Počas novembrových a decembrových udalostí v roku 1989, ktoré viedli k pádu totalitného režimu v Československu, vzniesli svoje požiadavky aj väzni. Vzbure väzňov v Leopoldove predchádzala amnestia bývalého prezidenta Václava Havla, keď sa vzbúrenci z radov trestancov domnievali, že na slobodu pôjdu všetci.

„Amnestia sa dotkla takmer všetkých, ale nie všetci väzni išli hneď na slobodu a podľa svojich predstáv. Prvá vzbura sa odohrala už na začiatku januára 1990 a vyvolali ju najmilitantnejší väzni. Vzbura bola pomerne rýchlo potlačená, keďže bola malého rozsahu. Následne najagresívnejších väzňov porozmiestňovali po iných ústavoch v rámci Slovenska. Medzi nimi bol napríklad aj Tibor Polgári. Ten bol neskôr vodca skupiny, ktorá vyvraždila dozorcov koncom novembra 1991,“ uviedol pre TASR bývalý vyšetrovateľ Václav Kuna. Bol poverený vyšetrovateľ v rámci pracovnej skupiny, ktorá pozostávala približne z desiatich vyšetrovateľov.

Prvá vzbura väzňov sa udiala 19. decembra 1989 vo väzenskom zariadení v Želiezovciach, kde väzni na protest odmietli rannú stravu a nastúpiť do práce. Tento protest však neprerástol do násilného stretu s ozbrojenými zložkami. Svoje požiadavky 23. decembra 1989 vzniesli aj väzni NVÚ Leopoldov na stretnutí s Fedorom Gálom a básnikom Ľubomírom Feldekom, ktorí zastupovali koordinačné centrum Verejnosti proti násiliu, slovenským ministrom spravodlivosti Ladislavom Košťom a s predsedom slovenskej vlády Milanom Čičom. Požiadavky sa netýkali len humanizácie väzenského systému, ale aj rozsahu očakávanej amnestie.

Najprísnejšie tresty za najvážnejšie zločiny

Podľa Kunu v čase veľkej vzbury “našťastie” už nebolo v Leopoldove umiestnených pôvodných 2500 väzňov, v marci 1990 sa tam nachádzalo približne 1000 trestancov. „Prvé demonštrácie sa začali už vo februári, čiže to nebola akcia zo dňa na deň,“ vysvetlil. Väčšina leopoldovských väzňov bola zaradená do tretej, najprísnejšej nápravnovýchovnej skupiny. Z nich si vyše 200 odpykávalo dlhoročný trest odňatia slobody za vraždu, 170 za znásilnenie, 370 za lúpeže, 320 za krádeže veľkého rozsahu.

Nespokojnosť neamnestovaných odsúdených postupne prerastala do čoraz agresívnejších prejavov. Skupina 217 väzňov sa 1. marca 1990 zabarikádovala v objekte väznice zvanej Hrad. Vyhlásili opätovnú hladovku a postupne sa k nim pridávali aj väzni z iných oddielov. Nespokojným väzňom sa postupne podarilo vytlačiť z ubytovacej časti objektu dozorcov či ďalších príslušníkov ochrany leopoldovského NVÚ.

Nepokoje vyvrcholili 28. marca 1990, keď zapálili strechu tzv. Hradu. K bráne VIII. oddielu premiestnili fľaše s plynom a založili pod nimi oheň. Vzbúrenci sa odmietli podrobiť príkazom príslušníkov NVÚ. Po šiestich hodinách vyjednávania zasiahli príslušníci jednotiek rýchleho nasadenia a ozbrojených zložiek vtedajšieho federálneho ministerstva vnútra.

Zásah a potlačenie odporu militantných skupín odsúdených trval približne tri hodiny. Vyžiadal si 29 zranených na strane väzňov. Pri zásahu našli príslušníci ozbrojených zložiek aj jedného mŕtveho väzňa. Okolnosti vzbury objasňoval veľký tím vyšetrovateľov.

„Po potlačení revolty bolo celkovo stíhaných viac ako 105 osôb a za moju vyšetrovateľskú prax to bolo jedno z najťažších období. Vzhľadom na štruktúru a mentalitu odsúdených to bolo veľmi náročné dokazovanie. Každý si to vykresľoval podľa svojho scenára,“ priblížil pre TASR Kuna.

Aj keď podľa ďalšieho exvyšetrovateľa Petra Vačoka je to už veľký odstup času, pamätá si, že bol poverený časťou vyšetrovania a dva týždne viedol malú skupinku. „Vypočúvali sme približne 100 až 120 väzňov, ktorí boli prevezení do Želiezoviec a ktorých sme v podstate museli na položené a pripravené otázky vypočuť. Výsluchy trvali zhruba dva týždne. Výsledky vyšetrovania sme potom odovzdali základnému tímu. Čo si pamätám, bolo to obdobie, kde išlo o veľkú eufóriu po roku 1989 a táto viedla aj k vzbure väzňov. Všetci sme sa všetkého a každého báli, báli sme sa budúcnosti,“ povedal pre TASR bývalý vyšetrovateľ a v súčasnosti advokát Peter Vačok.

60 odsúdených vzbúrencov

Od októbra 1992 nasledoval najväčší proces v dejinách slovenského súdnictva, na ktorom sa za skutky zodpovedalo 69 vzbúrencov. Počas megaprocesu, ktorý sa odohrával v kinosále väzenia v Leopoldove, ich strážilo až 175 príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže (ZVJS). O priebehu pojednávania bola verejnosť priebežne informovaná. Prenos z pojednávacej miestnosti bol zakázaný.

V zmysle rozsudku Krajského súdu v Bratislave v roku 1993 boli 60 účastníkom vzbury uložené viacročné tresty odňatia slobody a ochranné opatrenia.

Ako záverom dodal Vačok, exprezident Havel chcel dať väzňom možnosť, aby sa polepšili, ale mnohé veci sa podcenili. O vzbure, ale aj niektorých udalostiach, ktoré jej predchádzali, vznikol v roku 2019 slovenský film s názvom Amnestie.

Za múrmi leopoldovskej väznice sa neskôr, v novembri roku 1991, udiala aj najtragickejšia udalosť v dejinách väzenstva bývalého Československa. Počas úteku siedmich odsúdených, vrátane Polgáriho, zahynuli piati príslušníci zboru väzenskej stráže a dvaja utrpeli zranenia. Troch účastníkov úteku a masakru dozorcov odsúdili na doživotie a štyroch na viacročné tresty odňatia slobody.