Môj profil 
Predplatné
„V Koráne sa na 91 miestach píše, že každá ľudská bytosť má žiť podľa Mohameda. Mohamed je podľa islamu večným a dokonalým vzorom pre všetkých ľudí. Kto chce byť pravým moslimom, má nasledovať život Mohameda. Pozrime sa teda v krátkosti na Mohamedov život:
Mohamed sa narodil okolo roku 570 (presný dátum nie je známy) v oáze Mekka. V čase narodenia jeho otec už nežil, jeho matka zomrela, keď mal päť rokov, jeho dedko, ktorý ho opatroval, zomrel, keď mal Mohamed osem rokov. Do opatery si ho zobral jeho strýko Abú Tálib, ktorý bol v Mekke veľmi vplyvný (niečo ako starejší).
Strýko brával Mohameda na obchodné cesty do Sýrie, neskôr na obchodných cestách zastupoval svoju o 15 rokov staršiu vzdialenú sesternicu a bohatú vdovu Chadídžu, ktorá mu ako 25-ročnému ponúkla manželstvo a z Mohameda sa stal zámožný muž. V roku 610, ako 40-ročný, mal Mohamed zjavenie. Archanjel Gabriel mu prikázal „Prednášaj v mene Pána svojho, ktorý stvoril človeka, z kvapky priľnavej stvoril“ (Korán 96:1).
Mohamed začal o novej viere prednášať a zároveň začal tvoriť Korán, ktorý písal až do svojej smrti, celých 23 rokov. Korán bol vtedy zapisovaný na zvitky a hlinené tabuľky, no išlo aj o ústnu tradíciu a až za tretieho kalifa (nástupcu Mohameda) bol korán spísaný ako ucelený text. Chadídža Mohamedovi verila, podporovala ho a stala sa prvým človekom vôbec, ktorý konvertoval na islam. Ďalším bol Mohamedov zať (manžel jeho dcéry Fatimy) Ali ibn Abi Talib a prvú trojicu „konvertitov“ uzatvára Mohamedov svokor Abú Bakr.
Posledný prorok (ako sa Mohamed označoval) teda začal hovoriť o svojom zjavení. Najprv známym, neskôr obyvateľom svojho rodného mesta a bydliska Mekka. V tom čase existovali v Mekke desiatky náboženstiev. Aj preto získal Mohamed počas trinástich rokov kázania o novej viere len asi 150 prívržencov. Jeho presviedčanie však bolo agresívne, čím Mekkáncov rozoštval a tí ho vyhnali z Mekky po tom, ako zomrel jeho strýko a ochranca Abú Tálib.
Vyhnanie Mohameda z Mekky o asi 17 rokov neskôr datoval Mohamedov nástupca Umar (priamy Mohamedov nástupca bol jeho svokor Abú Bakr a po ňom vládol Umar, tiež Mohamedov svokor, od 634 do 644 n. l.) ako začiatok islamského letopočtu. Islamský letopočet sa začína 16. júla 622 n. l. a keďže jeden islamský rok má o jedenásť dní menej ako rok slnečný, posúva sa každý rok aj Ramadán. Inak ako na cirkevné sviatky je islamský kalendár nepoužiteľný.
Mohamed sa presunul 440 kilometrov na sever do mesta Jathrib, ktoré bolo neskôr premenované na Medína al-Nabí (v preklade „mesto proroka“). Obyvateľov tvorila zmes arabských a židovských kmeňov, Arabi sa cítili utláčaní a boli so Židmi, ale aj medzi sebou (Arabi aj Židia) desiatky rokov v konflikte. Zástupcovia najväčších rozhádaných kmeňov pozvali Mohameda do Mediny ako mediátora.
Mohamedovi sa aj skutočne podarilo navrhnúť zmluvu, ktorú podpísali všetky kmene v Medine, takzvaný Obecný poriadok Mediny. Zároveň našiel Mohamed v Medine živnú pôdu pre svoje kázanie o islame a o jedinom bohu Alahovi (Alah nie je meno, ale preklad slova boh v arabčine; tak ako sa v slovenčine povie veci, z ktorej sa pije, „pohár“ a v nemčine „Glas“, sa všemohúci u nás volá „Boh“, v nemčine „Gott“ a v arabčine „Alah“, stále však ide o tú istú bytosť).
Asi sedem mesiacov po príchode do Mediny došlo k naplneniu manželstva s deväťročnou Áišou. Manželstvo bolo uzavreté už o tri roky skôr, keď mala Áiša šesť rokov, ale jej otec (a prvý kalif, teda Mohamedov priamy nástupca) Abú Bakr dohodol, že k pohlavnému styku dôjde, až keď bude mať Áiša deväť rokov. Áiša bola tretia Mohamedova manželka a zároveň jeho najobľúbenejšia. V tomto čase mal Mohamed pred sebou ešte približne deväť rokov života a uzavrel ďalších sedem až 12 manželstiev, no všetky okrem prvého (s Chadídžou) ostali bezdetné.
Po príchode do Mediny došlo k jednej výraznej zmene, Mohamed zaviedol do Koránu džihád – boj v mene Alaha. Veľký džihád je duchovný boj a malý džihád je boj s mečom. Mohamed sa v Medine začal výrazne venovať boju s mečom, konkrétne začal prepadávať karavány. Prvý výraznejší úspech dosiahol v januári 624, to bol jeho ôsmy pokus. Prepady obchodných karaván mali jediný účel – získať peniaze na financovanie džihádu. Mohamed si z lupu nechával 20 percent, zvyšok sa rozdelil medzi jeho spolubojovníkov. Príslušnú legitimizáciu na takéto činy udáva Korán v súrach 22:39 a 22:40.
Mekkáncom došlo, že ak im bude Mohamed prepadávať karavány, privodí im trvalú a výraznú škodu. Už v tom čase bola Mekka pútnickým miestom a púť k svätyni Kába spojená s trhmi, ako aj obchod, boli zdrojom prosperity Mekkáncov. Museli sa teda brániť, a tak nasledovala bitka pri Badre (Korán 3:140 až 3:160) koncom marca 624.
Mekkánci sa dozvedeli, že Mohamed plánuje prepadnúť ďalšiu ich karavánu, Mohamed sa dozvedel, že Mekkánci to vedia a že na ochranu posielajú aj časť svojej armády. Napriek početnej prevahe Mekkáncov zvíťazil Mohamed a jeho bojovníci. Po bitke pri Badre sa „islam stal ozbrojenou politickou silou s náboženskou motiváciou v podobe džihádu“ a „z Mohameda sa stal politik a generál“ (Bill Warner).
O rok neskôr podnikli Mekkánci odvetu v bitke pri hore Uhud (blízko Mediny, Korán 3:139 a 3:153). Mohamedovi bojovníci urobili taktickú chybu (došlo k nedorozumeniu a lukostrelci priskoro opustili svoje pozície) a utrpeli ťažkú porážku. Mekkánci pod vedením Chálid ibn al Walida nepokračovali v útoku a nenapadli Medinu, lebo si mysleli, že Mohamed je mŕtvy, no bol iba ranený. Treba aj uviesť, že samotný Chálid ibn al Walida o štyri roky neskôr konvertoval na islam. Pôvodne mal výpravu viesť Sufján ibn Chálid, no na neho Mohamed poslal vraha, ktorý ho zabil.
Ďalšou významnou udalosťou bola takzvaná zákopová vojna v roku 627. Islam sa pomocou džihádu čoraz viac rozširoval, Mohamed ďalej prepadával mekkánske karavány, a tak sa Mekkánci rozhodli opäť zaútočiť. Mohammed ich však prekvapil tým, že vykopal zákopy, cez ktoré ich kone nevedeli prejsť.
Po dvoch týždňoch obliehania Mediny to Mekkánci vzdali a odišli. Ukázalo sa však, že židovský kmeň Banu Kurajza hral na dve strany. Mohamedovi síce požičali lopaty na vykopanie zákopov, zároveň však zásobovali jedlom Mekkáncov a vyjednávali s nimi. Trest bol krutý – všetkým asi 800 mužom boli sťaté hlavy (Mohamed s jeho vtedy 12-ročnou manželkou Aišou túto masovú popravu sledovali až do noci), ich ženy boli predané do otroctva a deti rozmiestnené po moslimských rodinách (Korán 33:26).
Po piatich rokoch od príchodu Mohameda neboli v Medine takmer žiadni Židia. Z troch veľkých židovských kmeňov Mohamed dva vyhnal (lebo odmietli konvertovať na islam) a zhabal im majetok, tretí kmeň, Banu Kurajza, bol za zradu zlikvidovaný.
V nasledujúcom roku, v marci 628, sa Mohamed so svojimi prívržencami vybral do Mekky na púť. Mekkánci mu v tom síce zabránili, no zároveň uzavreli s Mohamedom takzvanú Hudajbijskú zmluvu, ktorá hovorila o tom, že Mohamed prestane prepadávať mekkánske karavány, že Mohamed a Mekkánci nebudú viesť vojny a že Mohamed môže chodiť so svojimi prívržencami počnúc ďalším rokom na púť do Mekky.
Mohamed operatívne do svojho učenia zakomponoval Mekku aj s jej idolom čierneho kameňa ako centrum nového náboženstva. Tento pragmatický kompromis umožnil okolo nového centra zjednotiť všetky arabské kmene a ich doterajšie vzájomné šarvátky nahradiť výbojmi do zahraničia.
Keďže Mohamed mal s Mekkáncami uzavretú dohodu o neútočení (Hudajbijská zmluva), mohol si dovoliť zaútočiť na ďalšie územie, a tak počas ďalších dvoch mesiacov dal dokopy armádu s asi 1600 bojovníkmi a vybral sa k Chajbarskej oáze, kde žili bohatí židovskí roľníci v jednotlivých opevneniach. Po šiestich týždňoch obliehania sa Židia vzdali a dostali na výber smrť, respektíve vyhnanie alebo platenie dane (takzvaná džizja, Korán 9:29), v tomto prípade polovicu ich úrody, za čo dostali štatút ochraňovaných menšín. V našom ponímaní sa tomuto hovorí výpalné.
Odovzdávať polovicu úrody bolo na Židov jednoducho priveľa, a tak Mohamed vyhnal aj ich. Okrem toho sa Mohamed v Medine intenzívne venoval zastrašovaniu a odstraňovaniu svojich kritikov (napríklad bint Marwan, Žid Salam, kmeň Mustalíkov).
V marci 629 sa Mohamed vybral s asi dvestisíc prívržencami na púť do Mekky, ako mal dohodnuté v Hudajbijskej zmluve. Aby Mekkánci predišli konfliktom, opustili na tri dni mesto. Po tom, ako niekoľko členov vplyvných mekkánskych arabských rodín konvertovalo na islam (napríklad už spomínaný Chálid ibn al Walid), bolo dobytie Mekky len otázkou času.
Krátko po tejto púti došlo k stretu dvoch kmeňov, z ktorých jeden bol blízky Moslimom a druhý Mekkáncom, čo Mohamed interpretoval ako porušenie Hudajbijskej zmluvy, skrátil jej platnosť na štyri mesiace a rozhodol sa Mekkáncov potrestať. A tak sa v januári 630 Mohamedova, medzičasom solídne zorganizovaná a vybavená armáda o sile desaťtisíc mužov, vybrala dobyť Mekku.
Mekkánci to zoči-voči tejto sile vzdali bez boja, vodca Mekky sa podrobil islamu a občanom oznámil, aby nekládli odpor. Mohamed naopak svojim veliteľom nariadil, aby zabili iba tých, ktorí budú klásť odpor. Mekku získal fakticky bez boja a zdržal sa v nej asi dva týždne, počas ktorých vyčistil mesto (vrátane súkromných domov) od všetkých neislamských náboženských predmetov tým, že ich spálil.
Po dobytí Mekky podnikal Mohamed ďalšie výpravy (Chálidove výpravy, bitka pri Hunajne, Hawázinovci), aby šíril islam. Večný džihád bol ním vyhlásený za súčasť bežného života. Odkedy odišiel Mohamed do Mediny v septembri 622, teda za menej ako desať rokov, sa zúčastnil 27 vojenských alebo lúpežných nájazdov a ďalších 38 bitiek a výprav nariadil. Teda v priemere každé dva mesiace.
Po nečakanej chorobe zomrel Mohamed 8. júla 632 ako 62-ročný v dome svojej najobľúbenejšej manželky Áiši (ktorá vtedy mala 18 rokov). Pochovaný bol v jej dome.
Záverom
Tak ako je Mohamed centrálnou postavou islamu, je Ježiš centrálnou postavou kresťanstva. Podstatný rozdiel je však v spôsobe, akým svoje ciele dosahovali. Ježiš Kristus šíril kresťanstvo slovom, Mohamed mečom.
Mohamed na dosiahnutie svojho cieľa zabíjal, lúpil, zotročoval a všeličo iné, čo je dnes v rozpore s naším trestným zákonníkom. Plne súhlasím s tvrdením obhajcov islamu, že v 7. storočí boli iné zvyky a mravy a je len veľmi ťažké posudzovať Mohamedovo konanie normami našej doby. Problém je v tom, že Mohamed je podľa islamu večným a dokonalým vzorom pre všetkých ľudí. Kto chce byť dnes pravým moslimom, má nasledovať život Mohameda zo 7. storočia.
Lenže, dnes nasledovať život Mohameda je v rozpore s naším trestným zákonníkom a tiež v rozpore s našimi hodnotami, ktorými sú sloboda, demokracia a ľudské práva. Ježiš, po prvé, nie je takým imperatívnym vzorom pre kresťanov ako Mohamed pre Moslimov a, po druhé, nasledovať život Ježiša znamená odpúšťať a milovať blížneho,“ uzatvára svoj netradičný komentár Richard Sulík.
.JPG)
.jpg)
