„Pred desiatimi rokmi prezident Ruskej federácie V. V. Putin vystúpil na tejto konferencii s prejavom, ktorý mnohí na Západe pokladali za výzvu, ba dokonca hrozbu, hoci hlavný zmysel jeho poslania spočíval v nevyhnutnosti odmietnuť jednostranné kroky a prejsť k čestnej, vzájomne rešpektovanej spolupráci na základe medzinárodného práva, spoločného hodnotenia globálnych problémov a spoločného vypracovania kolektívnych rozhodnutí. Medzitým, vystríhanie pred zhubnými následkami pokusov prekážať vytvoreniu polycentrického sveta, ktoré vtedy vyslovil, sa ,žiaľ, stali skutočnosťou.

Ľudstvo dnes stojí na rázcestí. Celá historická etapa, ktorú možno označiť ako „post-cold war order“ je na konci. Jej základným výsledkom je, podľa nášho presvedčenia, krach úsilia prispôsobiť inštitúcie „studenej vojny“ novým reáliám. Svet sa nestal ani „západnocentrickým“, ani bezpečnejším a stabilnejším. Stačí, keď sa pozrieme na výsledky „demokratizácie“ v oblasti Blízkeho východu a Severnej Afriky, ale nie len tam.

Rozšírenie NATO priviedlo za posledných tridsať rokov k nebývalej úrovni napätia v Európe. A predsa v tomto roku bude dvadsať rokov od podpísania Základného paktu Rusko-NATO v Paríži a pätnásť – od prijatia Rímskej deklarácie o novej kvalite vzťahov Ruska s NATO. Základom týchto dokumentov bola povinnosť Ruska a Západu spoločne zabezpečovať bezpečnosť na princípoch rešpektovania vzájomných záujmov, upevňovať vzájomnú dôveru, predchádzať rozkolu Euroatlantickej spolupráce, stierať rozdeľujúce čiary.

Toto sa nestalo, najmä preto, že NATO aj naďalej zostalo inštitútom „studenej vojny“. Hovorí sa, že vojny sa začínajú v hlavách ľudí. Logicky by sa tam mali aj skončiť. So „studenou vojnou“ sa však zatiaľ tak nestalo. Aspoň ak mám usudzovať podľa niektorých vystúpení politikov v Európe a USA, a aj podľa ich vyhlásení, ktoré odzneli včera a dnes na začiatku našej Konferencie.

O rozširovaní NATO som už hovoril. Kategoricky nesúhlasíme s tými, čo obviňujú Rusko a nové centrá svetového vplyvu z pokusu podrývať takzvané „liberálne usporiadanie sveta“. Kríza takéhoto modelu sveta bola naprogramovaná už vtedy, keď koncepcia ekonomickej a politickej globalizácie bola zamýšľaná predovšetkým ako nástroj zabezpečovania rastu elitného klubu štátov a jeho dominancie nad všetkými ostatnými.

Objektívne vzaté, stabilita takéhoto systému nemôže byť večnou. A teraz zodpovední lídri musia spraviť svoj výber. Dúfam, že sa rozhodnú v prospech vytvorenia demokratického a spravodlivého usporiadania sveta, nazvime ho, ak chcete „post-west“, keď sa každá krajina bude usilovať hľadať rovnováhu medzi svojimi národnými záujmami a národnými záujmami partnerov, rešpektujúc kultúrne historické a civilizačné osobitosti každého z nich.

Rusko nikdy netajilo svoje názory, úprimne vystupovalo a vystupuje za rovnoprávnu prácu pri vytváraní spoločného priestoru bezpečnosti, dobrých susedských vzťahov a rozvoja od Vancouveru po Vladivostok. Napätie posledných rokov medzi Severnou Amerikou, Európou a Ruskom je neprirodzené, až by som povedal, že je anomálne.

Rusko je euroázijská mocnosť spájajúca množstvo kultúr a národností. Predvídateľnosť a dobroprajnosť vo vzťahu so všetkými krajinami, predovšetkým so susedmi, vždy charakterizovalo našu politiku. Práve z týchto pozícií tesne spolupracujeme v rámci Spoločenstva nezávislých štátov, Eurázijskej hospodárskej únie, Organizácie zmluvy o kolektívnej bezpečnosti (OZKB), Šanghajskej organizácie spolupráce (ŠOS), v rámci spolupráce s krajinami spoločného hospodárskeho zoskupenia BRICS.

Dobré susedské vzťahy a vzájomná výhoda tvoria aj základ našich vzťahov k Európe. Sme časťou jednotného kontinentu, spoločne sme písali dejiny, dosahovali úspechy, keď sme pracovali spoločne pre blahobyt našich národov.

Mnoho miliónov občanov Sovietskeho zväzu položilo životy za slobodu Európy. Chceme ju vidieť silnou, samostatnou v medzinárodných záležitostiach, ktorá sa ohľaduplne správa k našej spoločnej minulosti a budúcnosti a pritom zostáva otvorenou svetu. Nemôžeme sa tešiť z toho, že Európska únia nenachádza v sebe dosť sily, aby odmietla formovanie svojej ruskej politiky podľa princípu „najmenšieho menovateľa“, keď základné pragmatické záujmy členských krajín prinášajú za obeť rusofóbnym špekuláciám na princípe „solidarity“. Spoliehame sa na to, že zdravý rozum zvíťazí.

Aké vzťahy by sme chceli s USA? Pragmatické, vzájomné rešpektovanie, uvedomovanie si zodpovednosti za globálnu stabilitu. Naše dve krajiny nikdy neboli v priamom konflikte, medzi nimi bolo oveľa viac priateľských dejín, než konfrontácií. Rusko urobilo veľa pre podporu nezávislosti USA, ich formovanie sa ako jednotného silného štátu.

V našom spoločnom záujme je – konštruktívne budovanie rusko-amerických vzťahov. Tým viac, že Amerika je náš sused nemenej blízky, ako Európska únia. V Beringovom prielive nás delia 4 kilometre. Potenciál spolupráce v politike, ekonomike, humanitárnej sfére je obrovský. Ešte sa však musí stať zrealizovateľným. My sme tomu otvorení natoľko, nakoľko sú tomu otvorené Spojené štáty.

V súčasnosti nechýbajú hodnotenia téz takých globálnych výziev, ako je terorizmus, obchod s narkotikami, kríz, ktoré zachvátili priestor od Líbye po Afganistan, kde krváca Sýria, Irak. Líbya a Jemen. Diskusia v Mníchove určite dá možnosť podrobne rozanalyzovať tieto problémy, ako aj pretrvávajúce problémy v Európe. Podstatné je, že urovnanie nikde nemožno dosiahnuť vojenskou cestou.

Toto sa v plnej miere týka aj vnútroukrajinského konfliktu. Plnenie minského Komplexu opatrení prostredníctvom priameho dialógu Kyjeva s Doneckom a Luhanskom nemá alternatívu. Takáto je nekompromisná pozícia Ruska, Západu a Bezpečnostnej rady OSN. Dôležité je, aby aj kyjevská vláda vykročila na cestu plnenia svojich záväzkov.

Dnes, ako nikdy predtým, je potrebný dialóg o všetkých zložitých otázkach a hľadať pritom všeobecne prijateľné kompromisy. Kroky vedúce ku konfrontácii, „hry s nulovou sumou“ sa dobre neskončia. Rusko nehľadá konflikty s nikým, ale vždy bude schopné ochrániť svoje záujmy.

Našou bezpodmienečnou prioritou je dosahovať svoje ciele prostredníctvom dialógu, hľadania zhody na základe vzájomnej výhody. Je na mieste uviesť poučenia kancelára Ruského impéria A. M. Gorčakova, ktoré adresoval v júli 1861 vyslancovi Ruska v USA E. A. Stoecklоvi: „niet takých rozporných záujmov, ktoré by sa nedali zosúladiť, keď horlivo a oduševnene pracujete… v duchu spravodlivosti a umiernenosti“.

Keby sa všetci podpísali pod takýto prístup, mohli by sme rýchlo prekonať obdobie „post-truth“, odhodiť hysterické informačné vojny, ktoré medzinárodnému spoločenstvu vnucujú a prejsť k čestnej práci, bez toho, aby sme plytvali silami na lož a výmysly. Nech to bude epocha „post-fake“.

Otázky novinárov

Otázka. Chcel by som dať konkrétnu otázku o vojenských cvičeniach. Prečo sa ruské vojenské cvičenia konajú tak nečakane a netransparentne? Tento rok sa budú konať za posledných dvadsať rokov najmasovejšie cvičenia Západ-2017, ktoré vyvolávajú znepokojenie u susedov Ruska. Čo sa dá urobiť pre dôveru v tejto otázke?

S. Lavrov: Viete, že vzťahy medzi Ruskom a NATO a vôbec činnosť Rady Rusko-NATO bola zmrazená z iniciatívy Aliancie, hoci po kaukazskej kríze v auguste 2008 naši americkí kolegovia, konkrétne americká ministerka zahraničných vecí C. Rice hovorila, že prerušenie práce Rady Rusko-NATO bolo chybou, že naopak mala by aktívnejšie pracovať v čase, keď je situácia vyhrotená. Ale, ako sa hovorí, robia sa stále tie isté chyby. Aliancia prijala rozhodnutie zmraziť celú túto činnosť a generálny tajomník NATO Jens Stoltenberg  mi to včera potvrdil. Povedal, že sú ochotní udržiavať kontakty na úrovni veľvyslancov v Rade Rusko-NATO a aj so mnou, ale praktickú činnosť obmedzili.

Na nejakej etape prezident Fínska S. Niinistö, ešte keď neboli členmi NATO, vyjadril znepokojenie nad tým, že nielen ruské lietadlá, ale aj lietadlá členov Aliancie, lietajú s vypnutými transpodermi nad Baltským regiónom. Pri svojej návšteve Ruska sa dotkol tejto témy s prezidentom Ruskej federácie V. V. Putinom. Ruský prezident hneď na to vydal príkaz vojakom, aby pripravili návrhy, ako vyriešiť nielen problém transpoderov, ale vôbec leteckej bezpečnosti v regióne Baltského mora.

Naši vojaci prišli s pripravenými návrhmi do Bruselu v júli 2016, keď zasadala Rada Rusko-NATO. Boli sme presvedčení, že tieto konkrétne návrhy vyvolajú okamžitú reakciu, že si odborníci hneď k tomu sadnú a budú zosúlaďovať schémy, ktoré by mali zvýšiť bezpečnosť. Nič také sa nestalo. Doteraz nie sme schopní na tom pracovať. Včera mi generálny tajomník NATO Jens Stoltenberg povedal, že je nádej, že sa odborníci konečne zídu v marci. Pridlho im trvalo, samozrejme, ale aspoň že je naše svedomie čisté.

Jens Stoltenberg  sa včera sa dotkol témy, na ktorú ste sa pýtali a vyjadril uspokojenie s tým, ako ruskí vojaci, minulú jeseň, zvolali brífing o cvičeniach. Vyjadril nádej, že aj o cvičeniach, ktoré sa plánujú uskutočniť tento rok, tiež budú zorganizované špeciálne brífingy.

A čo sa týka náhlych vojenských cvičení, ja nie som vojak, ale viem, že sa na ne pozývajú vojenskí atašé, okrem iného aj z krajín NATO, ktorí pracujú v Moskve. Ale moja hlavná odpoveď na Vašu otázku, a ja by som to dal vedieť generálnemu tajomníkovi NATO J. Stoltenbergovi, spočíva v tom, že na to, aby sa odstránili tieto obavy a podozrenia, treba obnoviť vojenskú spoluprácu. Generálny tajomník NATO J. Stoltenberg, obklopený svojimi zástupcami, včera nevedel povedať, že NATO je už na to pripravené, a to je smutné, pretože bez praktickej spolupráce nijaké stretnutia diplomatov, pokiaľ ide o riešenie problémov bezpečnosti, nijaký hlbší význam nebudú mať.

A pokiaľ ide o naše vzťahy s NATO, už dávno sme navrhli ich obnovenie. Skôr ako začneme jeden druhého obviňovať, hovoriť a robiť niečo, čo sa týka rozširovania, po prvýkrát za desaťročie, vojenského potenciálu NATO na hraniciach Ruskej federácie, bolo si treba predsa len sadnúť a pokojne rozdiskutovať celú reálnu situáciu. Navrhovali sme pozrieť na mapách kto a kde koľko zbraní a vojenských jednotiek má NATO a Rusko. Keď vypracujeme takúto celkovú štatistiku, dostaneme jasný obraz, aký je reálny stav vojenskej bezpečnosti na európskom kontinente. Od týchto informácií sa bude dať odraziť pri ďalších dohodách o regulovaní výzbroje a zabezpečovaní ďalších bezpečnostných opatrení. Opakujem znova, my sme neprerušovali praktickú spoluprácu v rámci Rady Rusko-NATO.

Otázka: Rusko navrhlo prerokovať na zasadnutí Rady bezpečnosti OSN prvé tri body “Minska-2”: zastavenie paľby, odsun ťažkej techniky a umožnenie prístupu pozorovateľom OBSE do všetkých regiónov Ukrajiny. Prečo Rusko nepokladá za možné realizovať tieto záväzky a vyslať tak signál o zvýšení dôvery a zlepšení situácie?

V závere svojho vystúpenia ste hovorili o „postfejkovom svete“. Počas predvolebnej kampane v USA sa hovorilo o možnom zasahovaní Ruska do tohto procesu. Vo Francúzsku teraz tiež prebieha predvolebná kampaň a jeden z kandidátov sa sťažoval na zasahovanie Ruska. V tejto súvislosti prezident Francúzska F. Hollande zvolal mimoriadne zasadnutie Rady bezpečnosti krajiny.

S. Lavrov: Čo sa týka prvej otázky, teší ma, že ste čítali Minské dohody. Podľa všetkého asi, žiaľ, nie do konca. Skutočne, prvý bod sa týka odsunu ťažkej techniky, ale tam ďalej sa uvádza, že na 30. deň po začiatku odsunu, ktorý sa začal v apríli roku 2014, kyjevská vláda pripraví návrh zákona o voľbách a začnú o ňom konzultácie s Doneckom a Luhanskom. Možno dávať rôzne otázky na termíny toho či onoho bodu v Minských dohodách, nie všade sú uvedené termíny. Tu však je termín jasne uvedený – 30 dní. Odsun sa začal. Začiatok konzultácií s Doneckom a Luhanskom nebol podmienený zavŕšením tohto procesu. Od tých čias, ako viete, mnohé sa zmenilo: bojová technika bola odsunutá, potom sa začala strácať z miest odsunu, Špeciálna pozorovateľská misia OBSE (SMM), ktorá pracovala vo veľmi neľahkých podmienkach a ktorej činnosť si nesmierne vážime a rátame s tým, že Misia bude reprezentatívnejšia z hľadiska reprezentatívnosti členov OBSE nielen z NATO a EÚ, Misia opakovane konštatovala porušovanie režimu zastavenia paľby, prítomnosť ťažkej techniky v zóne bezpečnosti, z oboch strán. Rozhodne však šampiónom v chýbaní ťažkej techniky v skladovacích miestach bola strana Ozbrojených síl Ukrajiny. Opakujem, dochádza k rôznym porušovaniam z obidvoch strán.

Opakovane nás obviňovali (nedávno boli rozhovory s akýmisi ukrajinskými politológmi) z toho, že prezident Ruska V. V. Putin vytvára „živé štíty“ zo žien a detí v Donbase a pokúša sa Ukrajincom, ktorí žijú naľavo od styčnej línie, vsugerovať, že ich ľudia v Donbase nenávidia, a Donbasu sa pokúšajú vsugerovať, že ukrajinská vláda ich chce zlikvidovať. Je to niečo nesmierne klamlivé a „šité horúcou ihlou“! Písali tiež, že Donbas a isté ruské vojská sami ostreľujú Doneck, aby to všetko potom zvalili na Ukrajinu.

Vraciam sa k Vašej otázke, často som hovoril o tom, ako dosiahnuť, aby prímerie a zastavenie paľby bolo stále. Nech už máte akýkoľvek vzťah k ruským médiám, sme denno-denne v priamom vysielaní, vidíme, ako pracujú naši novinári na styčnej línii v Donecku a Luhansku. Ukazujú reportáže v priamom prenose, ukazujú zbombardovaný obytný sektor, sociálnu infraštruktúru, vrátane detských domovov, škôl, polikliník, ukazujú obete spomedzi civilného obyvateľstva. Začal som sa zaujímať o to, čo sa deje na západnej strane styčnej línie, pozeral som CNN, Fox News, Euronews, BBC. Nevidel som podobnú prácu korešpondentov západných kanálov na západnej strane styčnej línie, že by oni boli podávali taký istý obraz v priamom vysielaní, aký vysielajú naši novinári, riskujúc život, niekedy utrpia zranenia, niekedy zaplatia životom. Zaujímal som sa u západných kolegov, či neexistujú nejaké odporúčania západným novinárom kvôli bezpečnosti nepracovať na tej strane styčnej línie. Odpovede som sa nedočkal. Tak sme sa obrátili na Špeciálnu pozorovaciu komisiu OBSE (SMM), aby vo svojich dokumentoch venovali osobitnú pozornosť tomu, aké konkrétne porušovania v občianskej infraštruktúre, spôsobené vzájomným ostreľovaním sprava i zľava od styčnej línie, zistia. Zatiaľ vyčerpávajúce informácie nedostávame. Toto všetko nás privádza na myšlienku, prečo západní novinári, ktorí si tak želajú predkladať pravdu o situácii na Ukrajine celému svetu, neukazujú, čo sa deje na západnej strane línie, ktorú kontrolujú Ozbrojené sily Ukrajiny? Nepúšťajú ich z bezpečnostných dôvodov alebo je to autocenzúra? Rád by som to pochopil. Naša štatistika svedčí o tom, že likvidácia sociálnych objektov na strane, kontrolovanej Donbasom je niekoľkonásobne väčšia, ako analogická situácia na ľavej strane styčnej línie. V podstate ostreľujú sa pozície, ktoré zaberajú Ozbrojené sily Ukrajiny. Napriek tomu však, jednotliví predstavitelia médií sa dostávajú do zóny bojových akcií.

Ani nie tak dávno som videl referát Medzinárodného ústavu strategických výskumov vo Washingtone a správy novinárov Whashington post-u, ktorí boli na styčnej línii a napísali, že násilie v Donbase vyprovokúvajú dobrovoľnícke oddiely, ktoré sa nikomu nepodriaďujú, nepodrobujú sa príkazom Ozbrojených síl Ukrajiny, postupujú tak, ako uznajú za vhodné. Novinári potom konkrétne napísali, že tam bojujú tisíce ultraľavicových nacionalistov z Pravého sektora, ktorí sa nepodriaďujú Kyjevu. Ďalej ešte usúdili, že Kyjevu zrejme vyhovuje, že ozbrojení a nazlostení radikáli zostali na styčnej línii v Donbase a nevyvolali v hlavnom meste nový Majdan. Mimochodom, spomenuli neonacistov-zahraničných dobrovoľníkov, ktorí bojujú v Donbase, na existenciu ktorých tiež privierajú oči.

My sa tomuto venujeme v rámci „normandského formátu“. Dnes budeme mať stretnutie ministrov zahraničných vecí Francúzska, Nemecka, Ukrajiny a Ruska. Otázka, prečo je tak málo informácií o dianí na západnej strane styčnej línie, zostáva otvorená, a je to kľúčový moment odpovede na Vašu otázku, prečo je tak málo pokroku v oblasti bezpečnosti. No pokrok v oblasti bezpečnosti nemôže byť samoúčelný. Naším spoločným cieľom je absolútne splnenie Minských dohôd, ktoré hlásajú, že zabezpečenie bezpečnosti na styčnej línii (už som spomínal príčiny, pre ktoré sa to doteraz nepodarilo), uskutočnenie konštitučnej reformy s tým, aby sa zákon o osobitnom štatúte stal jej súčasťou, vyhlásenie amnestie pre všetkých účastníkov bojových akcií v Donbase (presne tak, ako by bez výnimky všetci účastníci udalostí na Majdane mali byť amnestovaní) a potom uskutočnenie volieb. A už len potom, ako je uvedené v Minských dohodách – obnovenie ukrajinskou vládou kontroly hraníc s Ruskou federáciou. Zatiaľ, ako som už hovoril, nič z toho nepozorujeme.

Pokiaľ ide o to, čo hovoria naši európski partneri ohľadne sankcií. Ja som sa vyjadroval k tomu, nakoľko nelogicky a vykonštruovane znie formulka „Minské dohody musí splniť Rusko, potom EÚ odvolá sankcie“. Aj my chceme, aby sa Minské dohody plnili. My svoje sankcie uvalené na EÚ neodvoláme, kým nebudú splnené. Aj toto treba chápať. Viem, že reálny obraz o dianí na Ukrajine a tých príčin, pre ktoré Minské dohody „viaznu“ veľmi dobre poznajú v Paríži, v Berlíne, a odvažujem sa dúfať, že aj vo Washingtone a v ďalších metropolách, ako aj v sídle NATO. No táto nesprávne chápaná solidarita s tými, čo sa rozhodli priniesť Ukrajine slobodu a európske hodnoty, nedovoľuje ľuďom o tom hovoriť nahlas. Keď naša dobrá priateľka vysoká predstaviteľka EÚ pre zahraničné záležitosti a politiku bezpečnosti Federica Mogheriniová hovorí, že sankcie – to je nástroj realizácie „Minska-2“, tak ja to chápem, ako ideu na to, aby sa sankciami regulovala kríza na Ukrajine, veď sankcie jednoznačne zvaľujú vinu na Rusko. Federica Mogheriniová, možno podľa Freuda, ale povedala nasledovné: „Budeme čakať, kým Rusko ustúpi, odstúpi od ‘Minska- 2’, urobí nejaké jednostranné kroky a prinúti domobrancov v Donbase pristúpiť na jednostranné kroky“. Tajný zmysel správy z tejto pozície spočíva v tom, že netreba pracovať s Kyjevom, Kyjev všetko robí správne. Ja som však presvedčený, že v kľúčových metropolách pravdu poznajú. Veľmi sa spolieham na to, že ak nie verejne, tak aspoň bezprostredne v kontaktoch s ukrajinskými vládnymi kruhmi príslušné signály vysielajú. Nielenže dúfam, ale aj viem, že je to tak. Nakoľko ich prijímajú, to mi je ťažko posúdiť.

Čo sa týka druhej otázky, v ktorej ide o akože zasahovanie Ruska do predvolebnej kampane a iných procesov v cudzích štátoch, tak, viete, Demokratická strana USA ako odpoveď na vyhlásenie D. Trumpa o tom, že voľby neboli veľmi čestné a za demokratov hlasovali takzvané „mŕtve duše“, požiadala, aby predložili fakty. Ktovie prečo, keď nás z niečoho obviňujú, nijaké fakty nikto nevyžaduje. Fakty som nevidel – ani pokiaľ ide o to, že sme sa pokúšali nabúrať do akýchsi webových stránok Francúzska, Nemecka, Talianska. Fakty boli priznané, pokiaľ ide o Nemecko spred niekoľkých rokov, keď sa zistilo, že všetci najvyšší predstavitelia štátu boli odpočúvaní. V týchto dňoch došlo k úniku informácií o tom, že prezidentskú kampaň vo Francúzsku v roku 2012 sprevádzala kyberšpionáž zo strany CIA. Predstaviteľ CIA dnes povedal nejakému novinárovi, môžete, vraj, napísať, že na túto tému nevydajú nijaké komentáre. Asi, nemajú komentáre. Keď však môj dobrý priateľ minister zahraničných vecí Francúzska Jean Marc Ayraultу už po rozšírení informácie o voľbách v roku 2012 a o podozreniach, že CIA do týchto volieb zasiahla (hoci tam neboli len podozrenia, ale ako to ja chápem, aj konkrétne fakty), pri vystúpení v Parlamente hovorí o tom, že budú proti kyberšpionáži, ako zo strany Ruska, tak aj zo strany iných štátov. Skromnosť je však vždy ozdobou každého človeka, ale v danom prípade znova poprosím, aby nám predložili fakty.

Pripomínam, že Rusko bolo prvou krajinou, ktorá po mnohé roky iniciovala v OSN prácu na zosúladení pozícií v sfére medzinárodnej informačnej bezpečnosti alebo kyberbezpečnosti. Veľmi dlho sa naši západní partneri tejto práci vyhýbali. Napokon, pred niekoľkými rokmi prijali kompromisom rezolúciu. Bola vytvorená skupina vládnych expertov, ktorá zostavila dobrý dokument. Tento dokument sa stal základom novej rezolúcie. Vznikla ďalšia skupina expertov, ktorá sa teraz bude tejto otázke venovať. Už dávno sme navrhovali svojim kolegom dôkladnejšie sa zaoberať problémom kybernetickej bezpečnosti v profesionálnom, technickom a technologickom zmysle. Keď Američania za vlády prezidenta B. Obamu  začali „odchytávať“ našich občanov a porušovali tak zmluvu, ktorú teraz máme a neinformovali nás o tom, že ich „odchytili“ s podozrením na kyberšpionáž, navrhli sme im , aby sme si sadli a začali tieto otázky riešiť. My vôbec nechceme, aby sa ruskí občania zaoberali takýmito nezákonnými záležitosťami. V novembri 2015 sme navrhli administratíve B. Obamu, aby sme si sadli a spustili takúto dvojstrannú prácu ohľadne kyberšpionáže, kyberbezpečnosti a všetkým kyberpodozreniam. Celý rok na to nereagovali. Hoci ja som to J. Kerrymu pripomínal zakaždým, keď sme sa stretli. Napokon v decembri 2016 nám oni navrhli stretnutie a potom vyhlásili, že sa tam mení administratíva a navrhli všetko odložiť.

Dnes nemecká spolková kancelárka A. Merkelová hovorí o kybernetickej bezpečnosti a vyšla s veľmi zaujímavou myšlienkou o tom, že Rada Rusko-NATO by sa mala začať zapodievať týmto problémom. Vraciam sa k odpovedi na úplne prvú otázku. Boli sme vždy za to, aby Rada Rusko-NATO fungovala maximálne konkrétne. Neprerušovali sme praktickú spoluprácu. Ak dnes kancelárka Nemecka, jedného z vedúcich štátov NATO navrhuje, aby sa Rada Rusko-NATO zaoberala kybernetickou bezpečnosťou, tak predpokladám, že je to signál k tomu, že aspoň Berlín má záujem na tom, aby Rada Rusko-NATO obnovila plnohodnotné fungovanie, a neobmedzovala sa len na diskusie.

Video si môžete pozrieť tu:

https://youtu.be/LYQrhEeHqTQ