Bratislava 28. októbra 2018 (HSP/Foto:SITA-Viktor Zamborský)

Bol by to tuctový mafiánsky podvod s nehnuteľnosťami: Ján Franc pozemok nikdy nepredal, akási firma k nemu prišla zjavne ilegálne, ďalší vlastník ho mal iba pár dní a keď ho predával, zrejme nemal ani list vlastníctva. Ale v čomsi je tento prípad iný: kupujúcim totiž bol budúci prezident SR. A iný môže byť aj výsledok súdneho procesu

Bývalý predseda vlády Ján Černogurský nedávno povedal: „Ako právnik som riešil veľa prípadov o podvodoch s nehnuteľnosťami. Ich základným spoločným rysom je, že takáto nehnuteľnosť musí prejsť niekoľkými, aspoň troma-štyrmi prepismi, a až potom sa ako ,čistá‘ môže predávať za trhovú cenu. A presne takýmto procesom prešiel aj jeden známy pozemok pod Tatrami…“

O čom to vlastne celé bolo?

V kauze Veľký Slavkov vystupujú štyria účinkujúci: pôvodný nespochybniteľný majiteľ Ján Franc, podozrivá a dnes už neexistujúca firma Agras, s.r.o., na ktorú bol pozemok prepísaný v rozpore so zákonom, možný „biely kôň“ Július Sirocký, ktorý pozemok mal vlastniť len šesť dní, a kupujúci Andrej Kiska, budúci prezident Slovenskej republiky.

Francovci vlastnili pozemok dlhé desaťročia, v roku 1998 ho na Jána Franca prepísal jeho otec. Donedávna vôbec nevedeli, že v roku 1999 ho akási firma Agras, s.r.o., mala získať „vydržaním“, čo je úplný nezmysel (pre vydržanie nehnuteľnosti musia byť splnené viaceré podmienky, ktoré v tomto prípade nemohli byť), Francovci aj v tom čase pozemok riadne prenajímali družstvu, ktoré ho mimochodom stále obhospodaruje na základe zmluvy s Francom. Tu teda zjavne išlo o mafiánsky podvod.

Ešte v tom istom roku firma Agras, s.r.o., predala pozemok istému Júliusovi Sirockému, človeku, ktorý mal údajne hlboko do vrecka a podľa niektorých médií vystupoval v kauze ako biely kôň – tak sa zvykne označovať človek, ktorý má „očistiť“ nelegálne získaný majetok, aby bolo možné ho ďalej predať už ako bezproblémový. Siracký mal pozemok vlastniť len šesť dní, aby ho následne predal Kiskovi.

Podnikateľ Kiska netuší čo je kataster a list vlastníctva?

Siracký však po šiestich dňoch ešte nemohol mať v ruke ani list vlastníctva, keďže podľa vtedy platnej legislatívy okresný úrad mohol rozhodnúť o návrhu na vklad do katastra s lehotou najskôr do 15 dní odo dňa doručenia návrhu na vklad, aj to iba na základe žiadosti o urýchlené konanie a zaplatení správneho poplatku.

O tom, že Kiska pri kúpe pozemku list vlastníctva nevidel, svedčí aj to, že na kúpnej zmluve, ktorú predložil na súde, číslo listu vlastníctva chýba. Lenže aj úplný právny analfabet vie, že list vlastníctva je pri kúpe nehnuteľnosti jednou z úplne najzákladnejších vecí – bez toho neviete nehnuteľnosť spoľahlivo identifikovať a ani nemáte istotu, že ju kupujete od vlastníka. Kiska tvrdí, že dotyčnému veril. „Ale nemôžete predsa veriť predávajúcemu, keď vám nedá list vlastníctva,“ hovorí Francova právna zástupkyňa Mária Kozáková.

Sú tu dve možnosti: prvá možnosť je, že Kiska, spolumajiteľ firiem, ktoré majú ako predmet činnosti uvedenú aj prácu s nehnuteľnosťami, bol naivný ako tá najnaivnejšia dôchodkyňa, ktorej „šmejdi“ predajú „super výhodne“ predražené hrnce. Druhá možnosť je, že vedel, že s pozemkom, ktorý kúpil, čosi nie je v poriadku, a teda je spolupáchateľom podvodu.

Konal Kiska naozaj v dobrej viere, ako tvrdí jeho obhajoba?

Ján Franc, keď neuspela jeho snaha na polícii, na prokuratúre a ani osobný list Kiskovi, obrátil sa nakoniec na súd. Rozbehol sa proces, ktorý už nebolo možné zamiesť pod koberec a začala sa oň intenzívne zaujímať verejnosť. A to napriek tomu, že sa rozhodovalo iba o vlastníctve pozemku, nie o protiprávnom konaní. Kto všetko bol účastníkom zjavného podvodu, ktorý sa tu stal, to je zase iný príbeh, a tým sa v tejto chvíli zaoberá Národná kriminálna agentúra.

Žalovaná strana na súdnych pojednávaniach zdôrazňovala dobrú vieru, s ktorou mal Kiska pozemok kúpiť, avšak táto je v skutočnosti veľmi otázna. Žalujúca strana ju opakovane spochybnila s poukázaním na viacero podozrivých okolností: rovnaký rukopis kúpnopredajných zmlúv, Kiskovo odmietanie predložiť listiny potvrdzujúce vlastníctvo, kúpna zmluva „so škrtancami priamo v texte a so záväzkom, ktorý je nesplniteľný“, nevysvetlená Kiskova bezhraničná dôvera predávajúcemu, atď.

Súd napokon pred pár dňami rozhodol najlepšie, ako mohol. Pred zrakmi celého národa vyriekol logický a spravodlivý verdikt, že pozemky nikdy neprestali patriť Jánovi Francovi a Kiska má právo od Sirackého žiadať naspäť sumu, ktorú za miliónový pozemok mal zaplatiť, teda dnešných okolo 1800 eur. (A má tiež zaplatiť súdne trovy.)

V tieni samotnej podstaty sporu ostal naozaj už len detail, že Kiska za pozemok neplatil daň. Vraj pre nízku hodnotu pozemku, keď platí pravidlo, že daň nižšia ako tri eurá sa neplatí. Lenže hektár v lukratívnej lokalite, kde sa stavajú rodinné domy, má dnes miliónovú hodnotu, a teda daň za predmetný pozemok nebude úplne zanedbateľná.

Majú už Francovci vyhraté?

Nie je to vôbec isté. Kiska má ešte veľmi slušné šance a paradoxne mu ich dal práve samotný sudca Radačovský. Zrejme pod tlakom žalovanej strany, keď iste vie všeličo, čo my nevieme, bol trochu naštvaný a od srdca (dosť nešikovne) povedal, čo by urobil na Kiskovom mieste. A presne toho sa môžu Kiskovi advokáti chytiť: hneď vyhlásili, že sudca prejavil nenávisť a je zaujatý.

To bude začiatok ich protiofenzívy – samozrejme, len ak sa Kiska bude chcieť ešte ďalej v tejto veci ťahať, ak mu bude ten pozemok stáť za to, že bude ďalšie mesiace a roky predmetom odsúdenia celého národa. Bude to vyžadovať poriadne hrošiu kožu, ale to v tomto prípade asi nikoho neprekvapí. O čo sa môže jeho ďalšia argumentácia opierať? O vec výrazne neetickú, ale ani to tu asi nikoho neprekvapí: o tvrdenie, že pozemok kúpil „v dobrej viere“.

Od čias starého Ríma platila zásada „Nikto nemôže dať, čo nemá“. Je to klasický prípad, že ak vás niekto okradne a potom tú vec predá, ona stále patrí vám, pretože ste nikdy neprestali byť jej majiteľom a všetko od momentu krádeže je neplatné. Lenže Ústavný súd SR už v minulosti tento princíp porušil (napríklad nález ÚS SR, sp. zn. I. ÚS 549/2015-33). Bol to prípad konkurzného rozhodnutia, kde sťažovateľ nadobudol v dobrej viere pozemok, ktorý však nemal zo zákona získať. Ústavný súd rozhodol v jeho prospech, keď uprednostnil právnu zásadu ochrany nadobudnutia majetku „v dobrej viere“ pred právnou zásadou ochrany majetku pôvodného vlastníka. Odteraz sa vám teda môže stať, že ak vám niečo ukradnú a zlodej to predá ďalej, z právneho hľadiska ste tým o svoj majetok definitívne prišli. Áno, až takto ďaleko zašla degradácia klasického práva v podmienkach budovania rozvinutej kapitalistickej spoločnosti…

A tak má Kiska ešte šancu tento, nepochybne jediný možný spravodlivý verdikt súdu spochybniť. Sudcu Radačovského obvinia zo zaujatosti, vytiahnu aj nejaké údajné problémy s drogami a nedovoleným ozbrojovaním, ktoré sa v súvislosti s jeho osobou v médiách spomínajú, a budú hovoriť o tom, že neborák Kiska netušil, že „v dobrej viere“ kupuje kradnutý pozemok bez listu vlastníctva.

„Je nepochybné, že pred takmer 20 rokmi pochybil štát, ktorý všetky právne úkony riadne schválil,“ hovorí médiám poradca prezidenta pre komunikáciu Roman Krpelan. A hľa: už máme vinníka. Nie podvodníci a špekulanti sú na vine, ale štát. Ten mafiánsky štát, ako ho Kiska nazval. Tak si položme otázku: v prospech koho teda tento mafiánsky štát v kauze Veľký Slavkov zasiahol takým podozrivým, mafiánskym spôsobom?

Ivan Lehotský