Program uvádzala Slovenská filmová a televízna akadémia (podotknime, že sálu dostali od rozhlasu a prenosovú techniku tiež od STVR). Medzi najviac favorizované filmy patrili Vlny, Prezidentka, či Ema a smrtihlav.

Už 14. ročník podujatia (s rekordným počtom nominácií; do úzkeho výberu sa dostalo 14) moderoval Bruno Ciberej s podfarbením živej orchestrálnej hudby. V publiku sedeli aj Rizman s Čaputovou, a záštitu nad akciou prebral Matúš Vallo, bratislavský primátor. Ten tiež spoluskladal titulnú pieseň k filmu Vlny.

Ešteže ho máme, žmurk…

Súčasná slovenská kinematografia v poslednej dobe akosi intenzívne reaguje na našu minulosť, postrehol správne moderátor. Ja by som dodal, že už pomaly to o inom ani nie je. Inak povedané, filmári nás pokúšajú akoby „vyliečiť” z historickej traumy (gardisti či zlí komunisti, to sa dnes s radosťou nakrúca), o čo ich však nikto neprosil. Škoda, že sme pritom padli do dvoch prioritných škatuliek: žáner historickej drámy a populárneho trileru typu Miki, ktorý si v rámci večera aj odniesol tzv. divácku cenu…

Víťazov jednotlivých kategórií môžete nájsť na oficiálnych stránkach produkcie Slnko v sieti, tu sa budeme venovať iným otázkam. Stručne zhrnuté však nie je prekvapením, že ocenenia získali napríklad Milan Ondrík (Ema a smrtihlav – film si odniesol cenu aj za najlepšiu scénografiu) či Jiří Mádl (scenár a réžia Vlny), obaja za historicko-politické diela.

V priebehu večera sa objavili aj ikonické červenobiele odznačiky Otvorená kultúra. Jeden mala aj Katarína Štrbová Bieliková, ktorá si prevzala sošku za najlepšie kostýmy (Vlny). „Ako budeme ďalej žiť? Ako budeme ďalej tvoriť?” Pýtala sa básnickú otázku publika s narážkou na aktuálnu politicko-spoločenskú situáciu: „Keď na našu slobodu prejavu je takýmto brutálnym spôsobom útočené.”

Nuž, umelci nesklamali: Do tejto chvíle som sa nádejal, že ponechajú galavečeru dôstojný, neutrálny tón. Ale oni nie. Aj tým dokázali, že bol zo strany rezortu kultúry prezieravý krok neodvysielať prenos v televízii. Mimochodom, drvivá väčšina prítomných bola odetá v čiernom – netuším, či išlo o dohodnutý symbolický prejav ich vzťahu voči kultúre, alebo len náhodičku…

Spoločný tón nahodili potom viacerí, ich jednotiaci motív bol nebáť sa ísť „proti rozkazom”. Samozrejme vo vzťahu k zmenám v slovenskej kultúrnej sfére…

Ináč, ak ste tipovali, že cenu za najlepší dokument získa Prezidentka, potom ste tipovali správne. Sála tomu tlieskala a ujúkala, ako ináč, veď tam sedela jedna krvná skupina.

Prieskum: Ženy podľa občanov Slovenska patria do politiky, najobľúbenejšou političkou je Zuzana Čaputová

Podľa producentky filmu nám Zuzana Čaputová ukázala, že politika sa dá robiť slušne – asi mala na mysli, že sa dá hrať rolu anjelika, ale keď ide o ťažké rozhodnutia, slovenský národ je na druhom mieste a vlasť sa mení na „túto krajinu”…

Iný postreh ako intermezzo: Ocenení hostia ďakovali s dojatím za svoj úspech každému možnému, avšak nepostrehol som, že by niekto spomenul aj Boha. Netvrdím, že ide o celosvetovú katastrofu, ale o niečom to vypovedá; minimálne pokiaľ hovoríme o umeleckej brandži u nás…

Zato výrok „sláva Ukrajine” je už asi povinná jazda. Skutočne tam zaznel!

A prečo toľkí čítali svoje prejavy z displejov mobilných telefónov?

Zaujímavosť: Cenu za mimoriadny prínos do slovenskej audiovizuálnej tvorby získal režisér Miloslav Luther. Ten si, žiaľ, tiež nemohol odpustiť politické narážky. Odkázal od mikrofónu kolegom, aby sa nenechali zastrašiť či zlomiť si chrbát. Ako keby sme žili medzi rokmi ´68-´89…

Pritom práve teraz oznamuje napríklad riaditeľka SND Zuzana Ťapáková, že opera, balet aj činohra naplno fungujú a divadelné sály sú takmer vypredané. Tak kto koho zastrašuje, obmedzuje, láme?

S touto otázkou súvisí moja posledná, zameraná na všetkých zúčastnených: Zabránil vám niekto zorganizovať tento elegantný galavečer? Zasahoval niekto do vašich prejavov? Ovplyvňoval niekto hodnotenia, či ukážky, ktoré sa v sále premietali?

Ak áno, treba sa ozvať!

Ale ak nie, potom o akom obmedzovaní umeleckej slobody tu stále hovoríme? A načo bolo dobré spomínať občianske protesty aj s výzvou, aby sa zúčastnení postavili „zlu”?

Nuž… Na niektoré otázky sú odpovede zrejmé.

A pokiaľ ide o samotnú reláciu, určite si našla svoje publikum – vzhľadom na svoju dĺžku a špecifické zameranie predovšetkým medzi filmármi (a filmuškami). Ja osobne som sa však nevedel dočkať konca…

PS: Najlepším filmom roka sa stali Mádlovej (a Hrycovej) Vlny. Ako ináč, veď sa tam rozpráva príbeh o jedinom možnom hrdinstve, aké sa tu dnes v liberálnych kaviarňach pripúšťa – o hrdinstve boja proti socializmu, teda tomu číremu „zlu”, ktoré nám postavilo sídliská, elektrárne, diaľnice, železnice, a tak ďalej, a tak podobne…