Ironizujúca otázka by mohla znieť: môže politik alebo niekto iný sám od seba hovoriť o potratoch v rámci predvolebnej kampane, alebo si má pýtať dovolenie od subjektu, ako je pán Demeš? Je jasné, že pre mnohé iné subjekty (politické strany a mimovládky) angažujúce sa v oblasti politiky je neprijateľná téma potratov, ktorá sem tam vyskočí v politickom zápase, a pre spôsob akým je mediálne komunikovaná oboma protikladnými zoskupeniami politických strán, často skĺzne do doslova primitívnej roviny vzájomných atakov.

Následne sa nerieši podstata problému, ale politický a mediálny dôraz sa kladie na sprievodné udalosti a mediálne vyhlásenia jednotlivých subjektov na politickej scéne, čím sa debata ideologicky odkloní od riešenia pálčivého problému slovenskej spoločnosti. Uvedené aktuálne príklady slúžia len na ilustráciu bežných mediálnych a politických spôsobov demarkácie hraníc, v ktorých sa smie alebo nesmie vo verejnom priestore politiky diskutovať, argumentovať a navrhovať riešenia v legislatívnej rovine. Bežný volič, ktorý je z hľadiska individuálneho prijímania, dekódovania a pochopenia informačných posolstiev vysielaných, či už zo strany mimovládnych organizácií alebo predstaviteľov politických strán, je zahltený takým kvantitatívnym súčtom správ, že automaticky nemá dostatok času na ich hlbšiu a hlavne kritickú analýzu. Praktickým výsledkom je, že si nedokáže uvedomiť ideologickú podstatu týchto mediálnych posolstiev politikov, ba čo viac, nedokáže derivovať objektívnu pravdu o skutočnostiach, ktorých sa tieto mediálne posolstvá týkajú.

Na programe poslednej schôdze slovenského parlamentu (bod 26) je návrh zákona č. 576/2004 Z. z. (v druhom čítaní) od troch poslankýň SNS, ktorý verejnosť pozná pod mediálnym sloganom „zákon o tlkote srdca“. Vôbec neprekvapuje, že tento legislatívny návrh v prvom čítaní vzbudil emocionálne reakcie niektorých politikov, mimovládnych organizácií a médií, keďže nepriamo otvára tému ohavného dedičstva komunistickej legislatívy, ktorým sú potraty, čiže totalitným režimom legalizované vraždenie nenarodených detí, ak sa splnia zákonom stanovené podmienky. Prečo bol použitý termín „nepriamo“, keď sa týka iba procedúry lekárskeho postupu, regulovaného legislatívnymi pravidlami?

Predložená novela daného zákona, ktorá je liberálnymi médiami ideologicky charakterizovaná ako novela namierená proti právam žien so všetkými sprievodnými ideologickými manipuláciami, ktoré sú slovenskej verejnosti dostatočne známe, opätovne nerieši podstatu problému. Cieľom tejto predloženej novely vôbec nie je priame presadzovanie spravodlivej legislatívy, podľa ktorej bude na Slovensku rešpektovaný život každej živej ľudskej bytosti počas celej doby jeho existencie, ale len kozmetická úprava sprievodných lekárskych procedúr. Táto úprava je v skutočnosti len hypotetická, najmä ak sa bližšie analyzuje navrhovanie znenie, kde je lekár „povinný zabezpečiť, aby žena mohla vidieť obraz embrya alebo plodu a ak je to technicky možné, zabezpečiť aj to, aby mohla počuť tlkot srdca embrya alebo plodu. Spolu s písomnými informáciami o umelom prerušení tehotenstva poskytne lekár žene výtlačok záznamu zo sonografického vyšetrenia zobrazujúceho embryo alebo plod, ktorého vývoj má byť ukončený“. To reálne znamená, že nie je legislatívnou povinnosťou ženy, ktorá chce dať zabiť svoje nenarodené dieťa, aby si tento obrazový záznam sonografického vyšetrenia pozrela a zvukový záznam tlkotu srdca dieťaťa vypočula. A to je koniec ideologickej a politickej rozprávky SNS o sprísnení obludnej potratovej legislatívy z čias komunizmu, ktorá umožňuje ženám – matkám arbitrárne rozhodovať o tom, či iná živá ľudská bytosť bude alebo nebude žiť. Napriek tomu však treba priznať, že teoreticky existuje možnosť, že žena si tento záznam pozrie a vypočuje, čo môže predstavovať silný emocionálny zážitok, ktorý by mohol byť rozhodujúcim impulzom pre zmenu jej pôvodného postoja. Objektívne treba konštatovať, že v tomto je predložená novela zákona váhavým ale pozitívnym krokom.

Ako možno vidieť o sprísnenie či odstránenie ohavnej ideologickej a legislatívnej diskriminácie nenarodených ľudských bytostí, ktoré zaviedol totalitný komunistický režim, tu vôbec nejde, pričom skoro nikoho nezaujímajú biomedicínske, psychologické, morálne, kultúrne a sociálnoekonomické dôsledky tejto pretrvávajúcej potratovej genocídy slovenského národa. V slovenskom právnom systéme naďalej pretrváva nespravodlivosť v rovine základných ľudských práv, v zozname ktorých je právo na život reálnym základom všetkých ostatných práv človeka. A ako bolo konštatované v ilustratívnych príkladoch už na začiatku, verejná a politická debata sa ideologicky posunula od podstaty problému k umelo vytvoreným ideologickým témam (napr. je skutočným cieľom návrhu, že strana SNS bude pertraktovaná v médiách?), ktoré zakryli to, čo skoro nikto nechce povedať: vražda nenarodeného z dôvodu, že ho nechcem. Ako môže politik alebo ktokoľvek iný hovoriť o spravodlivosti, keď nespravodlivo upiera inej živej ľudskej bytosti právo žiť?

René Balák