Šándor pre HS: Keď počúvate západnú aj ukrajinskú propagandu, zdá sa, že Ukrajina neustále vyhráva. Ja si myslím, že nevyhráva

Andor Šándor je uznávaný český bezpečnostný poradca, bývalý náčelník Vojenskej spravodajskej služby ČR a brigádny generál v zálohe. V otvorenom a pragmatickom rozhovore hodnotí vývoj vojenského konfliktu na Ukrajine bez emócií a politického pátosu. Analýza sa zaoberá vyčerpanosťou armád, politickou nestabilitou v Kyjeve, limitoch dodávok západných zbraní, riadenou eskaláciou na Blízkom východe či hrozbou postupnej erózie európskych aj medzinárodných inštitúcií.

1. Vojenská realita na Ukrajine a vyčerpanie síl

Keď sa pozriete na súčasnú situáciu na Ukrajine bez emócií a politického pátosu, v akej fáze sa tento konflikt z vojenského hľadiska momentálne nachádza?

Tento konflikt má dve základné podoby. Tou prvou je front na Donbase, kde Rusko postupuje – nie síce nejak rýchlo, ale postupuje a vytvára veľmi silný tlak na ukrajinskú armádu. Tá je v mnohom extrémne vyčerpaná, hoci sa hrdinsky bráni. Otázkou zostáva, ako dlho bude schopná tento nápor vydržať.

Viac vo videorozhovore. Text pokračuje pod videom:

Rozhovor si môžete aj vypočuť:

Vie sa o plánovanej mobilizácii po ruských parlamentných voľbách koncom septembra, kde by malo byť zmobilizovaných možno až pol milióna vojakov. Ak by boli po polročnom výcviku nasadení na front, znamenalo by to zásadnú zmenu pomeru síl, ktorá už dnes nie je pre Ukrajincov výhodná. Generál Syrskyj hovorí o pomere 1:3 v prospech Rusov, miestami dokonca 1:6. Niektoré ukrajinské prvosledové brigády sú na 20 percentách bojaschopného stavu. Z hľadiska metodiky českej aj slovenskej armády ide o nebojaschopné jednotky.

Druhou dimenziou sú zvyšujúce sa útoky Ukrajiny do vnútrozemia Ruska na kritickú infraštruktúru. To spôsobuje Rusom psychologický problém aj nedostatok palív, no nemyslím si, že to bude mať priamy vplyv na front na Donbase. Navyše, každý ukrajinský úder v hĺbke Ruska vyvoláva ešte masívnejší odvetný útok na ukrajinskú infraštruktúru. Ukrajine chýbajú rakety do systémov Patriot a balistické rakety Iskander dnes takmer nemá čím zostreľovať. Spojené štáty samy čelia nedostatku týchto striel a svoju pozornosť sústredia na Blízky východ.

„Niektoré ukrajinské prvosledové brigády sú už len na 20 percentách bojaschopného stavu. Z hľadiska vojenskej metodiky sú to jednotky, ktoré sú nebojaschopné.“

Vo vedení Ukrajiny, v armáde aj na ministerstvách nastali výrazné zmeny. Ako vnímate tento politicko-vojenský vývoj?

Keď počúvate západnú aj ukrajinskú propagandu, zdá sa, že Ukrajina neustále vyhráva. Ja si myslím, že nevyhráva. Bolo by skvelé, kedy vyhrávala, ale prostá realita je iná. A ak by vyhrávala, musíme sa spýtať: mení sa víťazný tím? Určite nie. Na Ukrajine však vidíme ďalšiu výmenu premiéra a personálne otrasy v priebehu pár mesiacov.

Politická aj vojenská stabilita Ukrajiny sa drolí. Volodymirovi Zelenskému chýba človek typu Andrija Jermaka – “sivá eminencia”, ktorá držala vnútrozemie pohromade. Zároveň sa blížia otázky budúceho prezidentského úradu. Populárne osobnosti ako Zalužnyj či Fedorov môžu byť pre prezidenta politickou hrozbou. Syrskyj je navyše predstaviteľom starej sovietskej vojenskej školy. Nemyslím si, že to bol človek ochotný počúvať 25-ročného mladíka vo funkcii ministra obrany, z čoho vznikali hlboké vnútorné spory.

To najdôležitejšie, čo Ukrajine chýba a o čom sa málo hovorí, je ľudský potenciál. V súčasnosti je evidovaných vyše dvoch miliónov mužov, ktorí sa vyhli mobilizačnej povinnosti, a vyše 200-tisíc ukrajinských zbehov. To nie je obrázok krajiny v dobrej kondícii. Pre vojnu je kľúčové zázemie, politická stabilita a podpora obyvateľstva, ktoré je však  už enormne unavené.

2. Západná pomoc a ilúzie Európy

Európske štáty deklarujú výraznú pomoc Ukrajine. Má Európa reálne priemyselné a vojenské kapacity na to, aby dlhodobo nahrádzala americkú pomoc?

Od samého začiatku hovorím, že pomoc Európy je „príliš málo a príliš neskoro“. Už za prezidenta Bidena bolo evidentné, že Západ nechce, aby Ukrajina prehrala, ale zároveň jej nedovolí vyhrať. Je to mačkopes, ktorý sa nedá dlhodobo udržať. Spojené štáty už dnes nemajú veľkú túžbu Ukrajine priamo pomáhať. Donald Trump to povedal jasne – vyčlenia zbrane do systému PEARL, kde ich Európania môžu nakúpiť, priplatiť Američanom 10-percentný manipulačný poplatok a dodať Ukrajine. Reči o licencii na výrobu Patriotov priamo na Ukrajine sú len propagandou; ak tam výroba vôbec niekedy začne, určite to nebude tento ani budúci rok.

Niektorí európski lídri si to už začínajú uvedomovať. Český expremiér Babiš skritizoval takzvanú “koalíciu ochotných” ako prázdne gestá bez výsledkov. Bulharský premiér z nej dokonca vystúpil a verejne vyhlásil to, čo tvrdím aj ja: nie je pravda, že Ukrajina bojuje za nás. Ukrajina bojuje za svoju vlastnú národnú suverenitu. Tvrdenie, že bojuje za Európu, je len propagandistická kľučka. Západ ju prijal, no po skončení vojny s tým bude mať obrovské problémy, keďže Ukrajinci budú neustále argumentovať, že krvácali za nás.

„Tvrdenie, že Ukrajina bojuje za Európu, je len propagandistická kľučka. Ukrajina bojuje za svoju vlastnú národnú suverenitu.“

Aká je v tejto situácii perspektíva samotného ukrajinského národa a ekonomických sankcií?

Sme svedkami postupného vyčerpania. Pri 21. sankčnom balíku je jasné, že európske krajiny už nechcú ďalej ohrozovať vlastné ekonomiky. Pred časom belgický premiér vyhlásil: „Keď nemôžeme Rusa poraziť, tak s ním vyjednávajme.“ Za tento výroky zožal kritiku, ale je čas na pragmatizmus. Počet obetí na Ukrajine je strašný a osud ukrajinského národa by nám mal ležať na srdci.

Po rozpade Sovietskeho zväzu mala Ukrajina 52 miliónov obyvateľov, dnes ich má okolo 28 miliónov. Podľa štúdie OSN ich do konca storočia môže byť len 15 miliónov. Kto tú krajinu postaví na nohy? Ten národ ostáva bez budúcnosti. Ak bude vojna pokračovať ďalšie roky, kam to dospeje? Hovoriť, že budeme Ukrajinu podporovať „tak dlho, ako bude treba“, bez reálnej stratégie, priviedlo krajinu do tragickej situácie. Keď bývalý šéf nemeckej rozviedky BND vyhlási, že na Ukrajine musíme bojovať ešte päť rokov, aby sme sa sami pripravili na vojnu s Ruskom, považujem to za vrcholné pokrytectvo.

Slovensko aj Česko po rokoch zanedbávania modernizujú svoje armády. Sme schopní garantovať vlastnú bezpečnosť, alebo sme stopercentne odkázaní na NATO?

Žiadny štát našej veľkosti sa dnes nedokáže brániť sám. Kolektívna obrana NATO je základným pilierom našej bezpečnosti. Otázne však je, ako k tomuto pilieru pristupujeme. Som zásadným odporcom administratívneho nalievania 2,5 či 3 percent HDP do obrany v naivite, že to automaticky zvýši bezpečnosť. Peniaze musíme míňať zmysluplne na to, čo armády reálne potrebujú.

Slovensko nemá vybudovanú vlastnú protivzdušnú obranu, česká je mizerná a postavená na zastaraných sovietskych systémoch KUB. Úroveň ozbrojených síl oboch našich krajín je skôr úbohá. Musíme si poctivo pomenovať reálne hrozby. Rusko tu bolo a bude – je to obrovská krajina s obrovským jadrovým potenciálom. Ak pôjdeme len cestou konfrontácie a budeme budovať bezpečnostnú architektúru výhradne proti Rusku, bude nás to stáť obrovské peniaze v novej studenej vojne. A vôbec nie je isté, či za nás Američania budú bojovať tak, ako v tej prvej.

3. Blízky východ, Čína a globálna geopolitika

Na Blízkom východe sledujeme neustále napätie. Hrozí nekontrolovateľný regionálny konflikt, alebo ide o riadenú eskaláciu?

Zatiaľ ide o riadenú eskaláciu – akési “fackovanie” štýlom oko za oko. Donald Trump sa ocitol v veľmi zložitej pozícii. Podpísal síce memorandum o porozumení, no zistil, že Irán letecky ani námornou blokádou neporazí a nedokáže zaistiť bezpečnosť v Hormuzskom prielive. Irán si zachoval značné kapacity balistických rakiet a dronov. Dokázal zasiahnuť odsoľovacie zariadenia v Kuvajte, ciele v Saudskej Arábii a po prvýkrát zaútočil na Jordánsko, kde zahynuli americkí vojaci.

Irán zničil alebo poškodil takmer 20 amerických základní v regióne. USA museli stiahnuť časť vojsk a techniky. Donald Trump vyčerpal obrovské množstvo munície, ktorú mal pripravenú na prípadný konflikt s Čínou o Taiwan. Celý konflikt pritom neviedol k zmene režimu v Teheráne – pri kormidle sú ešte tvrdší lídri, podpora Hizballáhu, Hamasu a Húsíov pokračuje a jadrový problém Izraela zostáva nevyriešený. Irán v tomto regióne momentálne ťahá za dlhší koniec povrazu.

„Čína vystupuje mimoriadne pragmaticky. Trump, oslabený konfliktom na Blízkom východe, sa pri návšteve v Číne správal k Si Ťin-pchingovi veľmi úctivo.“

Kým sa Západ sústredí na Ukrajinu a Blízky východ, akú rolu hrá Čína? Bude najväčším víťazom preusporiadania sveta?

Čína robí svoju politiku mimoriadne pragmaticky. Skupuje zdroje surovín aj úrodnú pôdu v Afrike. Čínsky prezident Si Ťin-pching pri návšteve Donalda Trumpa jasne varoval pred chybami v otázke Taiwanu. Čína je najväčším bezpečnostným aj ekonomickým vyzývateľom USA a chce byť regionálnym hegemónom. Nerozumiem preto, prečo sa Spojené štáty stále nechávajú pohlcovať konfliktmi na Ukrajine a Blízkom východe, čím sa iba oslabujú.

Američania museli stiahnuť protiraketové systémy THAAD z Južnej Kórey aj námornú pechotu z Japonska, aby ich presunuli na Blízky východ. Partneri ako Japonsko, Kórea, Filipíny či Austrália sa dnes oprávnene pýtajú, aký silný je ich partner pri zadržiavaní Číny. Čína nepodnikne žiadne bláznivé vojenské dobrodružstvá na Blízkom východe, no v otázke Taiwanu ostávajú USA vojensky aj politicky oveľa slabšie, než boli pred pár rokmi.

4. Dezinformácie, krízový manažment a nový svetový poriadok

Veľa sa hovorí o dezinformáciách a hybridnej vojne. Kde je hranica medzi reálnou bezpečnostnou hrozbou a bežným politickým bojom či vyvolávaním strachu?

Povedzme si na rovinu: za veľkú časť dezinformácií si môžeme sami. Na to nepotrebujeme žiadnych Rusov ani Číňanov, stačí hlúposť našich vlastných ľudí. Človek je dnes vystavený za 24 hodín takému množstvu informácií, akému bol v stredoveku vystavený za celý život. Ľudia čítajú len senzačné titulky, nič si neoverujú a čím menej o probléme vedia, tým ľahšie uveria nezmyslom.

Samozrejme, Rusko či iné mocnosti využívajú hybridné operácie na rozmelnenie súdržnosti NATO. Vyberajú si články aliancie, ktoré sú menej pevné – a na Slovensku či v Česku si to náležite užívajú. Kľúčový problém však spočíva v zlyhávaní politických elít. Čím viac politici zlyhávajú v vysvetľovaní svojej politiky a čím viac klamú, tým viac budú občania hľadať alternatívne informácie. Ak to nezmeníme, spoločnosť bude čoraz viac rozleptaná a hlboko rozdelená.

Žijeme v období rozpadu starého medzinárodného poriadku. V akom bezpečnostnom svete budeme žiť o päť až desať rokov?

Spojené štáty, ktoré po druhej svetovej vojne koncipovali medzinárodný poriadok, dnes od neho samy odstupujú. Keď Donald Trump povie, že ho medzinárodné právo nezaujíma a riadi sa len vlastnou morálkou a citom, je to jasný signál. Smerujeme do sveta, kde bude vládnuť násilie, hrubá sila a moc.

Inštitúcie strácajú svoju váhu a vymáhateľnosť. Severoatlantická aliancia už dnes nie je tou organizáciou, ktorú zakladali západné krajiny v roku 1949, ani tou, ktorá porazila Varšavskú zmluvu. Vplyv USA v Európe odznieva a bez ich pacifikačnej roly hrozí rozpad integračných procesov v Európskej únii aj rozmelnenie NATO. Krajiny začnú uprednostňovať výhradne vlastné záujmy.

Moja generácia mala to šťastie, že veľkú časť života prežila v mieri. Veľmi by som si želal, aby to isté mohli o pár desaťročí povedať moje deti a vnúčatá. Ak sa ma však spýtate, či by som si na to dnes stavil, odpoviem vám, že nie.