Svätý Vazul žil pred viac než 900 rokmi v Carihrade. Vtedajší cisár mal zaťa, menom Seronitesa, ktorý, bažiac po cisárskej korune sám, umienil si vyhubiť všetkých tých, čo by dosadnúť na trón dajaké právo mali. O zlostnom Seronitesovom úmysle dozvedel sa svätý Vazul, a z pečlivosti o jeho dušné spasenie a rovne tak o panujúcu cisársku rodinu, pokladal si za povinnosť, upozorniť ho na hriešnosť a ohavnosť skutku, ktorý previesť si zaumienil. Raz teda, keď Seronites s veľkým komonstvom poberal sa k cisárskemu palácu, predstúpil svätý pred neho a riekol:

„Prečo zamýšľaš v srdci svojom zlé oproti pravej vrchnosti? Nie je ti súdené dosadnúť na trón. A preto upusti od svojho úmyslu, aby si si nestrhol hnev Boží na seba, a nestratil všetko, čím vládneš.“

Seronites, miesto si povšimnúť dobrej rady, prišiel do tak prudkého hnevu, že sa dal biť vlastnou ruku svätého po hlave i po tvári a odohnal ho s úžasným preklínaním. Svätý Vazul však i vzdor tomu, uzrúc na druhý deň Seronitesa na verejnom mieste, pristúpil k nemu bez strachu, a prosil a napomínal ho, aby od hrozného svojho úmyslu upustil. Nahnevaný Seronites dal ho za to svojim sluhom lapiť a vrhnúť do žalára. Na druhý deň dal si ho predvolať, a plný hnevu tázal sa ho pohrdlive, ako že sa on, človek obecný a biedny, opováži robiť výčitky jemu, pánovi a boháčovi tak mocnému?

Vazul mu odpovedal:

„Či sa nazdávaš, že úmysel svoj skryť môžeš pred Bohom? Ja ti len hovorím, že ak vykonáš, čo si si umienil, Boh veľké nešťastie dopustí na teba.“

Seronites dal ihneď svätého Vazula zviazať a celé dva dni hrozne mučiť. Ale o krátky čas, naľakaný snom, čo sa mu bol prisnil, prepustil svätého na slobodu. Sám však onedlho onemocnel a i zomrel.

O veľkej Vazulovej svätosti počula i cisárovná Helena, a žiadajúc si ho videť, poslala si pre neho komorníka. Vazul sa ihneď vybral k cisárovnej, ktorá, keď ho uzrela, išla mu v ústrety a zdvorilé ho privítajúc, požiadala, aby sa za ňu modlil. Svätý jej udelil požehnanie a modlil sa nad ňou nasledovne:

„Udeľ ti Hospodin na mnohé roky silu spravodlivého panovania, a konečne popraj ti večného oslávenia.“

Cisárovná odpovedala na túto srdečnú modlitbu:

„Dávno som si priala videť ťa, svätý a ctihodný otče, teraz vyplnil Boh moju túžbu, prosím ťa, neprestávaj modliť sa za mňa, služobnicu tvoju, aby mi Boh bol milostivý a milosrdný v deň večnej odplaty.“

Svätý jej na to odvetil: „Za teba, dcéra moja, sa modliť, nepadá mi ťažko. Ak by si však, pokým sa ja modlím, ty snáď mojej modlitbe protivné konala, tenkrát ti moja modlitba nepoosoží mnoho. Lebo keď jeden stavia, a druhý zas rúca, čo z toho, ledaže darobné namáhanie? Prorokovi Jeremiášovi povedal Hospodin:

„Nepros za tento ľud, lebo ťa nevyslyším.“

Vieme ovšem, že pred Bohom mnoho môže modlitba spravodlivého, ale ona musí byť podporovaná dobrými skutkami so strany tých, za ktorých sa koná. Preto musíš najprv hľadieť chrániť sa všetkého zlého, a zároveň vykonávať mnoho dobrého, aby si tak mohla zajedno vlastnou dobročinnosťou a potom modlitbami tých, čo sa za teba modlia, nadobudnúť si dvojnásobnú nádeju a dôveru v spoločného nám Pána a Hospodina Ježiša Krista.“

Svätý Vazul musel sa neskôr i samému cisárovi predstaviť, a neomeškal ostro ho napomenúť pre jeho známy výstuplivý život. Cisár vďačne prijal napomenutie od svätého a rozkázal dať mu peňazí do daru, čo svätý neprijal.

Raz prišla ku svätému Vazulovi stará pani, vedúc so sebou mladú osobu, oblečenú na oko v rúcho reholné. Svätý udelil starej panej požehnanie, naopak mladú osobu dal sa karhať ostrými slovami pre jej hriešnosť a pretvarovanie, a zakončil karhanie nasledujúcimi slovy: „Oj, či si nečistá, najnečistejšia medzi nečistými!“

Hriešnicu dojaly tieto slová hlboko a so slzami v očiach zvolala:“Pravda je ovšem, svätý muž, všetko, čo si o mne povedal. Beda mne hriešnici ! Popáchané neprávosti prevyšujú mi temeno a hriechy moje sú nesčíselné, ako piesok morský. Avšak zaujmi sa za moju dušu, aby neprišla do ohňa večného.“

Bola tu prítomná i tretia osoba a i táto prosila sv. Vazula, orodovať za hriešnicu a pravila: „Hľaď, jak je plná pokánia, zmiluj sa nad ňou a pomôž jej tvojou modlitbou; ja som presvedčená, že ju Hospodin nezapovrhne, keď ty za ňu orodovať budeš.“

 Svätý jej však na to odpovedal, ako je to zle, že druhým do srdca nahliadnuť nemôžeme.

„Čo sa mám za ňu modliť, veď hriešny svoj život viesť i tak neprestane.“

A vskutku, hriešnica, jako sa o tom svätý i neskôr presvedčil, stúpala i potom cestou zatratenia.

Korunu slávy nebeskej obdržal sv. Vazul roku 952. Zo života svätého Vazula vidíme, ako môžu pobožné a Bohu oddané ooby mnohým ľuďom byť pohnútkou a príčinou spasenia. Rovne tak teda neohrozene, ako svätý Vazul, napomínaj i ty, drahý čitateľ, nadovšetko tých, čo sú starosti tvojej zverení. Vlažnosť v modlitbe a vo viere panuje hlavne teraz v mnohých rodinách. Vieš o teda o človeku, čo sa posmešne vyslovúva o základných článkoch viery katolíckej, čo na svet hromží a brojí proti vláde hlavy cirkevnej, proti právu kňazstva a od Boha zverenej mu moci, vychovávať vo školách mládež v spasiteľnom učení, povedz, ako svätý Vazul Seronitesovi, bez obalov i ty nepriateľovi cirkvi:

„Prečo srdce tvoje zamýšľa zlé proti pravej, Bohom založenej vláde? Nie je ti u Boha určené, postaviť sa na miesto cirkvi a jej sluhov. Upusti od svojho marného úmyslu, lebo ináč zasiahne ťa hnev Boží a prídeš ešte i o to, čím vládneš.“

Vidíš-li naopak v obci ľudí dokonalejších, lepších a bohabojnejších nad teba, pridruž sa im dôverne, daj sa poučiť a napomenúť. Nasleduj ich život a pros ich, aby sa modlili za tvoje dušné spasenie.

Karol Jerguš