Pripomenul, že členstvo v NATO vytvorilo na Slovensku bezpečnostný rámec pre podnikateľské prostredie, ktorý využili aj zahraniční investori. Bulík tiež pripomenul, že Slovensko nebolo len konzumentom výhod Aliancie, ale aj aktívne prispievalo napríklad vo veliteľských štruktúrach NATO, misiách, tam, kde to bolo potrebné a stále prispieva aj účasťou na vojenských cvičeniach či iných oblastiach. Okrem toho sa nedá nespomenúť i finančný príspevok, ktorý tvoril viac ako tretinu sumy na modernizáciu letiska Sliač a iné benefity, ktoré toto členstvo ponúka. Slovenská republika si tento rok nepripomína len výročie vstupu do NATO, ale aj vstupu do štruktúr Európskej únie.

“Rozhodne si myslím, že 15-ročné členstvo v Severoatlantickej aliancii jasne potvrdilo, že rozhodnutie bolo správnym krokom. Slovensko tým získalo garancie a využilo toto členstvo pomerne rozumne. Trochu ma prekvapuje reakcia niektorých ľudí a politikov, ktorí toto členstvo spochybňujú,” povedal Bulík. Podľa bývalého náčelníka Generálneho štábu je to pričinením aj nedostatočnej komunikácie ministerstiev, ale aj médií voči verejnosti. Táto komunikácia by mala byť o tom, že „My sme NATO“. “Osobne som spokojný s tým, že i napriek tomu, že sme do NATO vstúpili o päť rokov neskôr ako naši susedia, podarilo sa nám aj za ich podpory, či už Česka, Poľska a tiež Maďarska a to aj s využitím rámca V4 udržať s nimi krok.” Bulík spomenul aj výhody členstva v NATO pri modernizačných projektoch, výcviku, nákupu vojenskej techniky a iných oblasti. “Niektoré modernizačné projekty sú rozpracované, pri iných sme sa inšpirovali aj vďaka NATO, takže aj v tejto oblasti je to pre nás jednoznačnou výhodou,” povedal.

Za veľmi významné Bulik považuje vytvorenie Národného centra výnimočnosti pre oblasť ochrany proti chemickým zbraniam a pre prípravu ženijných špecialistov, ako aj vytvorenie spôsobilosti pre oblasť civilno – vojenskej spolupráce a psychologických operácií a iné s využitím najnovších poznatkov ktoré by sme bez nášho členstva v NATO nemali. Bývalý náčelník armády o neutralite Slovenskej republiky nikdy neuvažoval a podľa jeho slov by tým Slovensko nezískalo významné profity. “Nemyslím, že by sme získali také výhody, ktoré by prevažovali tie, ktoré máme a verím, že budeme ďalej získavať v rámci nášho členstva v NATO.” priblížil Bulík.

Slovensko si dnes pripomína 15. výročie vstupu do Severoatlantickej aliancie. NATO je medzivládna obranná organizácia, založená 4. apríla 1949 podpisom tzv. Washingtonskej zmluvy ako reakcia západných demokratických štátov na vzniknutú povojnovú situáciu v Európe a eskaláciu napätia zo strany Sovietskeho zväzu. Z vojenského hľadiska je NATO jedinou súčasnou organizáciou kolektívnej obrany na svete. Združuje 29 štátov, okrem európskych spojencov aj USA, Kanadu či Turecko. Naposledy sa Aliancia rozšírila o Čiernu Horu (2017). Generálnym tajomníkom je Jens Stoltenberg. Bývalému nórskemu premiérovi členské štáty 28. marca predĺžili mandát do roku 2022. Sídlo NATO je v Bruseli.

Vstupom do NATO sme podľa Slobodníka získali taký stupeň obrany, aký by neposkytla žiadna alternatíva

Slovensko vstupom do Severoatlantickej aliancie (NATO) získalo garanciu takého stupňa obrany, aký by neposkytla žiadna iná alternatíva. Vďaka členstvu Slovensko disponuje kvalitnými, medzi spojencami zdieľanými informáciami a analýzami, sedíme pri stole, kde sa rozhoduje o zásadných otázkach bezpečnosti kontinentu a jeho okolia a pri modernizácii našich ozbrojených síl môžeme spolupracovať s tými najlepšími z najlepších. Pri príležitosti dnešného 15. výročia členstva Slovenska v Severoatlantickej aliancii to pre agentúru SITA uviedol súčasný veľvyslanec vo Francúzsku Igor Slobodník. Slobodník bol v rokoch 2001 – 2003 generálnym riaditeľom sekcie integrácie a zahraničných vzťahov na ministerstve obrany a v rokoch 2003 až 2008 stály predstaviteľ Slovenska pri NATO. Okrem toho pôsobil na veľvyslanectvách v Londýne (1997 – 2000) aj Berlíne (2010 – 2015) a bol štátnym tajomníkom MZV.

Podľa Slobodníka členstvom v Aliancii získalo Slovensko takú váhu, akú v medzinárodných vzťahoch nemalo ani celé Československo. „Slovensko vďaka členstvu disponuje kvalitnými, len v kruhu spojencov zdieľanými analýzami a politickými hodnoteniami dejov a javov tak v bezprostrednom okolí nášho záujmu, napríklad na východ a juh od územia NATO a v prípade východu teda aj územia Slovenska, ako aj informáciami o stave ozbrojených síl našich priamych susedov,“ vysvetľoval výhody členstva Slobodník. Pohľad do kuchyne spojencov podľa neho predstavuje dôležitý prvok transparentnosti a vzájomnej dôvery. „Aliancia je totiž aj nástrojom, ako otupovať bojachtivosť politikov či generálov a ich chuť ventilovať vnútorné konflikty vonkajšou agresiou,“ dodal veľvyslanec.

Slobodník odpovedal aj na otázku, či sa dokáže Aliancia efektívne prispôsobovať novým hrozbám. Dôvodom, prečo jej dôveruje, je aj to, že NATO má vynikajúco vybudovaný systém poučenia sa z vlastných chýb a odovzdávania nadobudnutých skúseností od tých najnižších úrovní. „Na aliančných veliteľstvách a v civilnom riadiacom tíme NATO sa stretávajú najprenikavejšie mozgy najrozvinutejších a vojensky najskúsenejších, najpotentnejších štátov sveta,“ pokračoval s tým, že neustála oponentúra a súťaž demokratických myšlienok je niečo, vďaka čomu dôveroval a dôveruje našej schopnosti prispôsobovať sa. „To je, mimochodom, vlastnosť, ktorou sa vyznačujú všetky inteligentné organizmy,“ dodal.

Slobodník sa vyjadril aj k prístupovému procesu. Prvou úlohou bolo presvedčiť spojencov, že máme dôveryhodný plán reformy armády, ktorá strácala nielen bojaschopnosť, ale aj schopnosť plniť si bazálne funkcie. „Získať dôveru najdôležitejších hlavných miest v členských štátoch NATO sa podarilo až po nástupe Jozefa Stanka do funkcie ministra obrany v úvode januára 2001,“ spomína Slobodník. Stank mal podľa neho jasný ideologický ťah na bránu, obrovské pracovné nasadenie a nie obvyklé manažérske schopnosti. „Zapamätajme si to meno napriek všeobecnému a vo vybraných prípadoch neodôvodnenému nevďaku, aký v politike vládne,“ dodal Slobodník na adresu Stanka.

Zvládnutie prístupového procesu malo viacerých otcov – do plnenia úloh sa zapojili všetci politici, ktorí mali hlavu a srdce na správnom mieste. „Hovorím o komunikovaní so slovenskou verejnosťou, ktorej bolo treba „vysvetliť Alianciu,“ dodal súčasný veľvyslanec. Komunikácia o Aliancii sa týkala napríklad vysvetľovania, že na rozdiel od Varšavskej zmluvy NATO nemá vo zvyku napadnúť a okupovať svojho spojenca. Slobodník takisto spomína aj prieskumy, ktoré si spojenci robili, aby sa ubezpečili, že vstup Slovenska má širokú podporu verejnosti. On sám na vstupe Slovenska do NATO pracoval od roku 2001 ako generálny riaditeľ sekcie ministerstva obrany zodpovednej za integráciu, minul ho teda madridský debakel v lete 1997, keď na summite dostali pozvánku len naši visegrádski susedia, a nie my. „S predvstupovou agendou som teda prežil tú šťastnejšiu a optimistickejšiu fázu,“ opísal svoje skúsenosti.

Podľa Slobodníka Slovensku pri vstupe do Aliancie pomohli krajiny, ktoré predstavujú vojenskú špičku – Británia, Francúzsko, Nemecko a USA a v čase rokovaní sem vyslali početné podporné tímy. Ich úlohou bolo previesť rezort obrany, jeho civilnú aj vojenskú časť, úskaliami prípravy prvej vážne myslenej a poctivo koncipovanej reformy obrany.

V okamihu, keď 2. apríla 2004 v sídle Aliancie stúpala vlajka SR, prišlo silné dojatie aj nejaké chlapské slzy, priznal Slobodník. „Išlo o prvý zásadný úspech nášho inštitucionálneho návratu na Západ – kolegov, ktorí pracovali na vstupe Slovenska do Európskej únie v inej časti belgického hlavného mesta, sme predbehli o konskú dĺžku, konkrétne o pár týždňov,“ dodal Slobodník.