Dedinu Svätice oddávna vlastnil rod Zachovcov. Cez dedinu viedla kedysi dávno obchodná cesta do Poľska. Zrejme preto si nechali nad sídlom postaviť hrádok pozostávajúci z veže so štvorcovým pôdorysom s hranou 8m na kopci Múrik – Muteň. Veža bola obohnaná kamenným múrom a priekopou. Pevnôstka strážiaca cestu a krajinu bola postavená akoby podľa vzoru rímskeho burgusu, strážnice. Teda mohli tento druh pevnosti niekde vidieť, zažiť. Z pevnosti ostali len zemné valy. Navštívme ale omnoho zaujímavejšiu stavbu. Je ňou úžasná rotunda. Najväčšia a najkrajšia, jediná svojho druhu na Slovensku. Nie však jediná v Európe. Nápadne sa jej vzhľad podobá na tehlové rotundy v Horjanoch (pri Užhorode), na rotundy v Maďarsku (Isaszeg, Kiszombor, Karcsa, Csengersima), v Taliansku (Mantova, Almeno) a Slovinsku (Selo, Koper).

Nie je presne zistené, kedy bola postavená. Možné je, že ju postavil niekto z rodu Zachovcov, keď sa vrátil z piatej, neúspešnej križiackej výpravy s kráľom Ondrejom II., ktorý mal priniesť do Uhorska relikviu sv. Margity Antiochijskej. Možno preto aj naša rotunda je zasvätená jej. Bolo to roku 1221 – 2. Križiacku výpravu vyhlásil už v predošlých článkoch spomenutý pápež Innocent III. V stredoveku bol zvyk – keď sa zemepán vrátil z nejakej vojny živý, z vďaky Bohu nechal postaviť kaplnku. Oficiálne sa predpokladá, že ju nechal postaviť Jób Zach, no odhadujem, že to bolo skôr, teda jeho predchodca po tej výprave. Výskum potvrdil, že rotunda bola aj hrobkou najbližšej rodiny a ako hrobka slúžila aj v 17. storočí. Na výstavbu boli použité na tú dobu veľmi vyspelé tehly. Bežne sa používali len nevypálené plevové tehly – valky, poddaní stavali často jednoduchým nabíjaním hliny do prútených výpletov. Tehly rotundy sú tiež plevové, ale vypálené. Zvláštne sú aj ich rozmery. Ak som dobre meral, je to 18×4,5×33 cm, teda nezvyčajne veľké, ťažké tehly. Domnievam sa, že boli dovezené z nejakého centra, odkiaľ sa v tej dobe bral materiál na výstavbu rotúnd v celom Uhorsku. Tehly nie sú signované. Starosta sa domnieva, že boli vypálené u nich, lebo obec má hrnčiarsku tradíciu. Veľmi kvalitná hlina a aj tradícia výroby tehál je medzi neďalekou Tornaľou a Behyncami na bývalom majetku Zachovcov.

Rotunda je jedinečná aj tým, že má vnútornú apsidu = svätyňu, nie je pristavená k telesu rotundy zvonku, ako ju majú mnohé iné. Podľa fresky, kde je rotunda vyobrazená, mala strechu škridľovú, čo je tiež prekvapením. Porovnajúc jej pôvodný vzhľad s rotundou v Horjanoch a maďarskými, je možné, že ju staval ten istý majster.

Strop bol najmenej raz zrútený

Dôkladnými prieskumami bolo zistené, že strop rotundy bol najmenej raz zrútený a dorábaný. Prvý raz v 14. storočí, v 17. znovu. Pri opravách boli použité aj iné tehly, ako pôvodné, menšie. Prieskumom bolo zistené, že lomený oblúk rozdeľujúci interiér na akoby loď a svätyňu – vnútornú apsidu, bol postavený zároveň so stavbou. Je to kuriózne, lebo strop vedľa nej sa predsa zrútil pod tlakom nadstavby. To zvádzalo odborníkov konštatovať opak. V odbornom opise tento oblúk je nazývaný ako víťazný, napriek tomu, že tento názov sa používa hlavne pri pripájaní kostolných lodí k starším, spravidla ariánskym rotundám. Táto rotunda mala od začiatku patrocínium sv. Margity, Grety, teda slovo víťazný je asi nenáležité.

Odkryme tajomstvo fresiek

Pôvodné románske fresky zobrazujú najmä scény zo života sv. Margity a Ježiša. Zaujímavé, že sv. Margita má vyhradenú najvyššiu polohu. Spodné partie boli pre zvetrávanie premaľované ornamentálnym soklom. Bola tam namaľovaná dekorácia rovnoramenných ďatelinových krížov, cez ktoré boli symetricky preložené zelené vetvičky. Taký tvar má aj kríž nad rotundou. Stavbu v 17. storočí užívali evanjelici, ktorí všetky fresky schovali pod vápenný náter, čím ich vlastne konzervovali. V rotunde prebehlo v posledných 100 rokov niekoľko odborných prieskumov. Od r. 1910 prebiehali etapovite práce na odkrývaní pôvodnej maľby. Boli ukončované až do nedávnych rokov. Nad vchodom do rotundy, na oblúkovom tympanóne je Ježiš s dvoma anjelmi. Za vchodom vpravo vás zaujme dobre zachovaná freska zobrazujúca sv. Archanjela Michaela vážiaceho dušu ariánskeho biskupa Kvirína zo Sisaku.

Poznáme ho podľa toho, že má na tele priviazaný žarnov, pomocou ktorého bol r. 308 násilne utopený v rieke Ráb v Sabarii (dnešné Szombathely). Napriek tejto záťaži je jeho duša ľahká, teda bol bezúhonný a môže ísť do neba. Návštevníka zaujmú fresky okrem spomenutých vo svätyni, aj fresky na vnútornom oblúku. Aj tie boli pre mňa veľmi konkrétne. Nenašiel som v prácach odborníkov ich vylúštenie, možno som zle hľadal. Bola to výzva… Nápisy začal lúštiť priateľ Henrich Sobotka. Prečítal mená dvoch svätcov zo starého zákona. Boli to Samuell a Zorobabel. Ostatné nápisy som lúštil s pochopením, že sa jedná o zvláštne štylizovanú cyriliku. Prekvapením bolo vylúštenie dátumu vyhotovenia malieb. Ešte väčším, že nápisy sú  slovanské. Okrem hlavného nápisu OFFERTA – ponuka zmluvy s Bohom nad výjavom bičovania sv. Margity. No nevylúštili sme všetko, čo je za menami svätcov.

Najzáhadnejší nápis bol pod tým. Maliar asi opisoval nejakú predlohu. Je to CENADN. Latinsky cena je večera. D znamená zrejme Deus a N ako nobilis = vznešení, vyvolení. Teda večera bohom vyvolených. Teda posledná večera.

Archanjel Michael váži dušu sv. Kvirína. Toho si predošlí lúštitelia akoby nevšimli. Len konštatovali: Archanjel Michael váži duše. Jeden napísal: váži duše a ostatní len opisovali bez toho, aby videli konkrétnu dušu!

V (roku) 1297  2/ nečitateľné, možno mesiac Sečeň? To „V“ je slovenské. Je to doklad o tom, kedy boli fresky vyhotovené? Doklad o tom, že oblúk bol postavený naozaj s celou stavbou?

Je naozaj zaujímavé, že fresky zobrazujú postavy zo Starého zákona a ariánskych mučeníkov Margity a Kvirína. Viera Zachovcov bola akoby na pol cesty k Novému zákonu, bola ariánska???

Trochu zafantazírujem, nie som viazaný titulom. Ak sa rod volal Zach, Zachariáš, používal krstné mená zo starého zákona – Jób, Felicián, potom ďalšie obrázky na oblúku s nečitateľným nápisom môžu byť Zachariáš, Jób. Aj Jób je postava St. zákona, ktorá vystupuje v Koráne ako Ajjúb. Jednalo sa o mimoriadne zbožnú rodinu, nazvali si dedinu Svätica?

Čiže stavbu mohol začať Jób Zach, ale on umrel r. 1282, teda maľba sa realizovala 15 rokov po jeho smrti r. 1297. Dodám, že maľby z podobnej, ale šesťkonchálnej rotundy v Horjanoch sú v podobnom štýle, ale krajšie. Tu sa uvádza, že sú v štýle talianskej prorenesančnej školy Giotto. Lenže tie boli vyhotovené podľa miestneho zdroja až v 14. storočí. Možno. Horjany majú datovanie podobne, ako Maďarské – 10. – 11. storočie.

Horjany. Šivetická rotunda mala vyzerať podobne, ale keďže sa prebáral strop, nadstavbu nezopakovali, rotundu navýšili a strechu prispôsobili netypicky.

Uvádza sa. že rotunda bola opevnená múrom a strážnicou v 16. storočí. Odvážim sa napísať, že takto to robili Bratríci omnoho skôr, alebo bola opevnená v čase tureckého vpádu. V r. 1750 mohla byť strážnica upravená na zvonicu.

Atentátnik z rodu Zach v skratke

Felicián Zach (Zachej, Zachar, Zachariáš), prezývaný Merc, nar. asi r. 1260, synovec Jóba Zacha (maď. Záh – Maďari nepoužívajú „ch“.), bol významný šľachtic a rytier, ktorý bol najprv dôverníkom Matúša Čáka. Tento bol neďaleko Dvorov nad Žitavou, na Martinskom kopci (dnes kalvária), vyhostený z cirkvi najmä za zverstvá, ktoré napáchal v Nitre, keď vypálil najdôležitejší, takpovediac národný archív. Predtým vymenoval Feliciána za svojho palatína v nádeji, že dosiahne Uhorský trón. Felicián musel byť veľmi pohoršený činmi Matúša Čáka, preto sa po prehratej bitke v Rozhanovciach pridal na stranu uhorského kráľa Karola Róberta a získal si jeho dôveru. No ako prešedivený, sedemdesiatročný muž, sa 17. 4. 1330 do dejín zapísal pokusom o atentát na kráľa, uhorskú kráľovnú Alžbetu a jej dvoch synov Ľudovíta a Andreja. Motív zúrivého napadnutia mečom počas večere kráľovskej rodiny vo Vyšehrade je zahmlený, ako to býva v kráľovských rodinách. Ticho sa predpokladá, že dôvodom bolo zneuctenie Feliciánovej dcéry Kláry princom Kazimírom, ktorý bol bratom kráľovnej Alžbety. (Ako otec dcéry to úplne chápem!) Vďaka duchaprítomnosti okolitých rytierov bol kráľ len ľahko ranený, Alžbeta prišla o štyri prsty na ruke, lebo rukou prikryla hlavu kráľa, keď meč mal rozseknúť jeho lebku. Pomocný čašník kráľovnej, Ján, čakanom zaťal Feliciánovi do chrbta, tým ho zrazil k zemi.

Atentátnika na mieste rozsekali. Jeho hlava bola poslaná do Budína, končatiny a trup pre výstrahu do rôznych miest Uhorska, kde ho zožrali potulní psy. Bol vynesený rozsudok vyvraždiť celú jeho rodinu až do tretieho pokolenia a to mimoriadne krutým spôsobom. Dcéra Klára bola dvornou dámou u kráľovnej a pri atentáte bola prítomná. Po atentáte jej znetvorili tvár, priviazali na koňa a vláčili po krajine, kde musela kričať, že takto pochodí každý, kto zradí kráľa. Na jednom obraze je jej mŕtvola prikrytá plachtou s červenými rovnoramennými krížmi. Jej sestra Šebe bola sťatá pred Levickým hradom, manžel umrel v hladomorni a ich synovia mali šťastie, boli len odvlečení na ostrov Rodos. Felicián mal dcéru Kláru v  neskorom veku, približne v 55ke (?). Ale našiel som prameň tu, ktorý hovorí, že zneuctená Klára bola dcérou Zacha Bódoga, syna Feliciána a na pomstu sa podujal práve preto starý Felicián. Napriek tomu kolektívny trest stihol aj Bódoga.

Zachovci vlastnili veľké pozemky na Gemeri a Novohrade. Vzdialenejší príbuzní sa zo svojich sídiel odsťahovali a zmenili si meno. Poznáme vetvu Marczali a Pavúkovcov (maď. Póka) z Novohradskej dediny Egyházasgerge, ktorí si písali „de genere Zaah“.

Z Kazimíra III. sa stal najvýznamnejší poľský kráľ stredoveku. Jeho sexuálne avantúry boli známe z viacerých miest.

Biskup magistrom vojska

Aj Jób Zach, rímskokatolícky prelát, prepošt kolegiálnej kapituly v Stoličnom Belehrade, biskup v Pécsi mal trvalý konflikt s kanonikmi svojej stolice, s Ostrihomskými arcibiskupmi a ostatnými prelátmi v 13. storočí najmä kvôli peniazom, ktoré potreboval na výstavbu Péčskej pevnosti. Bol totiž zodpovedný za ochranu hraníc pred Rakúšanmi. Keď v roku 1273 rakúske vojská vtrhli do Uhorska, vyhnal svojho biskupa Denisa z hradu Győr a stal sa kapitánom pevnosti. Odvtedy mal aj titul magister (millitum). Rakúšania však pevnosť obkľúčili a dobyli. Biskup Jób sa pokúsil klásť odpor vo veži, ale jeho nepriatelia ju podpálili, a tak sa musel vzdať. Biskup Jób bol odvlečený v reťaziach do Rakúska, odkiaľ sa neskôr vrátil do Uhorska. Jób sa stal za svoje služby potvrdeným vlastníkom dedín Rozložná, Plešivec a Šivetice. Umrel v Pécsi r. 1282, kde je aj pochovaný.

Ak si chcete rotundu prezrieť, je potrebné sa ohlásiť na obecnom úrade, pretože cirkev o ňu už nemá záujem.