Bratislava/Brusel 13. marca 2019 (HSP/Foto:TASR-Jakub Kotian)
Predseda vlády Peter Pellegrini vystúpil v europarlamente. Jeho príhovor nebol nijako kontroverzný, skôr eurokonformný. Napriek tomu sa stal terčom sústredeného útoku europoslancov. Prečo?
Nikto zatiaľ neprevzal zodpovednosť za vraždu Kuciaka a jeho partnerky, prečo nebola vyšetrená vražda, chcete sa pridať k tým čo sú spojení s organizovaným zločinom, Slovensko narúša jednotu EÚ, nie je možné hovoriť o demokracii a zároveň bojovať proti Bruselu, nebudete krajinou s európskymi hodnotami dokiaľ nebude fungovať právny štát, radíte sa ku krajinám ako Rusko, Kuba, Irán… aj takéto a iné neuveriteľné a stupídne útoky na Pellegriniho zaznamenal včera Európsky parlament zo strany europoslancov.
Čo viedlo ľudí z rôznych krajín a klubov takto koncentrovane útočiť na človeka, ktorý vystúpil s uhladeným a neškodným prejavom, z krajiny, ktorá sa naozaj ničím výrazne nevymyká z európskeho priemeru, presne dva dni pred ukončením predvolebného moratória? Prečo toľko útokov, ktoré boli navyše nezmyselné? Vyvolávalo to dojem, že europoslanci útočia koordinovane, ale vlastne zjavne nemajú ani predstavu o čom hovoria – že útočia iba preto, lebo im na to dal ktosi signál, a že hocijaká hlúpa zámienka bude dobrá, len aby bolo Slovensko spochybnené.
Možno je to náhoda. Jedna z tisíca náhod, ktoré sú skrátka … iba náhodami. Ale možno je v tom niečo iné. Predstavme si, že by sa niekomu hodilo, aby sa ľudia na Slovensku trochu zľakli. Aby si práve v tieto dni položili otázku, kam naša krajina smeruje a čo by so Slovenskom bolo, keby sa „Európa“ na nás nahnevala. A aby si naľakaní nerozhodní občania následne povedali, že bude lepšie radšej voliť niekoho, kto bude zárukou našej pevnej eurolojality (rozumej, poslušnosti).
Viem, poviete, že to je konšpirovanie. No dobre. Ale predstavme si, teoreticky, že by tu mohol byť neformálny „klub“ europoslancov naprieč celou Európou a politickým spektrom, ktorí sú nejakým spôsobom spriaznení, a ktorí majú záujem, aby u nás voľby dopadli určitým spôsobom. A ktorí sa dokážu skoordinovať v záujme spoločného cieľa v prípadoch, keď je možné bez veľkého úsilia svojim „ľuďom“ zadarmo prihrať nejaké desatinky percenta – napríklad tak, že sa vo vhodnom čase pustí na verejnosť určitá emócia.
Je to také absurdné?
Aha, a ešte tam padla výhrada, že ľudia vo Venezuele nemajú čo do úst a Slovensko neuznalo Guaidóa za prezidenta. Čo poviete, napadlo by normálnemu človeku povedať niečo také sprosté? Pravda, ak by len nemal na to nejaký dôvod…
Ivan Lehotský