Ako vysvetlil pápež František na základe evanjeliového čítania z liturgie 13. cezročnej nedele (Lk 9,51-62), hlavným cieľom rozhodnutia sa človeka povedať „áno“ na Ježišovo povolanie musí byť túžba byť jeho učeníkom:

„Je to slobodná a vedomá voľba, urobená z lásky, s cieľom opätovať Bohu jeho neoceniteľnú milosť, a nie konaná v snahe o vlastné presadenie sa. Také čosi by bolo smutné! Beda tým, čo uvažujú tak, že nasledovaním Ježiša presadia seba samých, čiže kvôli kariére, pre pocit dôležitosti či získanie prestížneho postavenia. Ježiš nás chce zapálených pre neho a pre Evanjelium. Je to vášnivé oduševnenie v srdci, ktoré sa prejavuje v konkrétnych prejavoch voči blížnemu, v blízkosti bratom, ktorí potrebujú prijatie a starostlivosť. Presne tak, ako to žil sám Ježiš.“

– –

PLNÉ ZNENIE príhovoru pápeža Františka pred modlitbou Anjel Pána:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V dnešnom Evanjeliu (porov. Lk 9,51-62) začína sv. Lukáš rozprávanie o poslednej Ježišovej ceste do Jeruzalema, ktoré sa končí až v 19-tej kapitole. Je to dlhé putovanie nielen z pohľadu geografického a priestorového, ale aj duchovného a teologického, putovanie smerujúce k naplneniu poslania Mesiáša. Ježišovo rozhodnutie je radikálne a úplné, a všetci tí, ktorí ho nasledujú sa s ním musia popasovať. Evanjelista nám dnes ukazuje tri postavy – mohli by sme povedať, že tri prípady povolania –, ktoré jasne znázorňujú, čo sa žiada od toho, kto chce nasledovať Ježiša úplne, do samej podstaty.

Prvá z postáv mu sľubuje: „Pôjdem za tebou všade, kam pôjdeš“ (v. 57). Aké šľachetné! Ale Ježiš odpovedá, že Syn človeka na rozdiel od líšok, ktoré majú svoje skrýše a vtákov, ktoré majú svoje hniezda, „nemá kde hlavu skloniť“ (v. 58). Ježišova absolútna chudoba. Ježiš totiž zanechal otcovský dom a vzdal sa každej istoty, aby ohlasoval Božie kráľovstvo strateným ovečkám svojho ľudu. Týmto nám, svojim učeníkom, Ježiš naznačil, že naša misia vo svete nemôže byť statická, ale je putovná. Kresťan je putujúcim. Cirkev je zo svojej podstaty v pohybe, nehovie si pokojne vo vnútri svojej ohrady. Je otvorená širším horizontom, vyslaná – Cirkev je vyslaná! – prinášať Evanjelium do ulíc a dosiahnuť k ľudským a existenčným perifériám. Toto bola tá prvá postava.

Druhej osobe, ktorú Ježiš stretáva, sa priamo od neho dostáva pozvanie nasledovať ho. Odpovedá však: „Pane, dovoľ mi najprv odísť a pochovať si otca“ (v. 59). Je to oprávnená žiadosť, založená na prikázaní ctiť si otca a matku (porov. Ex 20,12). Avšak Ježiš odpovedá: „Nechaj, nech si mŕtvi pochovávajú mŕtvych“ (v. 60). Týmito slovami, zámerne provokatívnymi, chce Ježiš potvrdiť prednosť nasledovníctva a ohlasovania Božieho kráľovstva aj pred takými dôležitými skutočnosťami, akou je rodina.

Naliehavosť sprostredkovania Evanjelia, ktoré oslobodzuje z okov smrti a nastoľuje večný život, nepripúšťa odklad, ale vyžaduje pohotovosť a ochotu. Takže Cirkev je putujúcou, a tu vidíme, že je rozhodnou, koná okamžite, v momente, bez váhania.

Aj tretia osoba chce nasledovať Ježiša, ale dáva si podmienku: pôjde za Ježišom, až keď sa rozlúči s príbuznými. Od Učiteľa ale počúva tieto slová: „Kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nie je súci pre Božie kráľovstvo“ (v. 62). Nasledovanie Ježiša vylučuje banovanie a obzeranie sa späť, a vyžaduje si cnosť odhodlania.

Aby Cirkev nasledovala Ježiša, je putujúca, koná okamžite, rýchlo, a je odhodlaná. Význam týchto podmienok stanovených Ježišom – putovnosť, pohotovosť a odhodlanie – nespočíva v tom, že človek povie „nie“ celému radu dobrých a dôležitých vecí v živote. Dôraz sa skôr kladie na hlavný cieľ: stať sa Kristovým učeníkom! Je to slobodná a vedomá voľba, urobená z lásky, s cieľom opätovať Bohu jeho neoceniteľnú milosť, a nie konaná v snahe o vlastné presadenie sa. Také čosi by bolo smutné! Beda tým, čo uvažujú tak, že nasledovaním Ježiša presadia seba samých, čiže kvôli kariére, pre pocit dôležitosti či získanie prestížneho postavenia. Ježiš nás chce zapálených pre neho a pre Evanjelium. Je to vášnivé oduševnenie v srdci, ktoré sa prejavuje v konkrétnych prejavoch voči blížnemu, v blízkosti bratom, ktorí potrebujú prijatie a starostlivosť. Presne tak, ako to žil sám Ježiš.

Nech nám Panna Mária, obraz putujúcej Cirkvi, pomáha s radosťou nasledovať Pána Ježiša a s obnovenou láskou ohlasovať bratom Dobrú zvesť spásy.

Preložila: Slovenská redakcia VR

– –

Podpora mierovému úsiliu na Kórejskom polostrove

Po spoločnej modlitbe Anjel Pána a udelení apoštolského požehnania Svätý Otec reagoval na dnešné historické stretnutie prezidenta USA Donalda Trumpa so severokórejským prezidentom Kim Čong-unom, zamerané na otázku jadrového odzbrojenia Kórejského polostrova. Stretnutie sa uskutočnilo v demilitarizovanom pásme na pomedzí oboch Kóreí. Pápež František vyjadril podporu pokračujúcemu mierovému úsiliu týmito slovami:

„V posledných hodinách sme videli v Kórei dobrý príklad kultúry stretnutia. Zdravím protagonistov, s modlitbou, aby tento významný počin predstavoval ďalší krok na ceste pokoja, nielen na tomto polostrove, ale v prospech celého sveta.“

Prianie dovolenkárom, solidarita s trpiacimi horúčavami

Medzi skupinami na Námestí sv. Petra Svätý Otec osobitne pozdravil početných Poliakov. Pripojil aj svoje žičenie pre čas letného odpočinku:

„V tento posledný deň júna prajem všetkým pracujúcim, aby mohli mať počas leta obdobie oddychu, ktoré bude prospešné pre nich aj pre ich rodiny.“

Pápež František, ktorý bude mať počas júla ako zvyčajne oddychovejší režim bez stredajších audiencií a s obmedzenými pracovnými aktivitami, pamätal zároveň aj na tých, čo ťažko znášajú súčasné extrémne horúčavy:

„Modlím sa za tých, ktorí v týchto dňoch vážnejšie trpia v dôsledku tepla: za chorých, starých ľudí, tých, čo musia pracovať vonku, na stavbách. Nech nikto nie je opustený alebo vykorisťovaný.“