Tí boli na základe pokynu prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry (ÚŠP) obvinení za spáchanie prečinu prejavu sympatie k hnutiu smerujúcemu k potlačeniu základných práv a slobôd. Na sociálnej sieti o tom informuje ÚŠP.

Problémom podľa Lipšica je, že ÚŠP nekladie obvineným za vinu hlasovanie za všeobecne záväzné nariadenie s určitým názvom ulice, ale skutočnosť, že “neiniciovali premenovanie, nepremenovali a ani z verejných priestranstiev neodstránili označenie ulice Dr. Jozefa Tisu v obci Varín”.

ÚŠP bol preto presvedčený, že týmto nekonaním poslanci verejne prejavujú sympatie k hnutiu a ideológii, ktoré v minulosti smerovalo k potlačeniu základných práv a slobôd.

“Nie každé zdržanie sa konania má však formu trestnoprávne relevantného konania. O trestnoprávne relevantné opomenutie ide len vtedy, ak páchateľ opomenie konanie, na ktoré bol podľa okolností prípadu a svojich pomerov povinný,” skonštatoval Lipšic.

Zrušenie obvinenia vysvetľuje Lipšic aj tým, že prejaviť sympatiu voči hnutiu je možné len aktívnym konaním, verejné prejavenie sympatie nekonaním je z povahy veci nemožné.

“Snaha vyvodiť verejné prejavenie sympatie z nekonania nie je založená na žiadnej zrozumiteľnej právnej a logickej úvahe. V tejto súvislosti zdôrazňujem, že rozširovanie trestnej zodpovednosti nad rámec udržateľného gramatického výkladu je v trestnom práve hmotnom neprípustné,” podotkol Lipšic.

Dodal, že nedostatok empatie a ignorancia historických faktov samy o sebe nie sú trestným činom.

Poslanci Varína zatiaľ nedostali písomné vyhotovenie dokumentu, ktorým bolo obvinenie zrušené. “Preto sa k jeho obsahu môžeme vyjadriť až po oboznámení sa s dokumentom, po vzájomnej dohode všetkých poslancov a po konzultácii s naším právnym zástupcom,” podotkli v stanovisku, ktoré TASR poskytla poslankyňa obecného zastupiteľstva obce Lenka Milová.

Desiati poslanci obecného zastupiteľstva vo Varíne (okres Žilina), ktorých obvinila Národná kriminálna agentúra (NAKA) z prečinu prejavu sympatie k hnutiu smerujúcemu k potlačeniu základných práv a slobôd, podali voči obvineniu sťažnosť na konci decembra 2021. Išlo o poslancov, ktorí sa v auguste 2021 zúčastnili na zasadnutí obecného zastupiteľstva a nesúhlasili s premenovaním ulice Dr. Jozefa Tisu.

Vo svojom zrušujúcom uznesení špeciálny prokurátor uviedol:

“Trestného činu prejavu sympatie k hnutiu smerujúcemu k potlačeniu základných práv a slobôd podľa § 422 Trestného zákona sa dopustí ten, kto verejne alebo na mieste verejnosti prístupnom, najmä používaním zástav, odznakov, rovnošiat alebo hesiel, prejavuje sympatie k skupine, hnutiu alebo ideológii, ktorá smeruje alebo v minulosti smerovala k potlačeniu základných práv a slobôd osôb, alebo kto hlása rasovú, etnickú, národnostnú alebo náboženskú nenávisť.

Trestný čin prejavu sympatie k hnutiu smerujúcemu k potlačeniu základných práv a slobôd podľa § 422 Trestného zákona je teda vo svojej podstate verbálnym deliktom, pričom prejav samozrejme zahŕňa aj relevantnú symboliku – teda zástavy, rovnošaty, odznaky, ale celkom určite aj stavanie pamätníkov, či pomenovanie ulíc a verejných priestranstiev.

Podľa § 2b ods. 3 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení je neprípustné určiť názov ulice alebo iného verejného priestranstva po predstaviteľoch režimu Slovenskej republiky z rokov 1939 až 1945 alebo iného režimu založeného na fašistickej ideológii alebo nacistickej ideológii alebo režimu založeného na komunistickej ideológii; to neplatí, ak ide o predstaviteľov režimu, ktorí sa zapojili do odporu proti takémuto režimu (znenie účinné od 1. 12. 2020).

V tejto súvislosti by som chcel zdôrazniť, že orgány činné v trestnom konaní majú povinnosť postupovať razantne v trestnom stíhaní verejných funkcionárov pre korupčné trestné činy, ekonomické trestné činy, alebo v prípadoch zneužívania právomoci verejného činiteľa. Teda v prípadoch, keď sa verejní funkcionári spreneveria svojmu ústavou alebo zákonom predpísanému sľubu dodržiavať zákony a plniť svoje povinnosti v záujme občanov (napr. § 26 zákona o obecnom zriadení), a namiesto toho vykonávajú svoje verejné funkcie v prospech svojich súkromných finančných záujmov.

V prípade verbálnych deliktov sú však verejní funkcionári – a najmä volení poslanci – chránení vo zvýšenej miere pred kriminalizáciou ich výrokov (aj vo forme symboliky), ktoré sa týkajú oblasti verejného záujmu (k ochrane symboliky v rámci slobody prejavu odkazujem na rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Vajnai v. Maďarsko zo dňa 8. 7. 2008, sťažnosť č. 33629/05, vo veci Fáber v. Maďarsko zo dňa 24. 7. 2012, sťažnosť 40721/08, ale aj vo veci Donaldson v. Spojené kráľovstvo zo dňa 25. 1. 2011, sťažnosť č. 56975/09).

Tieto všeobecné východiská uvádzam z dôvodu, aby bolo zrejmé, že „premotivovanosť” orgánov činných v trestnom konaní je (najmä) v tejto oblasti neprípustná. To samozrejme neznamená, že verejní funkcionári sú za svoj prejav trestnoprávne nepostihnuteľní.

V tejto súvislosti však nie je – z hľadiska trestnoprávneho – relevantné znenie § 2b ods. 3 zákona o obecnom zriadení (ktoré opakovane cituje vyšetrovateľ NAKA v napadnutom uznesení), keďže citované ustanovenie nie je trestnoprávnou normou. Kľúčové sú výlučne zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu podľa § 422 Trestného zákona.

Samozrejme poslanci obecného zastupiteľstva, ktorí by hlasovali za všeobecne záväzné nariadenie a určili by pre ulicu názov „ulica Adolfa Hitlera”, by sa nemohli dovolávať slobody prejavu a slobodného výkonu svojho mandátu ako dôvodu pre svoju trestnoprávnu exkulpáciu.

Skutková veta napadnutého uznesenia však obvineným nekladie za vinu hlasovanie za všeobecne záväzné nariadenie s určitým názvom ulice, ale skutočnosť, že „neiniciovali premenovanie, nepremenovali a ani z verejných priestranstiev neodstránili označenie ulice Dr. Jozefa Tisu v obci Varín pomenovanej od roku 1993 po hlavnom predstaviteľovi ľudáckeho režimu z obdobia rokov 1942 až 1945 … a týmto nekonaním verejne prejavujú sympatie k hnutiu a ideológii, ktoré v minulosti smerovalo k potlačeniu základných práv a slobôd”.

Tým sa dostávame ku kľúčovému problému napadnutého uznesenia, ktoré vychádza z premisy trestnoprávne relevantného opomenutia konať.

Podľa § 122 ods. 1 Trestného zákona sa konaním rozumie aj opomenutie takého konania, na ktoré bol páchateľ podľa okolností a svojich pomerov povinný.

Konanie teda môže mať dve formy – aktívne konanie alebo zdržanie sa konania, teda opomenutie. Veľkú časť trestných činov je možné spáchať konaním, ako aj opomenutím (tzv. nepravé omisívne trestné činy). Nepravé omisívne delikty však vyžadujú, aby znakom charakterizujúcim objektívnu stránku bolo nielen konanie, ale aj zmena na hmotnom predmete útoku alebo ohrozenie predmetu útoku (účinok). Pri týchto deliktoch nie je určená forma konania, a preto tak konanie, ako aj opomenutie, môže spôsobiť účinok na hmotnom predmete útoku.

Nie každé zdržanie sa konania (opomenutie) má formu trestnoprávne relevantného konania. O trestnoprávne relevantné opomenutie ide len vtedy, ak páchateľ opomenie konanie, na ktoré bol podľa okolností prípadu a svojich pomerov povinný. Musí pritom ísť o právnu povinnosť, nestačí porušenie povinnosti vyplývajúcej z morálnych pravidiel (R 7/1988-I.).

Podstatné však je, že nie každý trestný čin je možné spáchať (aj) nekonaním. V tomto je kľúčová formulácia objektívnej stránky skutkovej podstaty konkrétneho trestného činu, ktorej jednou zo základných zložiek je práve konanie (event. nekonanie).

Objektívna stránka skutkovej podstaty trestného činu prejavu sympatie k hnutiu smerujúcemu k potlačeniu základných práv a slobôd podľa § 422 ods. 1 Trestného zákona vyžaduje, že páchateľ verejne (alebo na mieste verejnosti prístupnom) prejavuje sympatie k skupine, hnutiu alebo ideológii, ktorá vykazuje znaky uvedené v citovanej právnej norme.

Prejaviť sympatiu je možné len aktívnym konaním, verejné prejavenie sympatie nekonaním je z povahy veci nemožné. Ak je teda v zákone konanie konkretizované určitým spôsobom (napr. „kto verejne prejavuje sympatie”, „kto falšuje, pozmení alebo neoprávnene vyrobí”), neprichádza do úvahy aplikácie § 122 ods. 1 Trestného zákona.

Snaha vyvodiť verejné prejavenie sympatie z nekonania nie je založená na žiadnej zrozumiteľnej právnej a logickej úvahe. V tejto súvislosti zdôrazňujem, že rozširovanie trestnej zodpovednosti nad rámec udržateľného gramatického výkladu je v trestnom práve hmotnom neprípustné.

Za daného právneho stavu som preto toho právneho názoru, že trestný čin prejavu sympatie k hnutiu smerujúcemu k potlačeniu základných práv a slobôd podľa § 422 Trestného zákona nie je možné spáchať opomenutím konať (nekonaním), a teda ide o komisívny delikt. Potvrdením správnosti tohto názoru je aj skutočnosť, že tento trestný čin nemá predmet útoku, ktorým je osoba alebo vec (tak ako je pomerne široko definovaná v § 130 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona).

Z uvedených dôvodov je bezpredmetné sa zaoberať existenciou a povahou právnej povinnosti obvinených (ako poslancov obecného zastupiteľstva) zosúladiť názov ulice s novelizovaným ustanovením § 2b ods. 3 zákona o obecnom zriadení (účinným od 1. 12. 2020), alebo analýzou subjektívnej stránky skutkovej podstaty.

Na záver už len pár poznámok nad rámec analýzy zákonných znakov trestného činu, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie.

Polemika o tom, či prezident vojnovej Slovenskej republiky z rokov 1939 – 1945 Jozef Tiso bol alebo nebol fašistom, je vecou diskusie historikov a politológov. Nepochybne však bol predstaviteľom hnutia a ideológie, ktorá potláčala základné práva a slobody osôb – tak ako to vyžaduje objektívna stránka skutkovej podstaty trestného činu podľa § 422 Trestného zákona.

Túto skutočnosť jednoznačne potvrdzuje aj odborné vyjadrenie Ústavu pamäti národa, o ktorého záveroch nemám žiadnu pochybnosť. Tento právny záver je nepochybný už z letmého prečítania rozsiahleho nariadenia č. 198/1941 Sl. z. o právnom postavení Židov (tzv. Židovský kódex), ktorým boli občania Slovenskej republiky židovského pôvodu zbavený takmer všetkých základných práv a slobôd – vrátane práva vlastniť majetok, slobody pohybu, volebného práva, zhromaždovacieho práva, práva slobodne sa združovať, práva vykonávať verejné funkcie a pôsobiť vo vybraných profesiách (advokát, notár, lekár, lekárnik, civilný inžinier), práva na ochranu obydlia, práva na vzdelanie (s výnimkou ľudových škôl), ale aj množstva ďalších práv – od oprávnenia držať zbraň, viesť motorové vozidlá, loviť ryby až po zákaz držby ďalekohľadov a gramofónových platní s národnými piesňami. Nakoniec boli zbavení aj práva na osobnú slobodu a násilne deportovaní vo vagónoch určených pre hospodárske zvieratá z územia Slovenskej republiky.

Je v danom prípade bezpredmetné, kto a kedy sa dozvedel, že naši občania židovského pôvodu sú deportovaní do vyhladzovacích táborov a teda do plynových komôr. Kľúčové je, že tieto (nevinné) osoby boli zbavené svojich prirodzených práv, základných slobôd, ľudskej dôstojnosti a nakoniec aj svojej vlasti, a to rozhodnutiami najvyšších orgánov vlastného štátu.

Je preto mimo rozumnú pochybnosť, že pomenovanie ulice v akomkoľvek meste či obci po najvyššom predstaviteľovi režimu, ktorý zbavil časť svojich občanov – vrátane žien a detí – všetkých základných práv a zveril ich osud a životy do rúk nacistického Nemecka, je prejavom mimoriadneho cynizmu. Rovnako je poľutovaniahodné, že od roku 1993 neprišlo k zmene názvu tejto ulice, čo je odôvodňované – pomerne detinsky – tým, že v prípade takejto zmeny by si osoby bývajúce na tejto ulici museli vymeniť občianske preukazy. Empatia k (emocionálnej) bolesti tých, ktorí počas režimu vojnovej Slovenskej republiky stratili svojich najbližších, asi dlhodobo nie je silnou stránkou relevantnej časti predstaviteľov tejto obce. To samozrejme platí aj o iných mestách či obciach, ktoré majú taktiež pomenované ulice po ikonických predstaviteľoch totalitných režimov.

Nedostatok empatie a ignorancia historických faktov však – sami o sebe – nie sú trestným činom.

Je smutné, že vo verejnej diskusii sa vo vzťahu k obidvom totalitným režimom, ktoré pôsobili na našom území (fašistickému a komunistickému), často v poslednej dobe poukazuje na domnelé dobré materiálne zabezpečenie tých, ktorí mali k tomu-ktorému totalitnému režimu (často ad seriatim aj k obidvom) konformný vzťah. Akoby bolo dôležité len to, že „nám bolo dobre, my sme si žili na úrovni”, ale utrpenie a bolesť tých, ktorí boli prenasledovaní, a to len pre svoj pôvod, vieru, či názory, nás nechávali ľahostajnými.

Znovu však podotýkam, že nie je prioritne úlohou orgánov činných v trestnom konaní zvyšovať citlivosť spoločnosti na krivdy minulosti, ani sa zapájať do „kultúrnej vojny”.

Rešpektujúc nevyhnutnú mieru zdržanlivosti, ktorá je v súčasnosti osobitne vyžadovaná od prokurátorov ÚŠP, som však zároveň presvedčený, že netrestný úsek príslušnej prokuratúry by mal danej veci venovať zvýšenú pozornosť, a to aj vzhľadom na viac ako rok účinné ustanovenie § 2b ods. 3 zákona o obecnom zriadení.”

Redakciu informovala Ing. Jana Tökölyová, hovorkyňa Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky.