Rovnosť, ktorá zakrýva realitu

Podľa najnovšieho UBS Global Wealth Report 2025 je Slovensko krajinou s najnižšou nerovnosťou bohatstva v celej Európe. Na prvý pohľad by to mohlo vyzerať ako úspech, dokonca ako dôkaz, že sme spoločnosťou s malými rozdielmi. Lenže realita je iná – ide o rovnosť v chudobe. „Slovenská“ rovnosť  nevzniká vďaka spravodlivému prerozdeleniu, ale preto, že väčšina domácností vlastní len bývanie a chýba im akýkoľvek väčší kapitál.

Slováci síce vo veľkej miere vlastnia bývanie – až 90 percent domácností má byt alebo dom – čo štatisticky vyrovnáva rozdiely. Ale za touto štatistikou sa skrýva slabá kapitálová základňa. Ak odrátame bývanie, zostáva len veľmi málo v podobe finančných aktív. Na kapitálových trhoch, v akciách či fondoch Slováci takmer nefigurujú.

Slovenských elít sa treba pýtať prečo po troch dekádach v Európskej únii nemajú slovenské domácnosti väčšie finančné úspory a podiel na kapitále, hoci sa tu vyrobia hodnoty za miliardy eur ročne?

Švédsko vs. Lotyšsko: dva príbehy nerovnosti

Pre kontrast sa pozrime na dve krajiny, ktoré stoja na opačných póloch.

Švédsko má jednu z najvyšších majetkových nerovností v Európe. Nie preto, že by tam ľudia chudobneli, ale preto, že bohatí tam bohatnú ešte rýchlejšie. Rodiny ako Wallenbergovci či zakladatelia IKEA kontrolujú celé sektory ekonomiky. Kapitál sa koncentruje, lebo Švédsko zrušilo dane z dedičstva, darov a majetku, a zároveň má vysokú účasť obyvateľov na kapitálových trhoch. Nerovnosť je teda výsledkom rastúceho bohatstva.

Lotyšsko je presný opak. Tam sa nerovnosť zrodila v deväťdesiatych rokoch, keď sa štátne podniky rozobrali medzi úzku vrstvu oligarchov. K tomu sa pridala masová emigrácia a slabý rast strednej vrstvy. Nerovnosť v Lotyšsku je výsledkom rozdelenia koristi, nie tvorby kapitálu.

A čo z toho vyplýva pre Slovensko? Nerovnosť sama osebe nehovorí nič o zdraví ekonomiky. Môže znamenať aj dynamický rast, aj korupčnú privatizáciu.

Slovensko: rovnosť chudobnejších

Na Slovensku je situácia iná. Štatistiky vyzerajú priaznivo – najrovnejšie rozdelenie bohatstva v Európe. Lenže dôvod je jednoduchý: strategické podniky boli predané a zisky odchádzajú von.

Automobilky, banky, telekomunikácie či energetické spoločnosti generujú miliardy eur. Podľa štatistík a štúdií o priamych zahraničných investíciách zahraničné firmy na Slovensku odlievajú značnú časť ziskov v podobe dividend. Napríklad OECD upozorňuje, že zahraničné podniky tvoria až 60 % pridanej hodnoty v priemysle a vyše 80 % exportu, pričom štát nekladie žiadne obmedzenia na odliv dividend. Ministerstvo zahraničia USA v hodnotení investičného prostredia uvádza, že Slovensko patrí medzi krajiny s úplne voľnými remitenciami. To znamená, že veľká časť kapitálu, ktorý sa u nás vytvorí, končí v zahraničí – a doma zostáva len obmedzený priestor na budovanie vlastného kapitálu. Čo sa tu zarobí, to sa vyvezie. Eurofondy tento odlev len maskujú, nie nahrádzajú.

Takto vznikol paradox: sme rovnejší, ale len preto, že domáci kapitál neexistuje. Všetci vlastníme pomerne málo – byty, autá, úspory – ale skutočné bohatstvo je mimo našich rúk.

Prečo Slovensko nedokázalo vybudovať vlastné silné banky, priemyselné konglomeráty či investičné fondy – ako Poľsko alebo Maďarsko?

Krátka odpoveď: lebo sme všetko predali, rezignovali na „národných šampiónov“ a uspokojili sa s úlohou montážnej dielne dotovanej eurofondmi.

V 90. rokoch a na začiatku 2000-tych sme odpredali banky, energetiku, telekomunikácie aj rafinériu do zahraničia. V Poľsku a Maďarsku prebehla privatizácia tiež, no kľúčové inštitúcie si buď ponechali, alebo ich neskôr dobudovali (PKO, Orlen, OTP, MVM). My sme pákové sektory pustili – a dnes nemáme čím držať zisky doma.

Politika všetkých garnitúr sa zjednotila na predstave, že „prácu prinesú cudzie fabriky“. Na rozdiel od susedov sme nebudovali vlastné konglomeráty ani verejné investičné fondy schopné kapitál kumulovať a smerovať.

Brusel nahradil domácu hospodársku politiku: eurofondy upokojili tlak riešiť kapitálovú chudobu. Popritom Slovensko umožňuje bez obmedzení vyvážať zisky materským firmám – a to aj v sektoroch, ktoré tvoria chrbticu národného hospodárstva.

Ak to máme zmeniť, potrebujeme nové páky: podmienky na ponechávanie časti ziskov a ich reinvestovanie, verejný investičný fond, cielené posilňovanie domáceho vlastníctva v strategických odvetviach a kapitálový trh, do ktorého sa zapojí stredná vrstva. Bez týchto krokov ostaneme „rovnostársky chudobní“ – s peknou štatistikou nerovnosti, ale bez vlastného kapitálu.

Naivita voči Bruselu: poslušný žiak bez vlastného kapitálu

Dzurindove vlády vedeli, že veľké štáty EÚ si chránia svoje banky, energetické podniky či priemyselné konglomeráty. Videli, že Nemci budujú svoje Siemensy a Volkswageny, Francúzi stavajú jadro svojej ekonomiky na EDF a TotalEnergies, Poliaci si nechali PKO a Orlen, Maďari svoju OTP. Napriek tomu si na Slovensku politici zvolili úplne inú cestu – cestu poslušného žiaka, ktorý verí, že ak odovzdá svoje páky, bude odmenený integráciou.

Predaj bánk, energetiky či telekomunikácií zahraničným hráčom mal byť vstupenkou do „klubu vyvolených“. Myšlienka znela: radšej nech kľúčové sektory vlastnia Nemci, Rakúšania alebo Taliani, hlavne nech nás to vtiahne do Európskej únie a NATO. Lenže integrácia v praxi neznamenala, že o nás bude postarané. Solidarita v EÚ platí dovtedy, kým sa zhoduje s národnými záujmami silnejších. Nemecko, Francúzsko, Poľsko či Maďarsko budovali svoje „národné šampióny“ priamo pod ochranou Bruselu, zatiaľ čo Slovensko svoj kapitál rozpredalo. Výsledkom je dnešný paradox: sme medzi krajinami s najnižšou nerovnosťou v rozdelení bohatstva, ale nie preto, že by sme boli všetci bohatí, ale preto, že nám chýba vlastný kapitál. Rovnosť v chudobe – to je dedičstvo našej naivity voči Bruselu.

Fico sľuboval, že túto chybu napraví a že Slovensko získa späť kontrolu nad svojimi strategickými sektormi. Nezvrátil však Dzurindov model – iba ho obalil sociálnymi balíčkami a oligarchickými väzbami, čím sa problém odlevu kapitálu ešte viac zakorenil. Štátne zákazky a eurofondy sa stali korisťou vybraných skupín, zatiaľ čo zahraničné firmy si aj naďalej voľne odvádzali zisky. Fico sa namiesto budovania slovenských bánk a priemyselných konglomerátov uspokojil s tým, že zahraničným investorom rozdával stimuly a doma kupoval lojalitu sociálnymi balíčkami.

Vládne zlepence rokov 2020–2023 (Matovič, Heger, Ódor) priniesli chaos. Namiesto diskusie o kapitálovej pasci sme videli hádky, experimenty a nesplniteľné reformné sľuby viazané na Plán obnovy. Slovensko malo dostať modernizačný impulz, ale v skutočnosti zostalo ešte viac odkázané na Brusel. Chaos a neschopnosť len prehĺbili pocit, že tu nie je nik, kto by mal jasnú hospodársku stratégiu.

A dnešná opozícia? Progresívne Slovensko vidí riešenie v ešte väčšej integrácii do EÚ, v zelených investíciách a digitalizácii, ktoré budú financované bruselskými peniazmi. SaS verí v čistý liberalizmus, kde odlev ziskov nie je problémom, ale prirodzeným prejavom trhu. To je rovnako naivné ako Dzurindov prísľub z prelomu tisícročí: že poslušnosť k Bruselu alebo čistá ideológia voľného trhu Slovensko zachráni. Pravda je, že takto sa model nezmení – odlev kapitálu sa nezastaví a Slovensko zostane „rovnostársky chudobné“.

Cesta z pasce: od rovnosti v chudobe k vlastnému kapitálu

Slovensko nemôže večne žiť v ilúzii, že montážne linky a eurofondy sú dostatočným základom pre budúcnosť. Ak sa chceme dostať z pasce rovnosti v chudobe, potrebujeme novú hospodársku stratégiu. Tá by mala stáť na štyroch pilieroch.

Prvým je udržať časť ziskov doma – štát môže zaviesť podmienky, ktoré zvýhodnia reinvestovanie, alebo vytvoriť fondy, do ktorých zahraničné firmy odvádzajú časť svojich ziskov späť do domácej ekonomiky.

Druhým pilierom je budovanie vlastných finančných a priemyselných inštitúcií. Poľsko má PKO a Orlen, Maďarsko OTP a MVM. Slovensko potrebuje svoj investičný fond, banku s domácim kapitálom a podporné mechanizmy pre strategické odvetvia.

Tretím je posilnenie strednej vrstvy ako investora. Dnes obyčajní ľudia ukladajú peniaze do spotreby alebo nehnuteľností, ale nemajú prístup k investičným schémam, ktoré by rozvíjali slovenské podniky. Bez toho nevznikne domáci kapitálový trh.

A štvrtým pilierom je politická odvaha – otvorene povedať, že voľný pohyb kapitálu v EÚ nesmie znamenať jednostranný odtok ziskov. Tak, ako si svoje národné záujmy chránia Nemci, Francúzi či Poliaci, musí to začať robiť aj Slovensko.

Bez týchto krokov budeme síce štatisticky rovnostárski, ale zároveň budeme chudobní. Zmena nezačne sama od seba – musí prísť politické rozhodnutie, že Slovensko má právo na vlastný kapitál a hospodársku suverenitu. Ktorá z dnešných vládnych alebo opozičných strán má odvahu povedať Bruselu, že Slovensko potrebuje udržať aspoň časť kapitálu doma?

„Systém“ a „antisystém“: kto má odvahu pomenovať problém

Na Slovensku sa zaužívalo deliť strany na „systémové“ a „antisystémové“. Ale čo je vlastne tým systémom?

Systém = montážna dielňa pre Západ, eurofondy ako záplata a odlev ziskov ako posvätné pravidlo. Politici sa hádajú o kultúrne témy, ale hospodársky model zostáva nedotknutý. Dzurinda ho vybudoval, Fico udržiaval, Matovič a Heger nezmenili a dnešná vláda v ňom pokračuje. Opozícia ho vníma ako samozrejmosť.

Antisystém = ten, kto povie, že tento model je pasca, v ktorej Slovensko nemá budúcnosť. Z tohto pohľadu sú práve strany, ktoré volajú po národnom hospodárskom záujme – Republika alebo nové Právo na Pravdu Zoroslava Kollára – jediné, ktoré sa odvážia túto tému otvoriť. Nemajú zatiaľ silu, ale kladú správnu otázku:

„Prečo my pracujeme, a bohatnú iní?“

To je otázka, ktorú si musia položiť všetky politické elity, ak chcú hovoriť o skutočnej rovnosti a budúcnosti Slovenska. Bez nej ostane „systém“ len iným slovom pre stagnáciu.

Otázky, ktorým sa politické elity nevyhnú

Ak chceme hovoriť o skutočnej budúcnosti Slovenska, nestačí donekonečna opakovať mantru o zahraničných investíciách a eurofondoch. Politické elity by mali mať odvahu odpovedať na jednoduché, no zásadné otázky:

– Prečo Slovensko nedokázalo vybudovať vlastné silné banky, priemyselné konglomeráty či investičné fondy, ako to urobilo Poľsko alebo Maďarsko?

– Prečo dodnes neexistujú mechanizmy, ktoré by prinútili zahraničné firmy reinvestovať aspoň časť ziskov doma?

– Prečo sa stredná vrstva nemá možnosť zapojiť do kapitálového trhu a podporovať slovenské podniky?

– Prečo sa po 25 rokoch od vstupu do EÚ zmierujeme s rolou montážnej dielne, namiesto toho, aby sme sa stali sebavedomým partnerom s vlastným kapitálom?

Tieto otázky nie sú antisystémové – sú to otázky národného záujmu. Ak na ne neodpovie dnešná vláda ani opozícia, odpoveď si skôr či neskôr vynúti realita. A bude to bolestivejšie, než keby sme sa k nim postavili dobrovoľne dnes.