Bratislava 9. júla 2017 (HSP/Foto: svetniki.org)

Spoločnosť s Bohom poskytuje človeku už tu na zemi nebeských radostí. Lebo či to nie je radosť, keď človek najdokonalejším dobrým vládnuť, keď ho milovať, a v ňom nájsť môže úplný pokoj svojho srdca ? Po týchto radostiach túžili Svätí a Vyvolení Boží, a starostliví súc verne neustále byť s Bohom, stali sa ich už tu na zemi účastnými. Toto však požaduje okrem čistoty srdca aj ostrihanie zmyslov, ako očí a sluchu, obmedzenie telesných pôžitkov , úplné vstúpenie do seba, pozdvihnutie sa k Bohu, tak aby jedine Boh bol predmetom všetkých našich túžob a celej našej lásky. O tomto nám pekný príklad dáva sv. Albín, biskup

Sv. Albín narodil sa roku 469 vo Francúzsku v meste Bannes, z prastarej a šľachtickej rodiny. Od mladosti znášal jarmo Pána, i bolo mu ono ľahké bremeno a sladká ťarcha. Svet s márnymi radosťami a rozkošami nezaujal mu srdce. Ešte za detinstva presvedčil sa o ňom, jak veľmi je on chudobný na skutočné šťastie, a jak všetko, čo ctiteľom svojim podáva, je len márny mam, nestojac za námahu a prácu. Vytrhnúť sa teda zo svetských myšlienok, z pozemských starosti a z nespokojností každodenného života, vyšvihnúť sa k nebeskému pokoju, čo plynie z viery a lásky, nepadlo mu ono ťažko. Ťažšie bolo mu odpútať sa zväzkov, ktorými ho pútala láska k otcovi a matke. Ale nad ňu ešte mocnejšia láska Božia vzplanula mu v srdci a on opustil všetko a utiahol sa v samotu kláštorskú. Tu v kláštore Tintillantskom priniesol Bohu ešte i tretiu a najťažšiu obeť, seba samého, svoju slobodu a svoju vôľu, hľadiac tu očistiť srdce až do najhlbších záhybov, aby v ňom pripravil dôstojný stánok i obydlie Pánu. Neustálym cvičením zmocnil sa natoľko zmyslov a svojho ducha, že pri všetkých prácach, či v kláštore, či von z neho , vždy duchom pohrúžený v modlitbe, u Boha bol a s Bohom.

Kláštorní jeho bratia skúmali už od dávna jeho povahu s radosťou a úctou a zvolili si ho roku 504 za opáta. A on ich skutočne spravoval viacej príkladom, než rečou a napomínaním, lebo pekné slovo mnoho stojí, lež o mnoho viacej pekný skutok. Svojou zbožnou a vážnou povahou učil ich, čo znamená Bohu slúžiť a Jeho milovať nadovšetko, svojim vľúdnym a tichým chovaním ,  podal im vzor bratskej lásky a znášanlivosti. Cnosti a múdrosť opátova priniesli skoro i bohaté ovocie. Uhášajúca horlivosť poznove zplápolala, upádajúca kázeň kláštorská pozdvihla sa k novému životu, vo vnútorných cvičeniach omdlievajúci duch pozdvihol sile, príkladný poriadok, bohumilé chovanie, vľúdne a priateľské spôsoby vyznačovali bratov jeho kláštora nad všetky iné po Francúzsku. Meno Albínovo ozývalo sa zanedlho celou ríšou.

Cirkev mesta Angersu stratila roku 528 svojho biskupa,  za jeho nástupcu zvolený bol sv. Albín. V tomto novom úrade našla  jeho láska široké pole k účinkovaniu. Bol on tu skutočný pastier a otec svojim veriacim. Ktokoľvek sa utiekal k nemu o pomoc a radu v útrapách telesných alebo duševných, prijal každého láskavo, ku každému choval otvorenú ruku a srdce, on sa považoval za strom, ktorý osadil Hospodin za čas na úslní, rosiac ho vlahou nebeskou, aby niesol ovocie a občerstvoval lačných a smädných, kým ho z tejto pôdy do pravej vlasti presadí.

Istá pani vznešeného rodu trpela raz pre dlhy v ťažkom väzení, kde ukrutne a opovržlivo s ňou nakladali. Sv. biskup, slyšiac o tom, zľutoval sa nad ňou a navštívil ju vo väzení . Nešťastlivá padla mu k nohám, objala mu kolená a horko nariekajúc prosila, aby ju vyslobodil z tohto pekelného miesta. Strážca väzenia priskočil ihneď k nej a chopiac ju mocným ramenom, odsotil ju neľudsky na stranu. Biskup na to hrozivo pozdvihol pravicu a mlčky uprel oko tak mocne na strážcu, že tento strasúc sa na celom tele, odstúpil. Krátkou dobou však našiel sv. biskup spôsob a prostriedky vymôcť uväznenú na slobodu.

Istej panej, menom Grata, bolo vyschlo rameno, Ona dôverne prosila sv. Albína, aby za ňu orodoval u Pána Ježiša Krista. Načo Albín prežehnal sv. krížom vyschnuté rameno, a nemocná pani začala cítiť teplotu po celej ruke. Keď  na druhý znovu ruku krížom prežehnal, začala jej krv v žilách kolovať a na tretí deň, keď ho svätý prežehnal ešte raz, ozdravelo rameno ako kedy predtým, načo pani, pozdvihnúc uzdravenú ruku, prežehnala sa plná citov vďačnosti.

Kým takto láskavý biskup neustále pracoval na spasení zverených jemu duší, neopomenul spolu strážiť i nad kázňou cirkevnou. V jeho totiž biskupstve bolo prešlo v obyčaj, že vo všetkých stavoch blízki príbuzní napospol vstupovali do stavu manželského oproti doslovným zákazom cirkevným. Sv. biskup obrátil sa proti podobným manželstvám všetkými zákonne dovolenými prostriedkami. Jeho napomínania a karhania týkali sa mocných ý slabých rovnou prísnosťou,  drzých odporcov  vytvoril z cirkvi a nedal sa zvrátiť ani silou a mocou kniežat ani vplyvom mocnárov, Zákon bol mu pravidlom, tomuto obetoval vlastný pokoj a spokojnosť. Ostatní biskupi povzbudení jeho príkladom založili  viacero synod v tejto vážnej záležitosti, a Albín ustanovil sa na každú z nich, horliac vždy a všade za zákon i právo. Biskupi uznávali síce neprávosť takýchto manželstiev , ale zjavne a mocne ho podporovať ostýchali sa preto, lebo sa obávali uraziť zámožných šľachticov, a prísť do sporu s mocnými kniežatami. Vo verejných schôdzkach sťažovali si hlasite, že vážnosť cirkevná klesá, že mravnosť medzi ľuďmi všetkých vrstiev upadá, že sa bezbožnosť zmáha, ale potom utiahli sa mnohí od ďalších starostí a nepríjemných bojov proti tak zakorenenej nemravnosti. Viac-menej bojazlivo obzerali sa, aké úmysly panujú u dvora, a to nie len u dvora kráľovského, ale dvor videli v každom zámku a kaštieli, v ktorom prebývali ľudia, čo viacej mali než potrebovali a za viacej Platili pred svetom než, čo boli v skutku.

Po mnohých ťažkostiach pošťastilo sa mu napokon roku 538. v meste Orleane zvolať väčší cirkevný snem, ku ktorému dostavili sa najvážnejší a najučenejší biskupi francúzski a vysloviac sa jednohlasne proti manželstvám uzavretým medzi pokrvnými, uviedli takto v platnosť zákon cirkevný. Sv. Albín potom ešte za jedenásť rokov žil a účinkoval sväte vo svojom svätom úrade, kým i jeho dotkla sa slabosť vysokého veku; telesné jeho sily upadli, vôľa však jeho ostala nezlomenou až do posledného okamihu. Zomrel roku 549. alebo 550, úcta k nemu rozšírila sa krátkym časom po celom Francúzsku, a ešte po dnes z úcty k nemu mnohé mestá i dediny menujú sa St. Albin.

V živote sv. Albína vidíme, že on ako mních pri všetkom, čo konal buď v kláštore buď  von z kláštora, bol vždy modlitbou spojený s Bohom. Takto je i každé verné a pobožné plnenie povinnosti v dome alebo von z domu modlitba v očiach Bo2ich, ak  len prácu tichým úmyslom obetujeme na slávu Božiu. Otec pri ťažkej svojej práci za manželku a deti nespína síce ruky, nehýbe perami, oko len zriedka kedy pozdvihuje k nebesiam. Ale on sa modlí nemou vďakou za silu telesnú, a nemou prosbou, aby Boh požehnal jeho práci. Matka uprostred neustálych starostí o svojich milých, ktorými ju Boh požehnal, modlí sa ticho a tajne v srdci s úľubou. Syn, dcéra, ktorí namáhavo pracujú, aby rodičom trpké dni staroby osladili, odriekajú mlčky peknú a svätú modlitbu. ktokoľvek pracuje za blížneho takto alebo inak, v tomto alebo v onom úrade, ktokoľvek z lásky k Bohu plní svoje povinnosti, ten sa modlí k Bohu, ktorý je Bohom lásky. V živote sv. Albína vidíme tiež jak starostlivo strážil on nad svojimi zmyslami. Tu nech nám príde na myseľ, čo povedal, niekedy kardinál Bona:

„Starostlivou obozretnosťou stráž nad svojím sluchom, aby sa touto bránou nevotrela lož miesto pravdy a miesto múdrosti sprostosť do skrýše tvojho srdca . Zatvor uši pred ohováraniami neslušnými žartmi  a pred všetkým čokoľvek hatí zdokonalenie duše. Ako za dlhší  čas znie ľúbeznosť spevu a muziky v ušiach tomu, kto ich slyšal, tak i zlé reči, trebárs by i neškodili hneď , zanechávajú predsa zlé semeno po sebe, ktoré neskôr istotne vyrastie.“

Sú síce rozličné predmety, v ktorých dovolené je kochať sa, musíme však obozretní byť, keď ich vidíme,  alebo slyšíme o nich. Lebo čo milé oku, sladké chuti, príjemné čuchu , to môže ľahko keď nie sme obozretný , vzbudiť v srdci našom zlé túžby a myšlienky, i ľahko môže splniť sa na nás čo povedal prorok:

„že smrť oblokom prekvapila nás.“

Starostlivo strážené  srdce podľa sv. Albína je najradšej s Bohom. Hľadajme teda pokoj a spokojnosť s Bohom v čistom svedomí a tak ho istotne nájdeme.

Karol Jerguš