Prečo mám rád sviatok slovanských vierozvestcov sv. Cyrila a Metoda

Skalica 6. júla 2018 (HSP/Foto:Wikipedia)

Mám rád sviatok slovanských vierozvestcov sv. Cyrila a Metoda a tomu prispôsobujem i spôsob jeho slávenia. Mnoho rokov, ešte v rokoch totality som sa 5. júla zúčastňoval osláv na Velehrade, kde som ho slávil aj v roku 1985, v roku 1100 výročia smrti sv. Metoda. Po roku 1990, keď  sa začala tradícia pútí v areáli archeologického náleziska Veľkomoravského hradiska v Mikulčiciach, bol som tam pozvaný a keďže je to blízko môjho bydliska, tak už viac než štvrťstoročie ho slávim aj so svojimi priateľmi tam, na autentických miestach spätých s misiou sv. Cyrila a Metoda. Aj tento rok tu bolo prítomných asi 10 českých biskupov,  tri desiatky kňazov, medzi nimi som poznal aj kňazov zo Slovenska, mnoho stoviek pútnikov osobitne z južnej Moravy, z okolitých farností ale aj zo Slovenska i Čiech.

Mám veľa dôvodov byť vďačný všetkým tým, ktorí sa zaslúžili o to, že som mohol prijať vieru do svojho života a celý svoj život stavať na nej a som citlivý a mám výhrady voči tým, ktorí sa ju pokúšajú oslabiť v mojom srdci i v srdciach iných, osobitne mladých ľudí a odvádzať nás od hodnôt duchovných k telesným tak, aby budovali svoj život na pochybných, povrchných, prázdnych základoch, čo sa často deje pod rozličnými peknými heslami, ideálmi, len ovocie a výsledky sú  príliš trpké a prinášajú zbytočnú bolesť mnohým.

Som vďačný za svoju vieru, lebo ona mi umožňuje plnohodnotne žiť. Bez viery nie je možné budovať šťastie jednotlivcov, rodín spoločenstiev ani spoločnosti. Skúsenosť nás o tom poúča dostatočne. Viera v trojjediného Boha je pevný základ, uholný kameň, na ktorom je možné postaviť celý svoj život, čo urobili mnohí v minulosti i súčasnosti a dosiahli svoj cieľ, šťastie, neboli sklamaní.

Sv. Cyril a Metod priniesli vieru k našim predkom v národe, ku ktorému patrím, v zrozumiteľnej reči i forme. Oni postavili pevný základ pre našu kultúru, vzdelanie, jazyk, právo a mnohí sa silno pokúšali v priebehu dejín odsunúť do zabudnutia ich dielo, no nepodarilo sa to. Patrí nielen do učebníc histórie, ale žijeme z neho i dnes.

Som vďačný aj svojim rodičom a starým rodičom, že dokázali vo viere žiť a byť jej verní napriek tomu, že klíma v spoločnosti tomu nebola naklonená a ponúkali sa výhody tým, ktorí ju zaprú; že volili cestu ťažšiu, náročnejšiu, podstupovali materiálne ujmy, ťažko pracovali za smiešnu odmenu, no nepristúpili na cestu kompromisov, ale viere zostali po celý život verní a takto nás vychovali.

Som tiež vďačný mnohým kňazom, ktorí boli verní Bohu i Kristovej Cirkvi a v tých zložitých podmienkach totality, riskovali a podnikali, aby osobitne nás mladých, nasmerovali na správnu cestu životom. Som vďačný mnohým známym i neznámym kresťanom za modlitby, oporu a príklad kresťanského života, ktorý ma držal keď sa  o viere nedalo verejne hovoriť a okrem bohoslužieb kresťanské akcie boli zakázané a za každú aktivitu hrozil trest, postih, väzenie, perzekúcia… A predsa sme aj vďaka ním rástli vo viere.

Cítim zodpovednosť za odovzdávanie viery vo svojom okolí a mrzí ma keď vidím že niektorí “platení” služobníci Cirkvi, kňazi, katechéti, pastorační asistenti robia službu v Cirkvi len pre svoju materiálnu mzdu ako žoldnieri. Viera nemôže stáť na povinnosti, na peniazoch, kariére, materiálnych výhodách…  Tiež ma bolí nezáujem a ľahostajnosť mnohých v mojom okolí k viere, keď sa nechajú lacno zlákať k plytkému životu postaveného na egoizme, telesných pôžitkoch, materializme. Viera nemôže stáť na povinnosti, na peniazoch, kariére, materiálnych výhodách. Takáto viera nemá budúcnosť.

Kristus Cirkev postavil na láske, službe, obete a zodpovednosti za život svoj i iných. Som vďačný aj za jasnú reč v kázni arcibiskupa Jána Babjaka na tohtoročnej oslave sviatku sv. Cyrila a Metoda v Nitre, ktorú som mal možnosť sledovať vďaka Slovenskej televízií. Som vďačný všetkým tým kresťanom, ktorí si berú svoje dovolenky aby slúžili v kresťanských táboroch, na duchovných cvičeniach, manželských stretnutiach, kresťanských akciách, aby posilnili vieru   druhých aj svoju. Táto investícia nie je zbytočná, je našou  povinnosťou hlásať evanjelium.

Aj pri sviatku našich vierozvestcov máme možnosť prejaviť  osobnú vďačnosť  tým, vďaka ktorým sme ju dostali a môžeme jej byť verní,  rodičom, krstným rodičom, kňazom, statočným veriacim… Ak  sú už na druhej strane života, aspoň modlitbou, zapálenou sviečkou na ich hrobe, či kyticou kvetov. Nech sa aj nám  darí žiť svoju vieru, byť jej verný a odovzdávať ju aj nasledujúcim generáciám vo svojich rodinách i spoločenstvách i v dnešnej dobe, ktorá je ešte oveľa zložitejšia než bola doba komunistickej totality v rokoch nášho detstva a mladosti. Nemáme dôležitejšiu úlohu.

Ľudovít Košík