Banja Luka 22. mája 2017 (HSP/foto: printskrin)

V hlavnom meste Republiky srbskej, ktorá je súčasťou Bosny a Hercegoviny, si 22. mája pripomínajú 25. výročie utrpenia srbských novonarodených detí, ktoré v roku 1992 trpeli a zomreli len preto, že im „medzinárodné spoločenstvo“ nedovolilo letecky dopraviť kyslík, ktorý potrebovali na prežitie.

Prvé z detí zomrelo práve 22. mája 1992, posledné z dvanástich obetí, sa zadusilo o necelý mesiac neskôr – 19. júna 1992. Srbská Banja Luka bola vtedy obkľúčená moslimsko-chorvátskymi vojskami a v  klinickom centre v miestnej pôrodnici došiel kyslík vhodný pre deti. Administrácia mesta i medici cez médiá i diplomatické kanály informovali o situácii, vedel o nej aj UNICEF. Avšak lietadlo s kyslíkom, ktoré bolo niekoľko dní  pripravené na odlet z belehradského letiska, nedostalo povolenie na prelet od „mierotvorcovských síl“, ktoré kontrolovali situáciu nad Srbskou krajinou v Chorvátsku i nad Bosnou a Hercegovinou. Predseda Republikovej organizácie rodín vojnových zajatcov i zahynutých bojovníkov a nezvestných civilov Nedeljko Mitrović povedal, že nikto si neželá zneužívať tragédiu, ale treba poukázať na to, že sa nesmie zabudnúť na utrpenie práve narodených detí spôsobené krajnou bezohľadnosťou, predovšetkým „medzinárodného faktoru“. Mitrović pripomenul, že západná časť Republiky srbskej bola v tej dobe obkľúčená a že rezolúciou Rady bezpečnosti OSN boli zakázané prelety ponad  túto oblasť, a to dokonca aj lety humanitárneho charakteru: „Mali sme tu iba kyslík, ktorý bol nepoužiteľný pre deti, a nebolo dovolené dopraviť kyslík vzdušnou cestou napriek mnohým apelom Rade bezpečnosti OSN, ba aj vtedajšiemu generálnemu tajomníkovi OSN Butrosovi Butrosovi Ghálímu,“ povedal Mitrović.

Dodal tiež, že Slađana Kobasová, dieťa narodené v tom čase, vzhľadom na závažné následky, ktoré na nej zanechal nedostatok kyslíka, zomrela ako 13-ročná v roku 2005. Prežil a doteraz žije Marko Medaković, ktorý však dosiaľ trpí  ťažkými fyzicko-psychickými následkami. Nemôže hovoriť, ani chodiť.

Mitrović dodal, že Republikové centrum výskumu vojny, vojnových zločinov a nezvestných osôb Republiky srbskej chce do konca roka  dokončiť zoznam detí, ktoré akýmkoľvek spôsobom trpeli vo vojne. Tento zoznam ešte nie je konečný a dosiaľ je doň zapísaných vyše 1 282 detí. 372 z nich zahynulo, 382 detí bolo ranených, 487 bolo mučených v zajatí, alebo v koncentračnom tábore, 41 detí má psychické traumy.

Spomienka na tragickú udalosť sa 22. mája začala slúžením zádušnej bohoslužby a uložením kvetov na banjaluckom Novom cintoríne, kde sú bábätká pochované, potom položili kvety na pamätník „Život“ v centre mesta. Neskôr bolo stretnutie s matkami zahynutých detí spred 25 rokov v amfiteátri Akadémie vied a umení Republiky srbskej, kde premietli film “Dach života” (Dych života) o tragédii. Na podujatí sa zúčastnili aj predstavitelia parlamentu Republiky srbskej, jeho podpredseda Nenad Stevandić a viacerí poslanci.

Tajomníčka Združenia „12 bábätiek“ Željka Tubićová, jedna z matiek, ktorej dieťatko zomrelo v tej dobe, povedala, že v marci tohto roku zosnula matka jednej z 12 novorodeneckých obetí Živka Kneževićová, jediný živiteľ maloletého syna a dcérky: „Vďaka inštitúciám Republiky srbskej dcérka získala zamestnanie. Tieto deti žijú ako podnájomníci. Máme v pláne začať humanitárnu akciu, vďaka ktorej by sme im zabezpečili strechu nad hlavou,“ povedala Tubićevová.

Pripomeňme, že v roku 1992 situácia s dusiacimi sa deťmi, ako aj všeobecný nedostatok potravín a liekov napokon primäli armády krajinských a bosnianskych Srbov začať operáciu, neoficiálne nazvanú „Koridor života“, pri ktorej prerazili moslimsko-chorvátsku blokádu. Sedem dní po smrti posledného dieťaťa srbská domobrana obruč blokády zlomila v oblasti mesta Brčko.

Tragédia banjaluckých detí nepatrí na Slovensku do oficiálneho zoznamu tých, na ktoré je vhodné spomínať. Slovenské verejnoprávne médiá i politici o nej mlčia. Pritom už na základnej škole na Slovensku i v ďalších štátoch, ktoré sa hlásia k demokracii a  „euroatlantickým hodnotám“, sa deti na občianskej náuke učia, že základným právom každého človeka je právo na život. V škole sa však nehovorí, že toto práve nemusí platiť, ak ide o život Slovanov, alebo predstaviteľov iných národov, ktoré domnelí „riaditelia zemegule“ považujú za menejcenné.  Múdrosť slovenského národa vyjadrená v porekadlách však o tom vie svoje: „Prázdny klas hlavu nahor dvíha“ a „Pýcha peklom dýcha“.  A tiež – iný je súd ľudský, a iný Boží.

Vladimír Mohorita

Krátke video o dokumentárnom srbskom filme Dych života o srdcervúcej tragédii 12 bábätiek: Lekár z banjaluckej nemocnice prosí: „Zachráňme bábätká! Prosíme vás, pomôžte nám! Dovoľte lietadlu z Belehradu priletieť!“

Ako ukazuje ďalšie video, do Banja Luky prichádzajú vzdať úctu trpiacim a zavraždeným bábätkám aj Noční vlci, ktorí sa hlásia ku kresťanstvu, slovanstvu, rodinným hodnotám, otčine.  Pred dvoma rokmi to boli motorkári z Republiky Srbskej, ale aj zo Srbska, Čiernej Hory, Ruska a Bulharska. Kvety položili k pamätníku svätého ruského cára-mučeníka Nikolaja II., ochrancu srbského národa, zavraždeného aj s cárovnou, štyrmi dcérami a cárovičom Alexijom v roku 1918. Ruský „nočný vlk“ Vladimir povedal: „Rusko a Srbsko sú ako prsty na jednej ruke: spája nás história, viera…“

Vladimír Mohorita