Životné jubileá sú okamihom, keď sa človek zvykne obzerať do minulosti a bilancovať. Aká by bola bilancia Róberta Šudíka?

Moja bilancia by bola absolútne jednoduchá, pretože ja mám tak zlú pamäť, že sa každý deň dozvedám niečo nové….

Ako sa zrodilo spojenie Róbert Šudík a herectvo? Prvé skúsenosti ste zbierali už ako stredoškolák…

Na strednej škole som bol členom Dramatickej scény mesta Žilina, v rokoch 1972 až 1975. A tá päťka v letopočte je zaujímavá, pretože to bol rok mojej maturity na gymnáziu. Prihlášky som pôvodne poslal na dve školy, na fyziku a astronómiu do Bratislavy a na Námornú akadémiu do Gdaňska. Medzitým som zistil, že prijímačky na VŠMU sú  v januári. To znamenalo, že už v marci pred maturitou som mohol mať v rukách papier, že som vysokoškolák. Ten nápad sa mi tak zapáčil, že som z recesie šiel na tie talentové skúšky. Dopadlo to tak ako to dopadlo, zobrali ma a stal som sa hercom.

Zaujímavá zmena orientácie. Ostala napokon astrofyzika aspoň koníčkom?

Určite áno, dodnes. Je to podľa času a podľa nálady. Často ma nakopnú nové objavy, ktoré sa dejú vo svete a vždy si potom chvíľu aj ja voľačo preverujem, študujem. Astrofyzika je úžasná v tom, že sú isté zákony a isté pravidlá, ktoré sa nemenia. Ale až do chvíle nejakého objavu, ktorý prináša nové informácie a v konečnom dôsledku aj tú zmenu.

Po štúdiách v Bratislave ste v roku v roku 1979 zamierili na východ, najprv do Prešova a potom do Košíc. Nelákala vás „veľká“ Bratislava?

Bratislava bola určite čarovná, ale len na študentské roky. V tých časoch ma nejako veľmi neupútala. Môj príchod na východ bola úplná náhoda, lebo nikdy predtým som tu nebol. Ale nalanárili nás do Prešova. Sľúbili nám ubytovanie a už v štvrtom ročníku aj plat, ak podpíšeme zmluvu na päť rokov. A tak sme sa s manželkou, ktorá je z Dolného Kubína a rovnako ako ja nikdy predtým na východe nebola, vybrali do veľkej neznámej. A po tých rokoch môžem s plnou vážnosťou a zodpovednosťou vyhlásiť, že neľutujem.

V jednom z rozhovorov ste sa priznali, že ste sa párkrát stali terčom kanadských žartíkov svojich kolegov, najmä Jožka Úradníka. Podarilo sa aj vám niečo im opätovať? Vraj ich viete dostať do úzkych, keď priamo na javisku prejdete v texte z jednej inscenácie do druhej alebo niekde úplne inde?

Je to naozaj tak, že nechtiac svojich kolegov dokážem prekvapiť vďaka mojej dokonalej pamäti. Ale oni ma poznajú a sú natoľko tolerantní, zlatí a rozkošní, že s tým už počítajú a nikdy ma nenechajú na holičkách. A tie kanadské žartíky naozaj priniesli pamätné udalosti. Ja totiž všetkému verím a som veľmi vďačný typ na takýto druh humoru. Naposledy ma Jožko poriadne dostal, keď som sťahoval mamu zo Žiliny do Košíc. Pred sťahovaním som musel predať jej byt. A v jeden deň bolo na 15:00 všetko v Žiline nachystané na podpis a musel som ten termín stíhať. Ale hrali sme v ten deň dopoludnia Ťapákovov. Bol som uvoľnený z klaňačky, zobral som si ako šoféra suseda, ktorý jazdil aj pretekársky, aby som to určite stihol. Sedeli sme v aute, on išiel ako mohol a zrazu som sa pozrel na hodinky, bolo už tri štvrte na jednu a my sme ešte neboli v Krompachoch. A to sme štartovali o jedenástej. Tak som sa ho vyčítavo spýtal, ako to ide, veď to nikdy do tej Žiliny nestihneme. Pozrel sa na mňa tak divne. Tak som pozrel ešte raz na hodinky, vybral som mobil a skutočne mi ukazovali skoro jednu hodinu. Po chvíli mi šofér hovorí, že čo bláznim, veď sme do Krompách prišli za dvadsať minút. Je 11:25. Ako, veď ja mám trištvrte na jednu preč…. Vysvetlenie bolo jednoduché. Jožko Úradník mi dôsledne, aj hodinky aj čas na mobile, posunul skoro o dve hodiny dopredu a skoro mi prihnal infarkt. A nepochopenie u šoféra…

Okrem množstva činoherných postáv hrávate aj v operetách. Máte nejakú najobľúbenejšiu postavu, ktorá vám najviac utkvela v pamäti?

Vďaka mojej pamäti sa mi vždy najviac páči tá posledná postava a tak mi nehrozí nejaké prilepenie sa na postavu. Mne sa páčili všetky.

V muzikáli Na skle maľované sa priamo na javisku stretávate so svojimi študentmi z Konzervatória. Je to asi pre učiteľa zvláštny pocit a vyučujete ich aj na javisku, či už počas skúšok či po predstavení?

Musím naozaj poďakovať šéfovi Milanovi Antolovi, že sa možno po desiatkach rokov podaril takýto projekt, že študenti si môžu svoju prax naberať priamo v profesionálnom divadle. So všetkým čo k tomu patrí, teda aj s profi disciplínou aj profi prípravou. A naozaj to na začiatku vyzeralo tak, že aj oni mali veľa otázok, keďže sa stretli s iným druhom hrania, s inou trémou. Tak sme to na hodinách vyhodnocovali, brúsili a česali.

Vieme, že ste hrdým dedkom. Keďže deti sa „nepotatili“, ako je to s hereckými nasledovníkmi v tej najmladšej generácii“?

Mám dve deti, syna a dcéru, syn je inžinier, dcéra environmentálna biologička. Mám tri vnúčence, vnučku a dvoch vnukov a mám pocit, že veľké ambície a túžby po herectve prejavuje práve vnučka, ktorá žije v Nitre. Uvidíme ako to napokon dopadne.

Ako najradšej Róbert Šudík relaxuje, keď práve nesedí na skúškach, nehrá v divadle alebo nestojí za katedrou na Konzervatóriu?

Keď sa naraz zíde skúška, vyučovanie na konzerve a predstavenie, tak je to vždy na celý deň. Ale samozrejme sú aj voľnejšie dni. Roky rokúce ma bavila práca s drevom a také domáce majstrovanie. Vyrábal som nábytky, potajme som investoval do strojov. Ale teraz som  zistil, že keď som sa do niečoho pustil, tak mi najviac času zabralo hľadanie vecí. Niekde odložím skrutkovač, a neviem ho nájsť, keď ho konečne nájdem, už neviem nájsť skrutku. A to ma dosť znervózňovalo a tak mám teraz v tejto oblasti trochu pauzu. A musím sa priznať aj k tomu, že som veľký zbožňovateľ spánku a keď môžem, tak viem prespať toľko, koľko sa len dá.

Je ešte niečo, o čom Róbert Šudík sníva a čo sa mu ešte nesplnilo?

Mám pocit úplnej spokojnosti. U mňa to nie je o nejakom plánovaní, ale o tom, byť pripravený na akúkoľvek vec a na čokoľvek. Som trochu poverčivý a nejaké plány si už v tomto veku robiť nechcem, ale to neznamená, že nie som pripravený.

Svjatoslav Dohovič