EPBD4 už nie je len o „energetike“. V novom balíku požiadaviek sa budova chápe aj ako uzol infraštruktúry, ktorá má podporovať zmenu správania. Bicykel prestáva byť voľbou. Stáva sa z neho povinný parameter projektu, ktorý sa musí objaviť v betóne, v metroch štvorcových a napokon aj v cene bývania.

Európske smernice zvyčajne prichádzajú do života Európana potichu. Nie ako veľká politická debata, ale ako drobná povinnosť v projekte, pár viet v zákone, jedna položka v rozpočte stavby. A presne takto sa na Slovensko tlačí aj bicyklové parkovanie: nie ako odporúčanie, ale ako norma.

Keď sa „energetika“ preleje do povinného priestoru

Na prvý pohľad sa zdá nelogické, čo má bicykel spoločné s energetickou hospodárnosťou budovy. Odpoveď je jednoduchá a zároveň politická. Smernica nevníma budovu iba ako objekt, ktorý má menej kúriť a lepšie izolovať, ale aj ako uzol infraštruktúry, ktorá má podporovať zmenu správania. Budova má byť pripravená na novú mobilitu, a teda aj na to, že obyvatelia budú viac jazdiť na bicykli. Nejde o to „či chcú“.

Smernica to v odôvodneniach hovorí otvorene. Nedostatok parkovacích miest pre bicykle je bariéra cyklistiky. Ak chceme, aby sa bicykle používali viac, musia mať ľudia kde ich bezpečne odložiť. A ak to trh nerobí sám, má to zabezpečiť právo.

Zámer EÚ je širší, povinnosť je užšia

Smernice EÚ majú dve roviny. Jedna je v odôvodneniach, kde sa vysvetľuje smerovanie a „prečo“. Druhá je v článkoch, kde sa už píše povinnosť a „čo presne“ musia štáty preniesť do práva. Platí to aj pri smernici o energetickej hospodárnosti budov.

V odôvodneniach je ambícia jasná. Parkovanie bicyklov nemá byť nevyhnutne naviazané na parkovanie áut. A podpora cyklistiky sa má tlačiť aj tam, kde bicykel nie je masový štandard, teda aj v krajinách ako je Slovensko, kde sa ešte nepovažuje za prirodzenú dennú dopravu.

Záväzné minimum je však napísané prahovo. Povinnosť vzniká tam, kde je zrejmé, že ide o väčší projekt s parkovaním pre autá. Toto je dôležitý rozdiel. Zámer smernice je široký, ale povinnosť je nastavená tak, aby sa spúšťala cez konkrétne prahy a parametre.

Slovenský návrh: dve miesta na byt, ale bez rozširovania povinnosti

Slovenský návrh transpozície ide po povinnom minime. V § 8b sa píše, že nová bytová budova s viac ako tromi parkovacími miestami pre autá musí mať najmenej dve parkovacie miesta pre bicykle na každú bytovú jednotku. Rovnaký rámec sa prenáša aj na bytové domy, ktoré prechádzajú významnou obnovou, tiež pri prahu viac ako tri parkovacie miesta pre autá.

Slovensko nejde nad rámec tejto povinnosti. Neprenáša recitálovú ambíciu na plošnú povinnosť a neprodukuje tzv. gold-plating. Nepridáva pri prepisovaní smernice vlastné prísnejšie pravidlá, čiže nejde nad rámec toho, čo EÚ reálne vyžaduje.

Tento argument nie je „proti bicyklom“. Je to argument za proporčnosť. Lebo ak sa politická ambícia zmení na povinný meter štvorcový, účet zaplatí kupujúci bytu alebo vlastník domu.

Kultúrne špecifiká: problém nie je bicykel, problém je mechanika

Aj keď je rozumné, že Slovensko nešlo nad rámec, ostáva druhá otázka. Či sa dá zmena dopravného správania tlačiť cez povinnosti v budovách bez toho, aby sa riešil zvyšok reality. Slovensko nie je Holandsko. Nie preto, že by ľudia bicykel odmietali, ale preto, že bezpečnosť, infraštruktúra, terén a počasie vytvárajú iné podmienky.

Smernica pritom dáva členským štátom priestor prispôsobiť uplatnenie požiadaviek miestnym podmienkam. Slovenská transpozícia však tento manévrovací priestor prakticky nevyužila. Namiesto kalibrácie podľa lokálnej reality rieši najmä technické úľavy a poistky, teda čo spraviť, keď to pri obnove nejde, koľko je „primerané“ a kto spadá do prechodného režimu.

Výsledok môže byť paradoxný. Budova splní normu, stojany budú, ale každodenný návyk sa nezmení, lebo dôvody, pre ktoré ľudia nejazdia na bicykli, ostanú rovnaké.

Úľavy a „ventily“  priznávajú realitu

Návrh zákona obsahuje brzdu, ktorá je dôležitá hlavne pri obnovách. Ak pri významnej obnove nie je uskutočniteľné zabezpečiť dve parkovacie miesta pre bicykle na bytovú jednotku, musí byť zabezpečený taký počet, ktorý je primeraný k počtu užívateľov bytovej budovy.

Toto je logická poistka, lebo staršie domy často nemajú kde „zobrať“ priestor. Zároveň je to otvorené pole pre spory, lebo „primeranosť“ je mäkké slovo. V praxi sa bude riešiť, kto ju určí, podľa akého kľúča a kde je hranica medzi realitou a výhovorkou.

Návrh zároveň obsahuje časovú hranicu, ktorá v praxi rozhoduje, koho sa zmena dotkne a koho nie. Povinnosti sa neuplatnia na budovu, pri ktorej bola žiadosť o rozhodnutie o stavebnom zámere alebo o zmene stavby podaná pred 28. májom 2026. Súvisí to s faktom, že zákon predpokladá nadobudnutie účinnosti k 29.5.2026.

MPK: K čomu smerovali pripomienky

Pripomienky v medzirezortnom pripomienkovom konaní k parkovaniu bicyklov boli najmä praktické. Ako bicykle „zaparkovať“ tak, aby to bolo použiteľné. Aby to nebola len čiarka v projekte, ale reálne miesto, ktoré sa dá využívať. A aby to bolo technicky aj majetkovo realizovateľné, najmä pri obnovách.

Zazneli návrhy, aby sa tam, kde to v budove nie je možné, dalo bicyklové parkovanie riešiť aj v bezprostrednej blízkosti budovy, napríklad formou krytého uzamykateľného stojiska.

Otvorila sa aj otázka výnimiek. Aby bicyklové povinnosti neboli rukojemníkom výnimiek viazaných na elektrickú infraštruktúru, teda aby sa cez jednu výnimku „nezviezlo“ všetko.

V podkladoch, ktoré máme k dispozícii, však nie je zahrnuté vyhodnotenie pripomienok, teda finálne stanovisko, ktoré z nich boli akceptované a ktoré odmietnuté.

Ako budú vyzerať bytovky po novom

Pre bežného Slováka je dôležité vedieť si predstaviť výsledok. V novostavbách to vyrieši developer už v projekte. Pri existujúcich bytovkách po významnej obnove však bude rozhodujúce, ako to nastaví dom, teda vlastníci, spoločenstvo a správca, keďže náklady majú ísť z ich vreciek.

Riešenia budú rôzne: bicykláreň v suteréne, stojany v garáži, kryté stojisko pri vstupe, uzamykateľná miestnosť alebo stojisko v bezprostrednej blízkosti, ak to vnútri nejde. Nie je to len o stojane, ale o priestore, prístupe a bezpečnosti.

Najväčšie riziko je, že sa bude hodnotiť iba počet. Potom vznikne tlak na „najlacnejšie splnenie“, formálne správne, ale prakticky nepohodlné. A keďže sa to platí zo spoločných peňazí, prirodzene vznikne spor: cyklisti budú chcieť funkčné riešenie, necyklisti budú vnímať ďalší povinný náklad. Práve tu sa rozhodne, či z povinnosti bude štandard, alebo len ďalší bod v projekte.

Dopad na developerov a dopad na bežného človeka

A kto to zaplatí? V dôvodovej správe sa výslovne uvádza, že povinnosti podľa nového § 8b musia zabezpečiť vlastníci budov, resp. vlastníci bytov v bytovej budove, z vlastných zdrojov. Takže hoci sa občanov nikto nepýtal, náklady aj tak ponesú ich peňaženky.

Cena pritom nie je stojan. Cena je priestor. Najväčšia položka je to, že projekt musí zobrať metre štvorcové, spraviť ich prístupné a bezpečné, často uzamykateľné, a vtesnať ich do domu, kde sa každý meter predáva. V stiesnených projektoch to môže skončiť riešením „aby bolo“. Formálne splnené, prakticky nepohodlné.

Pre bežného človeka je to dvojsečné. Cyklistom to môže zlepšiť komfort. Necyklisti to zaplatia v cene bytu aj v prevádzke spoločných priestorov, hoci to nevyužijú. A tu je jadro sporu: či má štát meniť mobilitu cez povinné metre v bytovkách, alebo skôr cez bezpečné ulice a súvislú infraštruktúru, ktorá presvedčí prirodzene.

Green Deal v bytovke, náklad v peňaženke

Cieľ znie pekne: viac bicyklov, menej emisií. Lenže keď sa klimatická ambícia zmení na povinný parameter v projekte a účet sa presunie na ľudí, prestáva to znieť ekologicky a začína to znieť ako regulácia. Parkovanie bicyklov nie je „stojan navyše“. Je to povinný priestor, ktorý sa musí niekde vziať, navrhnúť, postaviť a potom aj udržiavať.

Slovensko je opatrné, keď nejde nad rámec povinného minima. Škoda, že nevyužíva priestor smernice na citlivejšie prispôsobenie miestnym podmienkam, a preto hrozí „najlacnejšie splnenie“ bez reálneho efektu. A keďže to pôjde zo spoločných peňazí domu, zmení sa to na ďalšiu položku, ktorá rozdelí ľudí na tých, čo to využijú, a tých, čo to len zaplatia.

Green Deal má ambíciu meniť správanie ľudí. Keď sa z ambície stane povinnosť a z povinnosti účet, príde odpor.