V úvode jeden z dvoch moderátorov večera, Tibor Danáč, krátko pripomenul „životopis“ Štefana Harabina a niektoré etapy jeho činnosti. Potom samotný autor knihy stručne prezradil jej obsah. Podčiarkol, že je to príbeh práva a príbeh slovenskej a európskej spoločnosti v  istom okamihu času. Zdôraznil, že je terčom mainstreamových médií a mnohých politikov a preto sa rozhodol povedať pravdu o sebe, o situácii na Slovensku, o domácom právnom systéme a o vymožiteľnosti práva v našej krajine.

Podčiarkol, že nekompromisne stojí za autoritou sudcovského stavu, nebojácne odhaľuje klamárov, podvodníkov, ľudí z vysokej politiky, ktoré páchajú trestné činy a ktorých nemá kto spravodlivo potrestať. Vo svojej knihe kladie otázku: „Čo je to právo pre občana? Čo sa skrýva za pojmami ako spravodlivosť, rovnostárstvo či právne bezvedomie. Dokáže spoločnosť pomocou práva poskytnúť pre všetkých rovnakú šancu?“ Prízvukoval, že vo svojej knihe  priamo poukazuje na mnohé „choroby“ našej spoločnosti. Kritizuje mnohé chyby a zločiny a snaží sa predložiť „recept“, ako napraviť situáciu.

Prítomným vyše sto hosťom, ktorí prišli zo všetkých kútov Slovenska, pripomenul, že do funkcie sudcu z povolania bol zvolený v januári 1983. Po Nežnej revolúcii pôsobil na Krajskom súde v Košiciach a v roku 1991 ho zvolili za sudcu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. V rokoch 1998-2003 a 2009-2014 bol predsedom Najvyššieho súdu SR. Od júla 2006 do roku 2009 bol ministrom spravodlivosti Slovenska a zároveň podpredsedom vlády. V júni 2009 bol zvolený Súdnou radou SR na post predsedu Najvyššieho súdu SR.

Prízvukoval, že počas svojho pôsobenia vo vláde mal veľké problémy s vedením SMERu.

Ako minister spravodlivosti sa snažil zrušiť Špeciálny súd a Úrad špeciálnej prokuratúry. Mienil zreformoval slovenské súdnictvo, ale príliš nepochodil.

Porozprával o svojich rozporoch s Róbertom Ficom a Róbertom Kaliňákom počas svojho pôsobenia vo funkcii ministra spravodlivosti a s Danielom Lipšicom /vtedajší minister vnútra/ a Mikulášom Dzurindom /vtedajší minister zahraničia/ počas funkčného obdobia vlády Ivety Radičovej. Prízvukoval, že bol jedným z mala slovenských politikov, ktorý bol proti bombardovaniu Juhoslávie a otvorene to hovoril.

Následne odpovedal na otázky prítomných hostí. Najdlhšie trvala jeho odpoveď hneď na prvú otázku o Marakeši, Globálnom pakte OSN, konaní ministra zahraničia SR Miroslava Lajčáka a o migračnej kríze. Hneď v úvode vyhlásil, že Lajčak zradil záujmy Slovenska a konal v  prospech súčasného vedenia EÚ, ale nie vlastnej krajiny. Podčiarkol, že Marakešská dohoda a Globálny pakt OSN o migrácii je to fakticky rovnaký dokument a keď autori „projektu“ neboli celkom úspešní v prvom prípade, tak mienia dosiahnuť revanš v druhom.

Kritizoval pojem „nezáväzná dohoda“, ktorým sa oháňajú slniečkari, liberáli a mainstream. Prízvukoval, že ak by Slovensko podpísalo túto „nezávažnú“ dohodu, tak by ju muselo plniť do bodky, prijímať stovky tisíc migrantov a v konečnom dôsledku stratiť svoju štátnosť. Podčiarkol, že minister Lajčák vydieral vládu svojou demisiou. Poukázal na to, že podľa zákona, by už nemal cúvnuť: ak podal demisiu, mal odísť, a prezident Kiska tu demisiu, podľa zákona, mal prijať a nerozohrávať nechutné šachy.

Poukázal aj na, podľa jeho slov, pochybné divadlo, ktoré rozohral premiér Pellegrini, ktorý pred polrokom sa vyjadroval proti podpísaniu Marakešskej dohody, ale ani slovom sa nezmienil o Globálnom pakte OSN, aj keď je to, podľa Harabina, presná kópia Marakešskej dohody. Kritizoval Pellegriniho, ktorý prihováral Lajčáka, aby zostal vo funkcii, aj napriek tomu, že Lajčák tvrdo kritizoval ľudí, ktorí nesúhlasili s podpisom Marakešskej dohody, a veď na začiatku aj samotný Pellegrini vystupoval proti Marakešu.

Naopak vyzdvihol principiálnu a nekompromisnú pozíciu Maďarska, premiéra Viktora Orbána a ministra zahraničia Pétera Szijjártóa, ktorí odmietli podpísať Marakešskú dohodu – aj napriek obrovskému, zúfalému tlaku súčasného vedenia EÚ. Vysvetlil prítomným, v čom je
rozdiel medzi právnym a politickým záväzkom a prečo by Slovensko nemalo podpisovať ani Globálny pakt OSN. Prízvukoval, že ak Slovensko tento pakt podpíše, bude ho musieť plniť a krajinu zaplavia desiatky tisíc migrantov.

Podčiarkol, že je za to, aby členské krajiny EÚ pomáhali krajinám Afriky a Blízkeho východu a všetkým obyvateľom, ktorí sú v núdzi. Vysvetlil, že na to však obyvatelia týchto krajín sa nemusia premieňať na migrantov a utekať do Európy. Treba financie, ktoré EÚ vyčleňuje na príjem migrantov na svojom území, investovať na pomoc obyvateľom v ich pôvodných krajinách: vybudovať tam podniky, aby ľudia mali prácu, byty, nemocnice, školy, cesty, infraštruktúru – aby obyvatelia Afriky a Blízkeho východu mohli žiť a pracovať v rodnej krajine, budovať svoje štáty. Boli by to oveľa lepšie a užitočnejšie investované prostriedky.

Odpovedal aj na ďalšie otázky divákov. Podrobne rozobral politickú situáciu na Slovensku, poukázal na chyby a pochybnú činnosť niektorých najvyšších politikov, vysvetlil, aká je situácia v slovenskom súdnictve a školstve, porozprával o variantoch zlepšenia situácie. Tvrdo skritizoval sankčnú vojnu proti Rusku, vyhlásil, že v prípade, ak sa situácia skomplikuje, USA, Nemecko, Francúzsko či Veľká Británia nedokážu a nebudú sa ani starať o zachovanie slovenskej štátnosti a súčasných hraníc a jediné Rusko môže byť garantom mieru a bezpečnosti.

Prezradil prítomným, aké prvé kroky by urobil, keby sa stal hlavou štátu. Pripomenul, že prezident má dostatočne široké kompetencie a možnosti, hlavné čo sa týka zahraničnej politiky. Včerajší večer sa skončil autogramiádou Štefana Harabina a „podpisovou kampaňou“ jeho knihy „Súdnosť“.

Eugen Rusnák