Môj profil 
Predplatné
Minister zahraničia USA Mike Pompeo bol zo svojej strany veľmi dojatý podporou európskych spojencov a poďakoval im za to na Twitteri. Vyzval všetky krajiny, aby “sa pripojili k odsúdeniu iránskych akcií“.
Len pred niekoľkými rokmi by vyvolal podobný vývoj udalostí rozmanité vyhlásenia na vysokej a najvyššej úrovni zo všetkých kútov sveta, nervózne napätie na trhoch a nespočetné prognózy ohľadom trestu, ktorý prichystá Západ pre odpadlícku krajinu a následkov týchto opatrení pre svetovú ekonomiku a politiku.
Teraz však prejavená transatlantická jednota vyvoláva v najlepšom prípade len odolnú (a v tom najhoršom prípade i škodoradostnú) zvedavosť: no a čo? A čo ďalej?
Príčina podobnej neúctivosti je jasná. Až príliš zrejmá, dokonca aj pre nezasvätených občanov, o odborníkoch už ani nehovoriac, je absencia dobrých alebo aspoň prijateľných variant rokovaní za vzniknuté situácie. A hovoriť o kolektívnom Západe ako o celistvej geopolitickej sile už tiež nemôžeme a nedávne francúzsko-britsko–nemecké komuniké na tom nič nemení.
Na špičke svojej veľmocenskej mohutnosti mali Spojené štáty široký výber prostriedkov, ktorý zaručoval neprijateľnú škodu štátom padlým do nemilosti. USA zaručovali: a) bezpodmienečné podriadenie spojencov; b) poslušnosť väčšiny krajín sveta z obáv vyvolať proti sebe hnev hegemonu a c) ukážkové tresty vzácnych renegátov, ktorí sa predsa len odvážili im hodiť rukavicu.
V danom okamihu všetky tieto americké “biče“, keď nie úplne, tak aspoň do značnej miery stratili svoju efektivitu, a teda aj zmysel.
Už veľmi početné príklady (vrátane Ruska a Iránu) dokázali, že ekonomické sankcie, vrátane tých najtvrdších, nezabezpečujú až príliš často žiaduci výsledok, akým by bol pád pre Washington nepohodlnej moci. Pričom vyšlo najavo, že tomuto nátlaku sú schopné čeliť po dlhé roky aj tak malé a ekonomicky zdanlivo slabé krajiny, ako sú KĽDR a Venezuela. O silových metódach už tým skôr nemôže byť ani reči.
Od čias početných úspešných vojenských operácií Západu proti zvrchovaným štátom v 90. rokoch a po roku 2000 uplynulo už dosť času a ono víťazstvo malo také vedľajšie účinky, že sa človek nevdojak zamyslí, či by nebolo lepšie to prehrať. Vyšlo by to lacnejšie. Nedávne zmarenie dohôd s Talibanom, ktoré by Američanom umožnilo dôstojný odchod z Afganistanu, to názorne potvrdzuje.
A 10. roky 21. storočia dali Spojeným štátom a ich mladším partnerom horkú sýrsku pilulku, po ktorej vojenská moc NATO už vôbec nie je vnímaná ako úplná a neporaziteľná sila. Pričom túto istotu stratili oi. aj samotní členovia Severoatlantickej aliancie, a tiež USA na jej čele. Viac ako to: podľa všetkého teraz z toho majú Američania komplex a začali sa obávať použitia vojenskej sily, každopádne už nechcú nové dobrodružstvá. Ukázali oi. slabiny v konfrontácii s malou, ale zubatou Severnou Kóreou a neodvážili sa zasiahnuť ani proti oveľa slabšej z vojenského hľadiska, Venezuele.
V tejto situácii vyzerá akékoľvek ich vyhrážanie použitím vojenskej sily proti Teheránu úplne nepresvedčivo a svet ho hodnotí práve takto.
A čo sa týka najtvrdších “zo všetkých, ktoré sa kedy zavádzali“ sankcií, ktoré ako sľúbil Donald Trump, “pošlú Irán do pekla“, tak tam tá blízkovýchodná krajina už raz bola a vrátila sa zotavená a spokojná.
Niet divu, že čerstvé vyhlásenie Európanov patrí podľa názoru väčšiny odborníkov do kategórie formálnej rétoriky, ktorá nijako neovplyvní obnovenie ich spolupráce s Iránom vrátane vytvorenia alternatívnych finančných mechanizmov, ktoré Washington nedosiahne.
V dôsledku toho nezostáva Spojeným štátom nič iné, ako nevydať americké víza iránskym (rovnako ako ruským) účastníkom zasadnutia OSN.
Naozaj veľmocenské gesto, dodáva na záver Alksnis.
.jpg)
.JPG)
