadne dobre.

Hľadať „podnecovateľov“ v tejto chvíli už nemá zmysel, obrana sa musí zamerať na tých „v prvej línii“. Ak sa kazašský prezident nezačne správať ako Lukašenko, tak riskuje, že skončí ako Janukovyč na Ukrajine. A Kazachstan riskuje, že stratí „ochranné krídla“ Ruska.

Po štvrté. Pre Kazachstan by bolo odtrhnutie od Ruska úplnou katastrofou. Keďže ekonomicky je krajina v podstate stále súčasťou Ruska.

Po piate. Takže jediná rada, ktorá teraz môže vládnej moci v Kazachstane pomôcť, je poučenie z dávneho ruského povstania proti cárovi z roku 1905. „Žiadne varovné výstrely, nešetrite náboje!“