Bratislava 16. augusta 2018 (HSP/Foto:TASR-Pavel Neubauer)
Odišiel Stano Dančiak. Všetci sme ho poznali, bol to výborný herec, skvelý komik. Jeho odchod však priniesol aj situáciu, ktorá nabáda k zamysleniu nad otázkou, kto sú vlastne herci. Je to, že ich každý pozná z obrazovky, dôvodom, aby sme ich všetci považovali za autority, za vzory, za mienkotvorcov, za hlas a svedomie národa a správali sa k nim inak ako k ostatným ľuďom – k vedcom, technikom, remeselníkom, učiteľom, lekárom…?
Dančiakov syn, scenárista Stano Dančiak vyslovil slová, ktoré si samozrejme nemohli nevšimnúť médiá: „Špeciálne poďakovanie: Ďakujem vedúcej ministerstva kultúry Laššákovej za jej úprimné a otvorené ignorovanie poslednej rozlúčky s otcom. Máločo by ho potešilo viac.“
Nejde tu teraz o konkrétneho syna konkrétneho herca a konkrétnu ministerku, ktorá nešla na pohreb. Ide tu o to, že vôbec takéto slová mohli byť vyslovené, o chorý „celebritný“ kult panujúci v spoločnosti. Skvelý herec odvádza skvelú prácu – lenže skvelú prácu predsa takisto odvádza aj skvelý lekár, vedec, remeselník i zametač ulíc. A ak ministerka pôdohospodárstva nechodí povinne na pohreb každému dobrému farmárovi, ani ministerka školstva nechodí automaticky na pohreb každému kvalitnému profesorovi, prečo by mala ministerka kultúry byť povinná ísť na pohreb každému z kvalitných hercov?
Komunita umelcov nie je zase taká malá, aby sa všetci osobne stýkali, hoci nepochybne je menšia ako komunita učiteľov, zdravotníkov či poľnohospodárov. Lenže tu nejde o výčitku, že sa pohrebu nezúčastnila blízka osoba: tu ide o to, že si ministerka dovolila nevzdať úctu jej veličenstvu celebrite. Opakujem, to nie je o Dančiakovi, ktorý bol vraj zhodou okolnosti skromným človekom a určite by si nepotrpel na megalomanskú pohrebnú ceremóniu. Ide tu o princíp: kto sú herci, aby sa tak okázalo zvýrazňovala ich výnimočnosť?
Samozrejme, výrobcami tohto kultu sú mainstreamové médiá, a rozhodne nejde o náhodu: ideologicky jednofarebný mainstream živí slávu celebrít, ktoré mu na oplátku dávajú svoju loajalitu – nič nové pod slnkom. A niekedy to už nadobúda vyslovene bizarné rozmery, o čom svedčí napríklad aj tento článok v denníku Sme.
Tlak, ktorý médiá v tomto smere vyvíjajú, je taký veľký, že ministerstvo kultúry, za ktoré namiesto ministerky na pohrebe kondoloval štátny tajomník Ivan Sečík, sa bez odvrávania podriaďuje tomuto neviditeľnému diktátu a do médií sa okamžite ospravedlnilo: „Ministerka kultúry verejne vyjadrila svoju ľútosť okamžite po správe o úmrtí pána S. Dančiaka a uctila si jeho pamiatku zaslaným smútočným vencom, podobne ako pán prezident SR.“ Dá sa predpokladať, že keď nabudúce bude pohreb niektorého zo známych hercov, ministerka už nebude riskovať mediálny cirkus a radšej bude prítomná osobne.
Ivan Lehotský