Môj profil 
Predplatné
Slovensko 22. septembra (HSP/Foto: Mária Čapáková)
Keď sme boli deti, občas nás niečím postrašili. Napríklad, že prídu smetiari a zoberú nás, keď nebudeme poslúchať. Alebo takzvaný „bubo“, ktorého sme síce nikdy nevideli, ale mali sme z neho strach. A možno poznáte z detstva aj iných strašiakov. Teraz som už dospelá a za niekoľko uplynulých mesiacov nadobúdam dojem, že je tu nový „strašiak“, ktorého sa treba báť. Dokonca sa objavujú snahy zničiť ho. Stalo sa, že nejakých ľudí, ktorí ho propagovali, už aj zatkli a uväznili. Situácia sa vyhrotila tým, že ľudia sa rozhodli za tohto strašiaka bojovať. Chrániť ho. A tých ľudí nie je málo. Každý má s ním totiž niečo do činenia. Rodina v zmysle otec, matka a deti.
V Európe sa stretá niekoľko názorov. Kým v jednej krajine potláčajú skutočnosť, že väčšina národa chce zachovať klasickú rodinu a chrániť ju, hneď v susednom štáte je rodina stále chránená a považovaná za top. V jednom štáte si človek nesmie obliecť ani tričko so symbolom rodiny, v druhom je obraz rodiny jedným z najčastejších reklamných prostriedkov.
Aj v našom národe sa ozvali bojovníci za rodinu. Bojovníci za život. Bojovníci proti postupom, ktoré môžu viesť k morálnemu úpadku. Ochrancovia detí, bojujúci za to, aby deti neboli vnímané len ako nejaký tovar, s ktorým si hocikto môže robiť hocičo. Veľa ľudí však mlčí, zaujímajú postoj ignorancie a akejsi letargie voči tomu, čo sa tu snaží presadiť niekto, kto rozhodne nemá záujem o dobro našej krajiny. Prípadne sa stretám s názorom, že „čo zas tí cirkevníci vymýšľajú“.
Lenže tu nejde len o boj veriacich ľudí. Do tohto boja sa zapája každý, kto ešte dokáže rozoznať dobro od zla a pravdu od polopravdy. Každý, komu záleží na tom, v akom prostredí budeme žiť a čo bude formovať deti nášho národa, ktoré sú v podstate našou budúcnosťou. To nasmerovanie, ktoré nám nanucujú a naši vládni predstavitelia len prikyvujú a vôbec neselektujú, čo tu naozaj potrebujeme a čo vôbec nie, robí z klasickej rodiny strašiaka, ktorý nám škodí. Vytláča zmysel rodiny, aby dal priestor niečomu, čo zmysel vôbec nedáva.
Ja som vyrastala v rodine. S otcom, mamou a s tromi staršími súrodencami. Aj keď nebolo všetko ideálne, nemenila by som. V čase, keď som sa narodila, nebol život o nič ľahší ako teraz. Bola som štvrté dieťa, očakávané a prijaté s láskou. A napriek tomu, že počas môjho detstva a dospievania sa vzťahy v našej rodine komplikovali, poučili sme sa na vlastných chybách a keď sa teraz všetci postretáme a sme spolu, sú to jedinečné chvíle, kedy cítim, že rodina je miestom zázemia, istoty a podpory. To ťažké, čo sme v minulosti prežili, nás utužilo a ak sme aj niekedy mali medzi sebou bariéry alebo priepasti, prekonali sme ich a objavili, v čom je ukrytý poklad každého z nás.
Rodina nie je strašiak. Zoskupenie matka, otec a deti je absolútne prirodzené. Neviem si predstaviť, že by mohlo existovať niečo lepšie od toho. A život je zázračný dar, na ktorý nemáme právo siahať. Lebo hoci ho dokážeme zničiť, vzbudiť ho nie je v našej moci. Život ako taký treba chrániť v jeho prirodzenej celistvosti.
Smutne vyzerá náš svet na miestach, kde človek položil ruku s úmyslom zničiť. Keď niekto takto siaha na zmysel rodiny a ak niekto ničí život v jeho prvopočiatku, bude to mať vždy smutné následky. A život detí v atypickom zložení rodiny? Žiada sa mi povedať len jedno – beda tomu, z koho hriech pochádza…
Mária Čapáková
Ak si chcete prečítať všetky články autorky, vložte do vyhľadávania jej meno.
