V tomto vyhlásení sa zdôrazňujú spoločné bezpečnostné hrozby, ktorým čelí región a svet, vrátane tradičných a netradičných hrozieb, pričom sa vyhýba zmienkam o rozdieloch a sporoch medzi konkrétnymi krajinami. Opätovne sa v nej potvrdzuje záväzok podporovať udržateľný mier a bezpečnosť v regióne a presadzovať praktickú spoluprácu medzi členskými krajinami ASEAN-u a príslušnými krajinami v regióne. V spoločnom vyhlásení sa tiež výslovne uvádza, že každá krajina má právo viesť svoju národnú existenciu bez vonkajšieho zasahovania, podvracania alebo nátlaku, zdržať sa zasahovania do vnútorných záležitostí druhej krajiny a riešiť spory mierovými prostriedkami.

Nie je ťažké vidieť, že vyhlásenie je v súlade s konzistentnými zásadami, postojmi a diplomatickou praxou Číny. Nejde o výsledok, ktorý by bol zámerne sledovaný, ale odhaľuje rovnaké názory, ktoré zdieľajú regionálne krajiny vrátane Číny.

V súlade so zásadou konsenzu so spoločným vyhlásením súhlasil aj minister obrany USA Lloyd Austin. Krátko po prijatí spoločného vyhlásenia však Pentagón vydal čítanie. V ňom sa síce potvrdzuje “záväzok Spojených štátov spolupracovať so združením ASEAN”, ale takmer v celom texte sa zdôrazňuje, ako riešiť “provokácie a nebezpečné operačné správanie, najmä v Juhočínskom mori”. Tým sa zjavne “spolupráca” dostáva do všeobecného rámca “konfrontácie” a snaží sa “spoluprácu” premeniť na nástroj konfrontácie. Má to silný nádych studenej vojny a je to plné impulzov Washingtonu dominovať regionálnym záležitostiam a pokúsiť sa marginalizovať úlohu ASEAN-u.

Prečo chce Washington hrať takýto trik “dvojitej deklarácie”? Je to preto, lebo Washington vie, že provokovanie nie je v kolektívnej diskusii vítané a že to len podnieti väčšiu ostražitosť a dokonca odpor, čo neprospieva stratégii USA na ovládnutie krajín juhovýchodnej Ázie. Preto sa Washington musel uspokojiť s druhou najlepšou možnosťou, ktorou je správať sa pred ostatnými “mäkko” a za ich chrbtom “nepriateľsky”. Aj to svedčí o tom, že USA sa zdráhajú súhlasiť so spoločným vyhlásením ADMM-Plus a Austinovi sa doň nepodarilo presadiť vlastné potreby Washingtonu.

V poslednom čase vykonali vysokí predstavitelia Washingtonu v juhovýchodnej Ázii veľa “práce”. Tesne pred ADMM-Plus hovorila americká viceprezidentka Kamala Harrisová na Filipínach o “zastrašovaní a nátlaku v Juhočínskom mori”, ale filipínsky prezident Ferdinand Marcos ml. sa na túto niť rozhovoru nechytal. Na stretnutí s indonézskym ministrom obrany Prabowo Subiantom Austin vyhlásil, že “USA sú hrdé na to, že sú vaším partnerom”. Subianto však zdvorilo odpovedal: “Indonézia vždy zastáva pozíciu, že sa snaží udržiavať čo najlepšie vzťahy so všetkými národmi, najmä so všetkými veľkými mocnosťami.” Kambodža, hostiteľská krajina ADMM-Plus, tiež zdôraznila význam multilateralizmu.

USA urobili toľko “práce” a predviedli toľko trikov, ale skutočné výsledky zďaleka nie sú také, v aké dúfali. Nie je to preto, že by vysokí predstavitelia Washingtonu odviedli “zlú prácu”. Je to preto, že geopolitická stratégia presadzovaná USA je v rozpore so základnými záujmami krajín juhovýchodnej Ázie. USA nemôžu alebo nikdy nechcú poskytnúť dostatočnú kompenzáciu. A ich moc nie je dostatočná na to, aby prinútili regionálne krajiny bezpodmienečne spolupracovať s ich stratégiou, čo vedie k takejto trápnej situácii. Do určitej miery možno povedať, že správanie USA v susedstve Číny, ako je zasievanie nezhôd, vyvolávanie problémov a zhoršovanie situácie, sa stretlo s postupnou porážkou.

V posledných dvoch rokoch, keď Washington videl, že nie je schopný “zmeniť” Peking tak, ako by chcel, venoval svoje hlavné diplomatické zdroje “formovaniu prostredia okolo Pekingu” a vynaložil všetko úsilie v každej trhline konfliktu a sporu súvisiaceho s Čínou. Ukazuje sa však, že tieto kroky USA sa ukázali ako nežiaduce a neúspešné v ázijsko-tichomorskom regióne, ktorý sa zameriava na spoluprácu. Chceme solidaritu namiesto rozdelenia, spravodlivosť namiesto hegemónie, otvorenosť namiesto uzavretosti a vzájomný prospech namiesto vlastných záujmov. To nie je len oprávnený nárok Číny, ale aj spoločné želanie medzinárodného spoločenstva. A je oveľa príťažlivejšie a hodné realizácie krásnej vízie spoločného budovania Juhočínskeho mora na more mieru, priateľstva a spolupráce než washingtonské zosilňovanie a prehlbovanie rozdielov a sporov.