„Nuž, plesaj Nitra! Aj ty sa veseľ, nádherná Bystrica! Zaplesaj Spiš v radostnej nálade!“ – ozval sa básnicky autor Ján Ďateľ. Obrady biskupskej vysviacky prišiel vykonať do Nitry prvý pápežský nuncius v Česko-Slovensku Mons. Klement Micara, neskorší štátny sekretár Svätej stolice. Spolukonsekrátormi boli s ním dvaja svätiaci biskupi z Prahy Mons. Antonín Podlaha a Mons. Karol Kašpar.  Slávnostná biskupská vysviacka sa začala v nedeľu 13. februára 1921 o ôsmej hodine ráno v piaristickom Kostole svätého Ladislava v Nitre. Voľba tohto miesta nebola náhodná. Kostol, ktorý stojí na vŕšku svätého Ondreja – medzi Nitranmi známom ako Andrášek –, bol najväčším chrámom mesta a v tom čase plnil úlohu farského kostola. Práve jeho významné postavenie v náboženskom i spoločenskom živote Nitry z neho urobilo prirodzené dejisko udalosti, ktorá mala pre slovenskú Cirkev aj národ mimoriadny význam.

Udalosť menovania slovenských biskupov na uprázdnené stolce v Nitre, Banskej Bystrici a Spišskej Kapitule predstavovala symbolické uzavretie éry starých cirkevných pomerov v Uhorsku, v ktorých mala pri menovaní biskupov rozhodujúce slovo uhorská vláda. Túto právomoc systematicky využívala na presadzovanie osobnej maďarizačnej politiky. Po vzniku Československej republiky v roku 1918 sa ukázalo ako nevyhnutné pristúpiť ku konsolidácii cirkevnej správy v bývalom Československu a prispôsobiť ju novým politickým a spoločenským podmienkam. Z tohto dôvodu sa otvorili rokovania o obsadení uvoľnených biskupských stolcov. Kľúčovým predpokladom týchto zmien sa stali dve udalosti z roku 1920 – podpis Trianonskej mierovej zmluvy, ktorá definitívne určila štátne hranice medzi Maďarskom a Československom, a nadviazanie oficiálnych diplomatických stykov so Svätou stolicou. Medzi kandidátmi na biskupské úrady sa objavilo viacero mien, no po náročných a dlhodobých rokovaniach sa ako kompromisné riešenie presadili tri osobnosti, ktoré boli prijateľné pre cirkevnú i štátnu stranu. Slávnostné vyhlásenie, tzv. prekonizácia, troch slovenských biskupov pápežom Benediktom XV. sa uskutočnilo na zasadnutí tajného konzistória 16. decembra 1920. Marián Blaha bol menovaný biskupom Banskobystrickej diecézy, Karol Kmeťko prevzal vedenie Nitrianskej diecézy a Ján Vojtaššák sa stal biskupom Spišskej diecézy.

Arcibiskup Cyril Stojan z Olomouca priviedol do Nitry celý vlak moravských pútnikov, aby ako on hovoril: „sa radovali s radujúcimi, keď smútili so smútiacimi.“ Ordinácia vtedajších slovenských biskupov nemala len náboženský a národný rozmer, no niesla v sebe aj výrazný sociálny význam. Už od začiatku sa pripomínalo, že pochádzali z jednoduchších pomerov, čo ich odlišovalo od predchádzajúcich uhorských,  alebo nemecky hovoriacich biskupov, zväčša spätých s aristokratickým prostredím. Títo noví biskupi boli ľuďom bližší, prirodzene zľudoveli a lepšie rozumeli zmýšľaniu i každodenným starostiam svojich veriacich, s ktorými zdieľali podobnú životnú skúsenosť. Po prvej svetovej vojne sa spolu usilovali o stabilizáciu cirkevných pomerov v novom štáte, ktorý zápasil s mravným úpadkom, sociálnym napätím a silnými proticirkevnými náladami. Hoci ústava Československej republiky formálne zaručovala práva katolíckej cirkvi, najmä vtedajšie politické sily presadzovali voči nej tvrdší postup. Bolo preto nevyhnutné obhájiť existenciu cirkevných škôl, vlastných inštitúcií i majetkového zázemia Cirkvi.  Traja slovenskí biskupi vystupovali jednotne ako formovatelia a ochrancovia kresťanských hodnôt a zároveň ako úprimní slovenskí vlastenci. Hlavy novovysvätených biskupov boli ozdobené mitrami, ktoré vyšívali ruky žien vo Vajnoroch a v Cíferi. Do výšiviek vložili nápis: „Slovenským biskupom – národ slovenský. Hospodine, buď milosť tvoja na nás nyní i vždycky!“

Marián Blaha biskup Banskobystrickej diecézy predstavoval zmierlivý, rozvážny a trpezlivý typ osobnosti, charakteristický miernosťou a schopnosťou hľadať porozumenie. Aj najcitlivejšie otázky života diecézy či vzťahov s politickou mocou riešil pokojnou cestou, bez vyhrotených konfliktov a s dôrazom na dohodu. Hoci nepôsobil okázalo, dokázal popri svojich kultúrnych a spoločenských aktivitách výrazne pozdvihnúť úroveň zvereného biskupstva.  Jeho zásluhou bol obnovený diecézny seminár s vysokou bohosloveckou školou v Banskej Bystrici, posilnené personálne zázemie duchovenstva a obnovené viaceré chrámy. Založil tiež diecézny týždenník ,,Náš priateľ“, ktorý sa stal prvým oficiálnym periodikom katolíckej akcie na Slovensku. Aktívne sa zapájal aj do kultúrneho života – stál na čele Matice slovenskej a viedol Spolok slovenských umelcov. Bol tajomníkom Spolku svätého Vojtecha a angažoval sa v Slovenskom Orle Bol blízkym priateľom šľachtických kráľovských  rodín  Zámoyských a Bourbón žijúcich na hrade Ľubovňa a v kúpeľoch Vyšné Ružbachy. V rámci hľadania kňazských osobností na neobsadené biskupské stolce, bol vtedajší kapitulný vikár Spišskej diecézy  Marián Blaha kandidát Československej vlády na post biskupa Banskobystrickej diecézy, ktorú obe strany akceptovali. Biskupským heslom  Mariána blahu bolo: ,,Mites possidebunt terram – Tichí budú dedičmi zeme“.

Karol Kmeťko biskup starobylej nitrianskej diecézy bol povahou uvážlivý, no zároveň otvorený a srdečný človek, známy svojím altruizmom i zmyslom pre humor. Výrazne sa zaslúžil o obnovu diecézneho veľkého i malého seminára a o vybudovanie biskupského internátu. Stál na čele Katolíckej školskej rady a aktívne presadzoval zachovanie a rozvoj slovenského cirkevného školstva, ktoré vnímal ako dôležitý pilier národnej kultúry. Osobitnú pozornosť venoval oživovaniu Cyrilometodskej tradície, najmä jej misijnému rozmeru. Z tohto dôvodu podporoval pôsobenie misijnej Spoločnosti Božieho Slova – verbistov – i saleziánskeho rádu. Vďaka týmto snahám sa Slováci zaradili medzi národy, ktoré významne prispievali k šíreniu kresťanského posolstva vo svete. Bol významným podporovateľom svatových misií. Biskupským heslom Karola Kmeťku bolo: „Charitas omnia vincit – Láska všetko premôže“.

Vekom najmladší Ján Vojtaššák biskup Spišskej diecézy zosobňoval osobnosť asketického založenia, vytrvalého a priameho bojovníka, ktorý s mimoriadnym nasadením usiloval o duchovnú obnovu svojej diecézy i celého Slovenska a odolával rastúcim sekularizačným tlakom doby. Výrazne sa uplatnil najmä v oblasti vzdelávania a charitatívnej práce. Zaslúžil sa o znovuotvorenie diecézneho seminára, v ktorom budúcich kňazov formovali uznávaní pedagógovia, a v Levoči založil malý seminár pre prípravu mládeže na duchovné povolanie. Jeho iniciatívou vznikol chlapčenský učiteľský ústav v Spišskej Kapitule s vlastným internátom a rovnako v Levoči ženský učiteľský ústav s internátnym zázemím. Obe tieto inštitúcie vychovali množstvo odborne pripravených katolíckych učiteľov a učiteliek, ktorí sa stali oporou cirkevného školstva. V Levoči založil aj Ústav pre vzdelávanie učiteliek domácich náuk, čím prispel k rozvoju praktického i morálneho vzdelania. Mimoriadny význam mala jeho iniciatíva pri vyhlásení Sedembolestnej Panny Márie za patrónku Slovenska a slovenského národa, čím posilnil duchovnú identitu krajiny. Ako predseda Ústrednej charity vybudoval v Bratislave domov Charitas a v Dolnom Smokovci ozdravovňu, pričom systematicky podporoval sirotince a detské domovy. Jeho pôsobenie tak spájalo náboženský rozmer s konkrétnou sociálnou pomocou tým najzraniteľnejším. Biskupským heslom Jána Vojtaššáka bolo: „Angelis de te – Anjelom prikázal o tebe“.

U všetkých troch prvých biskupov slovenskej národnosti je vidno viacero výrazných spoločných atribútov. Mimoriadne dbali o diecézne kňazstvo a o výchovu nových kňazských povolaní, podporovali cirkevné školstvo, rehoľné spoločenstvá, charitatívne diela, náboženskú tlač i prácu s mládežou. Každému z nich sa podarilo vytvoriť pevné puto medzi biskupom a kňazmi diecézy, upokojiť vnútorné pomery a postupne oživovať náboženský život medzi veriacimi. Osudy týchto troch významných  slovenských biskupov sa uzatvárali v dramatických a bolestných časoch. Biskup Marián Blaha zomrel po ťažkej chorobe v roku 1943 v Žiari nad Hronom, keď vrcholila druhá svetová vojna. Biskup Karol Kmeťko odišiel z tohto sveta v roku 1948 v období, keď moc v krajine pevne prevzala komunistická strana. Biskup Ján  Vojtaššák otvorene vystupoval proti prenasledovaniu Cirkvi a svoju vernosť viere sa nebál dávať najavo ani pred novým režimom. V septembri 1950 bol zatknutý a vystavený fyzickému i psychickému nátlaku. V politickom procese v Bratislave ho 15. januára 1951 spolu s biskupmi Pavlom Gojdičom a Michalom Buzalkom odsúdili za vykonštruované obvinenia z vojenskej zrady, velezrady, vyzvedačstva a sprisahania proti republike. Tak sa stal jedným z najvýraznejších symbolov trpiacej cirkvi na Slovensku. V prípade osoby biskupa Jána Vojtaššáka stále prebieha proces možnej beatifickácie.

Nitriansky biskup Viliam Judák k tejto významnej udalosti slovenských dejín dodáva: „Dôvera, ktorá bola vložená do nových biskupov, bola v nasledujúcich rokoch celom rozsahu naplnená. Stali sa nielen správcami, ale predovšetkým otcami zvereného ľudu. Ich plné nasadenie pre dobro Božieho ľudu bolo hmatateľné predovšetkým v náboženskej, ale aj iných oblastiach života. Ich húževnatou a neúnavnou činnosťou nastala obroda náboženského života najmä prostredníctvom ľudových misií a exercícií. Nevídaný rozmach, dosiahlo misijné hnutie na Slovensku: pôsobením misionárov, ale aj štedrou podporou misijného diela sa Slovensko stalo jedno z popredných krajín Európy v tomto smere. Budovanie duchovných i hmotných hodnôt ako bolo zakladanie škôl, stavby kostolov a kultúrnych centier, zakladanie spolkov pre každý stav, podporovanie katolíckej tlače.“

Spracoval: Radoslav Babjarčík

Článok pôvodne vyšiel na portáli tkkbs.sk