Študuje, teda už nie je ŤZP? Prípad chlapca, ktorý pobúril verejnosť. Zisťovali sme viac

Keď človek s autizmom po rokoch podpory zmaturuje a dostane sa na vysokú školu, mala by to byť známka, že podpora plní svoj účel. Nie dôvod usúdiť, že ju už nepotrebuje.

Presne tento paradox otvára prípad 26-ročného Adama. Jeho mama tvrdí, že pri novom posudzovaní zavážila práve maturita a vysokoškolské štúdium. Ministerstvo práce nám pritom výslovne napísalo, že ak človek vďaka osobnej asistencii úspešne študuje, pracuje alebo sa lepšie začleňuje, neznamená to, že jeho funkčné dôsledky pominuli alebo že osobnú asistenciu už nepotrebuje.

Úrad komisára pre osoby so zdravotným postihnutím však potvrdil, že v posudkovej praxi zaznamenal prípady, keď sa súčasné fungovanie človeka alebo pomoc rodiny negatívne premietli do hodnotenia potreby ďalšej podpory.

To nepotvrdzuje, ako vznikol Adamov posudok. Potvrdzuje to však, že mechanizmus, ktorého sa jeho rodina obáva, sa v posudkovej praxi objavil aj v iných prípadoch.

Štúdium samo osebe pomoc neruší

Adamovi diagnostikovali autizmus, keď mal šesť rokov. Podľa reportáže TV Markíza absolvoval základnú aj strednú školu v menšom kolektíve a dnes študuje na vysokej škole. Keď rodina požiadala o osobnú asistenciu, jeho mama podľa reportáže od pracovníka úradu počula, že vzhľadom na maturitu a štúdium na vysokej škole Adam „nespĺňa podmienky zdravotne postihnutého občana“.

Adamov písomný posudok nemáme a podľa reportáže ho vtedy nedostala ani rodina. Nevieme preto potvrdiť, či posudková lekárka svoj záver skutočne odôvodnila práve maturitou a vysokoškolským štúdiom.

Ministerské metodiky však vymedzujú dôležitú hranicu. Pri zisťovaní ťažkostí sa podľa sociálnej metodiky nezohľadňuje využívanie pomoci alebo podpory inej osoby ani používanie zdravotníckych či kompenzačných pomôcok.

Lekárska metodika zároveň uvádza, že osobná asistencia má podporovať nezávislosť a umožňovať aj pracovné, vzdelávacie a spoločenské aktivity. Výslovne počíta aj s človekom, ktorý tieto aktivity zvláda, ale pre kognitívne, komunikačné či iné obmedzenia potrebuje pomoc pri konkrétnych činnostiach.

Ak teda človek dokáže študovať vďaka podpore, nemožno zo samotného štúdia vyvodiť, že ju už nepotrebuje. Pravidlo je jasné. Otázkou je, či sa ho prax vždy drží.

Prieskum zachytil tento problém aj inde

V skúsenostiach ľudí so zdravotným postihnutím a ich blízkych sa podľa Úradu komisára opakovali prieťahy, nezrozumiteľné odôvodnenia, rozdiel medzi každodenným fungovaním človeka a závermi posudku či nedostatočné zohľadnenie potreby pomoci alebo dohľadu.

Úrad tieto podnety neposudzoval izolovane. Porovnával ich s 291 posudkovými spismi, návštevami 16 úradov práce, rozhovormi so zamestnancami a ďalšími odbornými a štatistickými podkladmi.

Na otázku Hlavných správ, či zaznamenal prípady, keď sa schopnosť človeka fungovať s pomocou rodiny či inej podpory negatívne premietla do hodnotenia potreby ďalšej podpory, úrad odpovedal áno.

Uviedol aj typový príklad: odkázanosť človeka na pomoc sa zistila, ale keď potrebnú pomoc zabezpečovala rodina, príspevok na kompenzáciu sa nenavrhol.

To nedokazuje, že rovnakým spôsobom vznikol Adamov posudok. Dokazuje to však, že mechanizmus opisovaný jeho rodinou nie je iba hypotetický.

Úrad zároveň vysvetlil hranicu, ktorú má posudzovanie rešpektovať. Treba rozlišovať, čo človek dokáže, za akých podmienok to dokáže a akú podporu na to potrebuje. Ak aktivitu zvláda vďaka rodine, asistentovi, škole alebo inej podpore, jej zvládanie samo osebe nepreukazuje, že potreba podpory zanikla.

Pri autizme môže technická schopnosť zakryť potrebu dohľadu

Pri ľuďoch s poruchou autistického spektra identifikoval prieskum najmä riziko podhodnotenia potreby dohľadu.

Človek môže byť fyzicky schopný vykonať určitú činnosť, ale nemusí ju vedieť samostatne zorganizovať, bezpečne vykonať, rozpoznať riziko alebo dokončiť bez priebežného usmerňovania, pripomínania či kontroly. Samotná technická schopnosť preto nevystihuje celkový rozsah potrebnej podpory.

Toto zistenie nepreukazuje, akú mieru dohľadu potrebuje Adam. Ukazuje však, prečo pri autizme nestačí konštatovať, že človek určitý úkon technicky zvládne.

Prieskum navyše ukázal rozdiely v tom, akú váhu pracovníci potrebe dohľadu prikladali a ako ju premietali do výsledného posudku. Problém sa podľa úradu prejavoval osobitne pri autizme, ale aj pri ďalších kognitívnych a psychosociálnych postihnutiach.

Otázkou už preto nie je iba správny výklad jednej metodiky. Ide aj o to, či porovnateľné potreby vedú k porovnateľným záverom bez ohľadu na konkrétne pracovisko.

Ministerstvo poznalo pravidlo aj konkrétne výhrady

Ministerstvo nám odpovedalo iba na dve z desiatich otázok. Neodpovedalo priamo, či maturita alebo vysoká škola môžu byť významným posudkovým argumentom, ako sa má odlíšiť skutočné zlepšenie od výsledku dlhoročnej podpory ani či v praxi zachytilo opakujúci sa problém tohto typu.

V bilancii prvého roka reformy MPSVR uviedlo 86 504 konaní a 69 951 vydaných integrovaných posudkov. Odvolania podľa rezortu predstavovali 2,15 percenta. Tlačová správa však neuviedla, koľko napadnutých posudkov bolo po odvolaní zmenených.

V tej istej bilancii ministerstvo uviedlo, že komisárka Zuzana Stavrovská na základe prieskumu poukázala okrem iného na potrebu ďalšieho zjednocovania aplikačnej praxe a postupov na úradoch práce.

Odpoveď Úradu komisára ukazuje, čo je za touto formuláciou. Úrad pripravil 23 opatrení, z toho osem legislatívnych. Navrhuje okrem iného presnejšie pravidlá určovania odkázanosti a hodnotenia dohľadu, silnejšie procesné záruky pri prehodnocovaní už priznanej podpory, kvalitnejšie odôvodňovanie posudkov a jednotnejšie postupy medzi pracoviskami.

Ministerstvo tieto zistenia poznalo ešte pred odpoveďou Hlavným správam. Úrad mu materiál zaslal 30. augusta a jeho obsah s rezortom prerokoval 1. septembra. Naše otázky sme poslali 7. septembra.

Z toho nevyplýva, že ministerstvo zistenia zámerne zatajovalo. Jeho odpoveď však obišla konkrétne problémy, ktoré už poznalo, a zostala najmä pri všeobecnom vysvetlení, ako má systém fungovať.

Úspech podpory nie je dôvod na jej odňatie

Pravidelné prehodnocovanie zdravotného a funkčného stavu nie je samo osebe problém. Ak sa stav človeka skutočne zmení a potreba pomoci klesne, posudok to má zohľadniť.

Rozhodujúce je, či človek pomoc reálne potrebuje menej, alebo ju potrebuje naďalej a práve vďaka nej funguje lepšie.

Úrad komisára pre Hlavné správy uviedol, že úspešné vzdelávanie, práca alebo začlenenie nemajú viesť k zníženiu podpory, kým sa nepreukáže, že sa reálne znížila samotná potreba pomoci.

Bez Adamovho písomného posudku nevieme určiť, na čom posudková lekárka svoj záver založila. Odpoveď úradu však potvrdzuje, že mechanizmus, ktorého sa rodina obáva, sa v praxi objavil aj v iných prípadoch.

Ak pomoc umožní človeku študovať, pracovať alebo žiť samostatnejšie, je to známka, že plní svoj účel. O podpore má rozhodovať reálna zmena potreby človeka, nie to, že pomoc zafungovala.