Môj profil 
Predplatné
Solejmáni však nebol ani zďaleka miláčikom všetkých Iráncov.
V žiadnom prípade nie tých, ktorí sympatizujú s USA. Dokonca mal nepriateľov aj v radoch tých, ktorí nechcú v Iráne nič meniť.
Vláda v Teheráne musela preto vo vlastnom záujme ukázať reakciu a dať príkaz na zahájenie raketového divadielka. Samozrejme už vopred bolo dohodnuté, aké škody sa Američanom smú spôsobiť. Putin bol predtým v Sýrii u Asada a spolu s ním na ruskej vojenskej základni pri Damasku (písal som o tom v jednych slovenských médiach, keď iné média v SR o tom nič nevedeli), kde sa rozoberali aj okolnosti súvisiace s napätím medzi Teheránom a Washingtonom.
Až potom o niekoľko hodín neskôr „smeli“ iránske rakety štartovať.
Vojaci USA vtedy už istú dobu sedeli vo svojich spoľahlivých bunkroch v bezpečí. Ani jeden z nich neutrpel ani len škrabanec. Putin bol toho zárukou a Trump mohol tej v noci veľmi pokojne spať a mať príjemné sny o tom, ako aj v tomto prípade vytrikoval Demokratov, ktorí ho už vopred, ale hlúpo a prenáhlene, obviňovali, že vyprovokoval vojnu.
Všetko bolo vopred odsúhlasené a dohodnuté. Len to nie, že jedna z rakiet stiahne z neba ukrajinské lietadlo, ako som o tom už včera písal.
Aj to som už písal, že Irán v žiadnom prípade nepôjde do priamej konfrontácie s USA. Raketový útok bol len divadelnou demonštráciou vlády mullahov v Teheráne, aby ukázali svojmu obyvateľstvu, USA (nie však Trumpovi), i Európe, že Irán sa nebojí hrdinsky zaútočiť na svetovú veľmoc.
„Boj“ proti USA bude Teherán, pokiaľ ho budú ovládať a mu vládnuť islamskí fundamentalisti, režírovať tak – ako som o tom písal už v nedávnom článku – že sa bude odohrávať takpovediac v „zákulisí a nie na otvorenom javisku“.
Presne tak, ako to Teherán robí predsa už celé desaťročia – presne odvtedy, keď v Iráne islamskí religiózni fanatici zvrhli vládu veľkého priateľa USA, ktorým bol Rezá Šach Pahlaví. Stalo sa tak v roku 1979.
Môžeme si teda po turbulentnom začiatku týždňa, keď takmer všetky médiá strašili svet, že môžeme skoro už s istotou očakávať veľkú vojnu (samozrejme, média takúto príležitosť vždy ochotne využijú a produkujú iracionálne strachy vo veľkom), konečne vydýchnuť a povedať si s radosťou, že v súčasnosti nám nebudú padať na hlavy iránske rakety.
V Nemecku médiá písali totiž už o tom, že Irán má rakety, ktoré môžu zasiahnuť aj Berlín a ďalšie nemecké mestá. A že už hrozil aj EÚ – nič z toho nie je a ani nebolo pravdou.
Záverom len toľko, že sme opäť mohli byť svedkami ďalšieho klasického triumfu Donalda Trumpa, nad ktorým Demokratom, ale aj mnohým európskym politikom ostalo len „škrípanie zubami“.
Či už niekto Trumpa má rád alebo ho doslova neznáša, tak ten, čo je naozaj objektívny, musí priznať, že tento prezident je v každom prípade pre svet podstatne menším zlom, ako boli jeho predchodcovia Barack Obama a G.W.Bush.
V štáte, akým sú USA, ktorých rozpínavosť, koristníctvo a snaha o hegemóniu, sú takmer nekonečne veľké, nemôže a nesmie byť žiadny prezident „anjelom“.
Prezident USA musí byť vo veľkej miere tvrdým a bezohľadným mužom, ktorý presadzuje vždy a všade absolútne nekompromisne len americké záujmy. V jeho srdci nesmie byť miesto pre altruizmus či filantropiu.
Roman Bednár
.jpeg)
.jpg)
.JPG)
.jpg)
