Môj profil 
Predplatné
Stratégia známa ako politika containmentu alebo politika zadržiavania vznikla v počiatkoch studenej vojny a Washington ju využíval vo vzťahoch s takzvaným východným blokom až do rozpadu Sovietskeho zväzu v roku 1991. Spájaná je s americkým diplomatom Georgeom Frostom Kennanom, ktorý ju definoval vo svojej správe z veľvyslanectva v Moskve z roku 1946, označovanej ľudovo ako “dlhý telegram”.
Napriek tomu, že súperenie medzi kapitalistickými a komunistickými supermocnosťami je minulosťou, niektoré záležitosti sa nezmenili a americká politika zadržiavania “sa v skutočnosti nikdy neskončila”, píše analytik Stratforu Eugene Chausovsky v materiáli pod názvom Prečo majú USA pocit, že musia zadržiavať Rusko.
“Spojené štáty a Rusko sú opäť raz v napätom diplomatickom pate ohľadne európskych pohraničných území… Obe krajiny opäť raz vedú súperiace vojenské bloky, ktoré sa stávajú čoraz aktívnejšími,” upozorňuje Chausovsky v súvislosti s možnosťou vypuknutia “novej studenej vojny”.
“Teraz, keď sa Rusko v priebehu posledného desaťročia znovu ukazuje byť regionálnou mocnosťou, sa zdá, že Washington ometá prach z tohto dlhého telegramu. Podrobné preskúmanie terajšej krízy na Ukrajine a vlnových efektov, ktoré vyvolala po celom obvode Ruska, odhaľuje, že rozhodujúce stránky Kennanovej politiky zadržiavania sú stále veľmi živé,” píše Chausovsky.
Analýza identifikuje ako podnet k prozápadnej revolúcii na Ukrajine z roku 2014 práve “obavy z prílišného vplyvu Ruska”, ktoré sa objavovali “nielen v niektorých segmentoch ukrajinskej verejnosti, ale aj medzi západnými mocnosťami vrátane Spojených štátov”.
Podporovaním protestného hnutia Euromajdan boli podľa nej Američania “významnou silou pri formovaní demonštrácií” v Kyjeve. Tie vypukli v novembri 2013 po rozhodnutí vtedajšieho prezidenta Viktora Janukovyča nepodpísať asociačnú dohodu s EÚ a o tri mesiace neskôr viedli k jeho zosadeniu sprevádzanému násilím.
Opozičných demonštrantov prišli podporiť viacerí americkí predstavitelia vrátane námestníčky ministra zahraničných vecí Victorie Nulandovej a podobne ako pri takzvanej oranžovej revolúcii na Ukrajine z roku 2004 ich aktívne podporovali aj americké mimovládne organizácie.
Rusko “sa netajilo svojou frustráciou” z prístupu Spojených štátov a Európy k Euromajdanu, pričom vzburu označovalo za nezákonný prevrat s pomocou Západu, pripomína Stratfor. Odvetou bolo anektovanie Krymu a podporovanie separatistických povstaní na východe Ukrajiny. “Tieto činy podnietili Spojené štáty k agresívnejšiemu zadržiavaniu Ruska, ktoré sa začalo uvalením sankcií na túto krajinu,” uvádza sa v štúdii.
Vzhľadom na neústupnosť Moskvy sa Washington rozhodol pre sprísnenie protiruských sankcií, ale aj pre dodatočnú ekonomickú a vojenskú podporu Ukrajiny. “To, čo sa začalo ako zadržiavanie Ruska na Ukrajine politickými prostriedkami, teda podporovaním zvrhnutia proruskej vlády v prospech prozápadnej, sa tak rozšírilo o ekonomické a bezpečnostné zložky,” uvádza Stratfor.
.jpg)
.JPG)
