Môj profil 
Predplatné
Úryvky z knihy Príbehy svätené vetrom, príbehy postavičiek s neľahkými osudmi zo široko rozvetvenej rodiny Róma Ondráša, kde sa viac hladuje než hoduje, viac špekuluje než pracuje, kde však nikdy nechýba zmysel pre humor a radosť zo života, ožijú v podaní herca Viktora Horjána.
Podujatie, na ktorom si pripomenieme osobnosť i tvorbu Ľudovíta Didiho pri príležitosti 4. výročia jeho úmrtia, pripravila Asociácia pre kultúru, vzdelávanie a komunikáciu (ACEC), vyhlasovateľ a organizátor ocenenia Roma Spirit. „Tvorba a osoba pána Didiho nás môže pobaviť a inšpirovať, ale i pomôcť spoznať sa a nájsť porozumenie nie len medzi Rómami a Nerómami,“ hovorí Magdaléna Rothová, riaditeľka ACEC.
Príbehy svätené vetrom sú podľa literárneho vedca prof. Ondreja Sliackeho jedným z najpôsobivejších moderných slovenských románov vypovedajúcich nemarginálnym spôsobom o osude marginalizovaného slovenského etnika: „Svoju strhujúcu výpoveď skonkrétnenú do osudov Róma Ondráša a jeho širokej rodiny podáva jedinečným tvorivým spôsobom, ktorý možno považovať za svojrázny rómsky variant magického realizmu.“
Čítanie z knihy Príbehy svätené vetrom v podaní Viktora Horjána sa uskutoční 12. septembra 2017 o 19.00 hod. v Bratislave v KC Dunaj a 14. septembra 2017 o 18.00 hod. v košickej Tabačke. Vstup je voľný.
Ľudovít Didi – život a dielo:
Didi vyrastal v biednych podmienkach v mnohopočetnej rómskej rodine, zažil veľa hladu, ponižovania, ale aj prostú radosť zo života. Po maturite sa stal učiteľom, no niektorým jeho kolegom „cigánsky” učiteľ nebol po vôli, a preto musel niekoľkokrát zmeniť pôsobisko a vystriedal katedry škôl v rôznych kútoch Slovenska.
V roku 1968 odsúdil vpád spojeneckých vojsk na územie vtedajšieho Československa a režim sa mu za to odmenil 16 rokov trvajúcim zákazom učenia. Rok bol bez práce, potom nastúpil ako vrátnik, neskôr ako robotník v chemickej prevádzke. Išlo o nebezpečnú prácu, ktorú nikto nechcel robiť. „Bol som zločinec a nepriateľ. Ťažko sme sa pretĺkali životom. Museli sme popredať všetko, aby sme prežili – nábytok, auto, lebo nebolo čo jesť, žena mala nejaké prstene. Všetko sme museli predať. Neskôr nám dali robotu, ale museli sme denne cestovať 60 km. Pracovali sme pri mašinách na emulzie, oleje. Hoci to bolo miesto, odkiaľ ľudia utekali, my sme boli radi, že máme prácu. Ja som tam vydržal dva roky. Kvôli tomu som však prišiel o dve štvrtiny žalúdka, a tak som išiel do čiastočnej invalidity. Moja žena tam zostala 6 rokov! Lebo vedela, že buď to vydržíme, alebo umrieme hladom.“
Neskôr na seba upozornil ešte dvakrát. Prvýkrát, keď ako jediný Róm podpísal Chartu 77. Spolu s manželkou, Nerómkou, na seba strhli lavínu neľútostnej perzekúcie režimu. Druhýkrát dal o sebe vedieť, keď vydal svoj prvý román. Okolnosti vzniku románu vysvetlil debutujúci 69-ročný dôchodca Ľudovít Didi takto: „Všetko prežité som nosil v hlave dlhé roky. Hovoril som si, že azda keď budem v dôchodku, ale potom som dostal cukrovku. Bolo to pre mňa veľmi ťažké obdobie, tak mi žena navrhla: Napíš, čo si prežil! Daj to teraz na papier! Písal som ju pre všetkých, je pre Rómov aj pre Nerómov. Napísal som ju preto, aby Nerómovia pochopili spôsob života Rómov, ich tradície a zvyky. Pretože aj keď žijeme vedľa seba, nepoznáme sa.“ Svoje zážitky najskôr nahrával na diktafón a následne ich prepisoval na stroji. Prvú knihu začal písať až ako dôchodca v roku 2001, mala v rukopise vyše 900 strán a vyšla v roku 2004.
„Všetko, o čom píšem, som prežil. Nič som nechcel prikrášľovať,“ vyhlásil na margo autentickosti svojho literárneho diela Didi a jedným dychom dodal: „Ten náš rómsky problém sa dlho vlečie. Príliš málo Rómov sa v minulosti odrazilo od dna a včlenilo sa do majoritnej spoločnosti.“
Redakciu informovala Stanislava Murínová z ACEC.
.jpg)
