Môj profil 
Predplatné
Ako informovala televízia al-Džazíra, vyhláseniu generálneho štrajku v nedeľu predchádzal najmasovejší protest v uliciach metropoly Bejrút od tzv. cédrovej revolúcie pred 14 rokmi. Do ulíc metropoly totiž vyšlo 1,5 milióna ľudí.
V súvislosti s generálnym štrajkom sú v pondelok v Libanone zavreté banky, obchody i školy. Problém bude aj s cestovaním, keďže diaľnice spájajúce sever a juh krajiny sú zablokované.
Celoštátny generálny štrajk sa koná napriek tomu, že premiér Saad Harírí predložil reformný plán na oživenie zadlženej ekonomiky, ktorý by jeho vláda mala prerokovať a schváliť na svojom pondelkovom zasadnutí. Harírí dal koaličným stranám 72 hodín na to, aby sa prihlásili k jeho plánu a prestali reformy blokovať.
Ide o plán na riešenie ekonomických problémov krajiny bez uvalenia nových daní, ktoré boli spúšťačom prebiehajúcich protestov, dodala al-Džazíra.
Demonštranti však podľa tejto televízie tvrdia, že ekonomické reformy nestačia, pretože “ľudia stratili dôveru v politikov”, preto chcú na nich zosilniť tlak aj generálnym štrajkom.
Al-Džazíra pripomenula, že protesty neutíchli ani po sobotňajšej demisii štyroch vládnych činiteľov – členov dôležitej politickej kresťanskej strany Libanonské sily (FL).
Hasan Nasralláh, líder vplyvného hnutia Hizballáh, ktoré je súčasťou koaličnej vlády, v sobotu upozornil, že zmena vlády len situáciu zhorší.
Panarabská televízia poukázala na to, že účastníci demonštrácií sú jednotní a nedelia sa podľa príslušnosti k tomu-ktorému náboženstvu či jeho vetve.
Nizár Hasan z opozičného progresívneho hnutia Za moje právo (Li-Hakki) v rozhovore pre al-Džazíru vysvetlil, že “ľudia chcú zvrhnúť “politickú elitu pokojnými ústavnými nástrojmi”. Žiadajú, aby v krajine bola vláda, ktorá by bola nezávislá od vládnucich síl.
“Neuspokojíme sa s malými reformami, (…) chceme dane od tých, ktorí z ekonomického systému ťažili posledných 30 rokov,” uviedol Hasan a dodal, že ekonomické problémy Libanonu sú “veľmi štrukturálne”.
Moc v Libanone sa delí podľa náboženského kľúča medzi tamojšie komunity. Hlavnú rolu hrajú kresťanskí maroniti a sunnitskí a šiitskí moslimovia a v rámci nich sú pevne rozdelené aj najvyššie funkcie: prezidentom je kresťan, premiérom sunnita a predsedom parlamentu šiita.
Okrem nich majú svoje zastúpené zaistené aj ďalšie menšie náboženské komunity, ako pravoslávni kresťania, Arméni, drúzi, alaviti a ďalší. Cieľom systému je síce zaistiť zastúpenie všetkým komunitám, ale dôsledkom je aj obrovská fragmentácia politickej scény a podľa kritikov tento systém skôr stavia ľudí proti sebe. Hasan tvrdí, že údajné riziko tzv. sektárskych konfliktov v Libanone je len súčasťou rétoriky politikov, ktorí chcú takto ľudí umlčať.
V Libanone – krajine so 4,5 miliónmi obyvateľov – sa nachádza aj približne 1,5 milióna Sýrčanov, ktorí utiekli pred konfliktom, a mnohí politici práve utečencom pripisujú vinu za ekonomické problémy tejto krajiny.
.JPG)
.jpg)
