Bežný Európan sa stretáva akoby s dvomi tvárami islamu: na jednej strane takmer na dennej báze čítame hororové správy o fanatikoch, ktorí v Alahovom mene odrezávajú hlavy a páchajú teroristické útoky – a na druhej strane čítame o tom, že islam je náboženstvo mieru. Ako je to naozaj? Stámilióny moslimov sú iste dobrí ľudia… lenže pravda je, žiaľ, aj to, že skutočným a trvalým cieľom islamu je dobyť celý svet.

Hovorí to sám prorok Mohamed: „Bolo mi prikázané, aby som viedol vojnu proti ľudstvu, kým všetci neprijmú, že niet iného boha než Alaha, a kým neuveria, že ja som Jeho prorok a neprijmú všetky zjavenia, ktoré boli zvestované cezo mňa.“ (Muslim 001, 0031)

Tu treba zdôrazniť podstatnú vec: islam požaduje od veriacich, aby brali svoje sväté texty doslovne: neexistuje „mäkká forma islamu“, ktorá by niektoré pasáže Koránu prehliadala, že veď takto to nebolo myslené. Islam na mnohých miestach zdôrazňuje, že nič také ako „islam light“ nepripustí: kto neberie sväté texty vážne a doslovne, je považovaný za odpadlíka a odpadlíctvo sa podľa Koránu má trestať smrťou.

A ak teda Mohamed hovorí, že skôr alebo neskôr musia všetci ľudia uveriť v Alaha, tak to každý moslim musí rešpektovať. Čo si však moslim má počať s povinnosťou šíriť islam až do definitívneho konca v Európe, kde je ešte stále v menšine, a kde táto jeho povinnosť je vnímaná ako absolútne neakceptovateľná agresia a pošliapanie princípov európskej civilizácie a demokracie? Keby svoj cieľ otvorene prezentoval, mal by problém.

A v takom prípade islam otvorene predpisuje moslimom neveriacich klamať. (Viac sa o tom môžete dočítať napríklad TU.)

Jediný prípad, keď moslim smie klamať: v núdzi alebo v záujme šírenia islamu oklamať neveriaceho

Integrálnou a záväznou súčasťou islamu je princíp zvaný „taqíja“, ktorý hovorí, že v odôvodnených prípadoch sa považuje za nábožensky legitímne zaprieť vlastnú vieru a predstierať konformnosť s väčšinou, klamať nepriateľovi, či dopustiť sa skutkov, ktoré by inak neboli akceptovateľné.

Korán vo viacerých veršoch schvaľuje porušenie prísahy, pretvárku, klamanie či jednostranné porušenie záväzkov voči nemoslimom (Korán 2:225, 3:28, 3:54, 9:3, 16:106, 66:2). Dokonca samotný Alah schopnosť oklamať nepriateľa vyzdvihuje, keď o sebe tvrdí, že on sám je „ten najlepší, kto nástrahy nastraží“ (Korán 8:30), „ten najrýchlejši v ľstivosti“ (Korán 10:21).

Väčšina sunnitských škôl islamu, podobne ako celá jeho šítska odnož, uznáva princíp taqíja ako legitímnu obrannú taktiku nielen v ohrození života, ale tiež pri šírení „tej pravej“ viery. (Mimochodom, zaujímavé je, že opačný prípad, keď nemoslimovia v ohrození predstierajú, že sú moslimovia, sa nazýva „nifáq“ – pokrytectvo a na rozdiel od „taqíje“ je v islame považovaný za veľmi neetický.)

V rozhovoroch s „neveriacimi“ sa teda moslimovia nielen môžu pretvarovať, ale v tejto fáze šírenia islamu v Európe majú dokonca povinnosť utajovať a chrániť svoj svätý cieľ. Preto nám zakrývajú skutočnú tvár, pravidlá a ciele svojej viery, predstierajú tolerantnosť, ochotu sa integrovať a môžu pred nami svoju vieru a svojho boha dokonca zapierať. Bude im to odpustené, naopak, budú za to pochválení, pretože to robia v záujme hlavného cieľa: šíriť islam stále viac, až kým Európu ovládne.

V orientálnej tradícii sú široko rozpracované technológie, ako ľsťou dosiahnuť cieľ. Islam napríklad pozná popri jednoznačnom klamaní tiež „kreatívne klamanie“, ktoré nazývajú „tavrija“. Technicky vzaté, je to hovorenie pravdy takým spôsobom, ktorý druhú stranu oklame. Príkladom tavrije je napríklad to, čo urobil počas svojej prednášky Imám Ahmed bin Hanbal, zakladateľ jednej zo štyroch sunitských škôl islamského práva. Keď mu niekto zaklopal na dvere s otázkou, či je prítomný istý študent, Hanbal odpovedal: „Nie je tu, čo by tu robil?” pričom počas odpovede si mieril ukazovákom na svoju dlaň. V podstate neklamal: ten študent síce bol v miestnosti, ale naozaj nebol na jeho dlani.

O čo ide belgickému šéfovi Európskej rady?

Tento týždeň navštívil Viedeň predseda Európskej rady, bývalý belgický premiér Charles Michel, kde vzdal úctu obetiam minulotýždňového islamistického útoku. Vo svojom prejave povedal: „Myslím si napríklad, že by sme mali viesť debaty na európskej úrovni v súvislosti s myšlienkou založiť zriadenie európskeho inštitútu pre výcvik imámov, aby sa zabezpečilo, že toto posolstvo tolerancie a otvorenosti bude možné uskutočniť na európskej úrovni.“ (Viď napríklad TU.)

Michel vo Viedni tiež vyhlásil, že je presvedčený, že škola pre imámov by mohla pomôcť „v boji proti extrémistickým ideológiám, násilnému extrémizmu, nenávistným prejavom a odmietavým prejavom, ktoré sú zdrojom týchto teroristických akcií.“ Podľa neho cieľom musí byť vytvorenie akceptovania „nadradenosti občianskeho práva“ a nastolenie „vzájomného rešpektu“ k spoločným hodnotám a demokracii. Podobné myšlienky na výcvik imámov vyznávajúcich európske hodnoty sa vyskytli už aj v Nemecku a Francúzsku. Reakcia bezpečnostných analytikov,

Čo motivovalo jedného z kľúčových lídrov EÚ k takýmto vyhláseniam? Naozaj si pán Michel myslí, že keď sa pokúsi za eurofondy vytvoriť akýsi demokratický „euroislam“, začnú moslimovia naň masovo prestupovať? Je jeho naivita a neznalosť islamu až taká absolútna a šokujúca? Alebo je pravda niekde úplne inde a pán Michel iba máva figovým listom v predvečer slávnostného otvorenia ďalšej kapitoly postupnej islamizácie Európy? Otvorenie oficiálnej školy pre imámov by totiž práve tým bolo: ďalším krokom v procese šírenia islamu. Naozaj nie je ťažké uhádnuť, aké myšlienky a učenie by sa na takej škole, pod pláštikom láskavého a mierového „euroislamu“ v skutočnosti šírili.

O čo vlastne ide týmto bruselským úradníkom? Oni nemajú, resp. nechcú mať deti a vnúčatá?

Ivan Lehotský