Bratislava 5. septembra 2017 (HSP/Foto:TASR-Michal Svítok)

Top témou uplynulých dní, aspoň v stredoeurópskom kontexte, bola schôdzka nového francúzskeho prezidenta Macrona s premiérmi, respektíve kancelármi troch stredoeurópskych krajín Rakúska, Česka a Slovenska. Tento summit takzvaného Slavkovského formátu (asi podľa Slavkova, kde sa v roku 1806 odohrala známa napoleonská bitka) bol prejavom horúčkovitej iniciatívy prezidenta Macrona, ktorý ma veľké ambície naštartovať francúzsko-nemecký motor s cieľom dosiahnuť reformu Európskej únie, ktorá by ju sfunkčnila a znova urobila životaschopnou. Zároveň potrebuje získať nejaké body aj pred domácim publikom, keďže krivka jeho popularity v posledných týždňoch a mesiacoch povážlivo klesla

Je jasné, že najväčšou témou dnešných dní je systémové riešenie utečeneckej, či presnejšie migračnej krízy. V čase, keď takzvaná balkánska cesta bola uzavretá, sa toky predovšetkým ekonomických migrantov presunuli na Stredozemné more a atakujú predovšetkým juh Talianska.  Každý vie, že  problém treba riešiť, rovnako ako je zrejmé, že kvóty ako koncept riešenia totálne zlyhali.

V tejto situácii paradoxne Ficov, respektíve Kaliňákov koncept flexibilnej solidarity, ktorý síce Európske únia neprijala, je jedným z čriepkov realistických riešení. V praxi Fico  naďalej striktne odmieta kvóty, ale pred Vianocami minulého roku dobrovoľne prijal skoro stopäťdesiat irackých kresťanov, a tohto roku desať sýrskych matiek s maloletými deťmi. Tento prístup je teda asi aj pre Západoeurópanov prijateľnejší, než neskutočné pokrytectvo pobaltských štátov, ktoré síce pri hlasovaní o kvótach zrazili opätky a hlasovali, ako sa od nich očakávalo, v skutočnosti však utečencom vytvorili také podmienky, ktoré spôsobili, že ich pobyt sa zredukoval na desiatky hodín.

Konkrétne na rozdiel od, povedzme, Nemecka, ktoré im zabezpečilo stravu a ubytovanie a navrch im ešte dáva štyristo eur na osobu ako vreckové, v pobaltských štátoch  si ubytovanie a stravovanie majú zabezpečiť migranti z dávky, ktorá ma výšku približne stoštyridsať eur mesačne. Pritom v čase azylového konania utečenci nesmú pracovať. Z toho potom jasne vyplýva, že za daných podmienok tam nikto nevydrží. V Európe je však takéto pokrytectvo štandardom, takže to nikto nerieši. Poďme však k spomenutému summitu.

Už skutočnosť, že boli pozvaní len premiéri Česka a Slovenska, vyvolala otáznik nad tým, či je takzvaná Vyšehradská skupina reálnym združením alebo len fikciou, zároveň sa však ukázalo, že premiantom v tomto priestore je premiér Fico. Nakoniec je to logické. Rakúsko rovnako ako Česko majú pred dverami parlamentné voľby. Premiér Sobotka je presne to, čomu sa hovorí chromá kačka. Preferencie jeho strany sotva atakujú štrnásť percent,  čo je približne polovica toho, čo má strana s líderskými ambíciami. A navyše už len dosluhuje, pozíciu volebného lídra prenechal Zaorálkovi, čo znamená, že aj prípadné koaličné vyjednávanie nebude viesť on, ale niekto iný.

Čo sa týka krajín Vyšehradskej skupiny, Kaczyńského Poľsku, kde formálne vládne jeho figúrka Szydłová, hrozí odobratie hlasovacích práv a Orbánovo Maďarsko je tiež známy európsky troublemaker. Tak sa teda stalo, že je to práve Fico, ktorý akoby hovoril za tento región. Ako vieme,  je to práve on, ktorý zodvihol ako tému nerovnakú kvalitu potravín a v tejto kauze je aj hlavným partnerom šéfa komisie Junckera. Vráťme sa však k salzburskému summitu.

Jednou z top tém hlavne pre domáce publikum bola výška platov vysielaných pracovníkov z východnej Európy, ktorí pracujú vo Francúzsku. V podstate ide o mzdový dumping, ktorý sa napríklad ani nám nepáči pri zamestnávaní Srbov, Bulharov či Rumunov v našich fabrikách. O tom, že túto tému netreba podceňovať, svedčí aj skutočnosť, že to bol práve „poľský inštalatér“, ktorý znamenal stop zmluve z Nice. Dnes tak možno paradoxne práve naliehanie západných lídrov môže pomôcť k tomu, aby sa naše platy rýchlejšie vyrovnávali s tými západoeurópskymi.  Ficovo pochopenie pre Macronovo naliehanie na zamedzenie mzdového dumpingu má racionálne jadro. Dnes, keď efektivita práce na Slovensku je na úrovni osemdesiatich percent Nemecka a je v podstate identická s tou, ktorú dosahuje Slovinsko, je neobhájiteľné, že naše platy sú sotva tretinové či polovičné.

Zdá sa, že konečne sa začínajú veci meniť. Hlavné predvolebného heslo Zaorálkovej ČSSD je, že doba nízkych platov skončila. Je jasné, že politika, ktorú tu dvadsaťsedem rokov praktikovali prevažne pravicové vlády, sa vyčerpala. Problém je v inom. To, že táto požiadavka je v zásade  pozitívna, je jedna vec, na druhej strane by však nemala byť kladená ako podmienka na prípadnú účasť v tvrdom jadre Európskej únie. Rovnako je to so snahou harmonizovať daňové základy a vo všeobecnosti približovať sa západu vo výške korporátnych daní.

Vecne je to v poriadku, problémom ale je, že tieto rozhodnutia máme prijať my sami, dobrovoľne a po hlbokej vnútropolitickej debate. Je totiž veľmi nebezpečné pripustiť precedens, že cena za účasť v jadre bude vykúpená zásadným odovzdaním časti svojej zvrchovanosti. Ako totiž dobre vieme, európske smernice sú len výnimočne racionálne a v prospech menších štátov Európskej únie.

Roman Michelko