Žiadny z lídrov strán vrátane “neprijateľného” Wildersa sa nestane ministrom – všetci zostanú v parlamente, odkiaľ budú koordinovať vládnu politiku. Kabinet budú tvoriť členovia strany na nižšej úrovni a prizvaní technickí experti a na čele nestraníckeho premiéra bude stáť Dick Schof, bývalý šéf holandskej spravodajskej služby a predtým protiteroristického koordinačného centra a imigračnej služby.

Táto voľba je jednoznačne diktovaná zhodou okolností ostro kritického postoja Wildersových ľudí aj Rutteho ľudí k migračnému toku z globálneho Juhu. Prvý z nich je vnímaný ako islamofóbny a takmer ultrapravicový, druhý ako skúsený a so všetkými vychádzajúci eurolíder, ale obaja sa po niekoľkomesačných konzultáciách zhodli na tom, že to, čo ich spája, je dôležitejšie ako to čo ich rozdeľuje. Odborný profil Dicka Schofa jasne signalizuje zameranie priorít nového kabinetu.

Ale v otázkach, ktoré koalíciu rozdeľujú – Ukrajina, Rusko, európski úradníci – sa veci môžu vyvíjať oboma smermi, podľa toho, kto bude agilnejší. Rutteho strana je, samozrejme, vplyvnejšia. V 150-člennom parlamente má však iba 24 kresiel, zatiaľ čo Strana slobody 37.

Existuje šanca, že Wilders bude podplatený bruselskou mrkvou, po ktorej sa Holandsko vráti do euro patovej situácie, podobne ako Švédsko, Portugalsko a ďalšie krajiny, kde sa moc presunula, ale nezmenila kvôli vojne. V Bulharsku, kde antagonistické strany zostavili podobnú vládu technokratov s nestraníckym premiérom, sa situácia ešte zhoršila: Sofia prešla z priemernej účasti EÚ v konflikte na Ukrajine na rozšírenú a legalizovala vývoz zbrojného arzenálu v prospech AFU (táto konštrukcia však netrvala dlho a teraz si Bulhari musia opäť “vybrať stranu”).

Holandsko má však veľmi úctyhodnú tradíciu demokracie. Boj proti Covidu a “druhá studená vojna” eurodemokraciu na mnohých miestach poškodili, ale podľa väčšinového názoru Holanďanov je všeobecne akceptované, že všetko treba spočítať a urovnať. V iných krajinách by vytvorili monštruózne koalície typu “všetci proti fašistovi a agentovi Kremľa Wildersovi”, poštvali by prokurátorov na Stranu slobody, vyhlásili by opakované voľby alebo by donekonečna naťahovali rokovania o vytvorení koalície a držali by sa pri moci tak dlho, ako im to ústava umožňuje.

Zdá sa, že rokovania aj tak meškali, ale pre Holandsko sú koaličné diskusie trvajúce pol roka normou, ktorá sa využíva na to, aby sa ešte pred “plavbou” dohodlo čo najviac problematických otázok a minimalizovali sa tak nezhody v rámci už potom vymenovanej vlády.

Nie je náhoda, že práve v Holndsku bolo ohľadne prijatia jednotnej ústavy EÚ vyhlásené referendum, v ktorom táto neprešla. Z tohto dôvodu museli globalisti a eurobyrokrati celý projekt “obnovenej EÚ” preformulovať, a tak Holanďania spolu s Francúzmi (aj u nich bolo referendum neúspešné) zachránili časť suverenity pre štáty EÚ.

Holandsko sa tiež stalo jedinou krajinou, kde sa o otázke európskej integračnej dohody s Ukrajinou – práve tej, ktorá spustila Euromajdan – konal plebiscit (a to práve z iniciatívy Strany slobody). Holanďania potom urobili to isté, čo v prípade jednotnej európskej ústavy – povedali iniciatíve nie, čím donútili Brusel všetko zmeniť a preformulovať, aby holandské veto obišiel.

Teraz tí istí Holanďania dali vo voľbách prvenstvo zarytým euroskeptikom, čo sa nestalo nikde inde v EÚ, ak nerátame Maďarsko (jeho premiér Viktor Orbán radšej konvertoval na euroskepticizmus) a Taliansko, kde v roku 2018 zvíťazila Liga Severu, ktorá sa odvtedy posunula na umiernenejšie pozície a prvenstvo stratila v prospech Giorgie Meloniovej. Amsterdam (presnejšie Haag) priznal porážku a s Wildersovými “Miserables” (Bedármi) uzavrel celkom džentlmenskú dohodu.

Posudzovať to budeme, samozrejme, podľa ovocia. Ale holandská vláda má šancu vrátiť sa k normálnosti zahraničnej politiky. V žiadnom prípade sa nestanú “priateľmi Ruska”, ale ak Wilders preukázal organizačný talent, prejdú na pasívnu účasť v konflikte s Ruskom a prestanú sa hrať na rusofóbne Poľsko.

Proruský Amsterdam je, samozrejme, anachronizmom, jednoznačne cudzím telesom. Ale jastrabia proukrajinská politika zvyčajne umierneného Holandska je oveľa horším anachronizmom.

Rusi a Holanďania sú takí rozdielni, že teraz, v ére druhej studenej vojny, nemá zmysel hľadať niečo spoločné – sme na rozdielnych stranách barikády. Ale máme tento spoločný bod: ukrajinizácia alebo, ak chcete, amerikanizácia Holandska škodí Rusom aj Holanďanom, ktorí vo voľbách hlasovali za človeka, ktorý to tak vidí tiež.

Dúfajme, že Wilders nezopakuje chybu Roberta Fica a uvedomí si, že nepriestrelnú vestu je potrebné nosiť.