Zákon o mimovládkach je späť v parlamente. Čo ukazuje história peňazí v slovenskej občianskej spoločnosti

Ústavný súd v konaní o zákone o mimovládkach pozastavil účinnosť časti ustanovení. Parlament sa k téme vracia a chce zákon „opraviť“.

Na verejnosti sa opäť otvárajú tie isté otázky. Kde je hranica medzi legitímnou občianskou aktivitou a politickým vplyvom, ktorý sa realizuje cez nikým nevolenú infraštruktúru organizácií. Jedni v každej regulácii vidia útok na slobodu združovania. Druhí v absencii pravidiel vidia otvorené dvere pre financovaný vplyv a nerovnú politickú súťaž.

Táto debata sa však nedá viesť poctivo, ak zostane pri paragrafových emóciách. Transparentnosť sama osebe nevysvetlí, prečo slovenská občianska spoločnosť funguje tak, ako funguje. A už vôbec neodpovie na otázku, či by mala rovnakú podobu, keby sa vyvíjala primárne zdola. Cez miestne spolky, komunitné iniciatívy, kultúrne a sociálne služby, rodinné zázemie a prirodzenú solidaritu.

V predošlých dvoch dieloch sme ukázali rozsah peňazí, ktoré prúdia do mimovládneho sektora, aj mechanizmus sprostredkovateľov, cez ktorých sa z filantropie a grantovej ekonomiky môže stať stabilná infraštruktúra vplyvu. (Prvý diel: 700 miliónov ročne pre mimovládky…, Druhý diel: Kráľovná sprostredkovateľov…)

Dnešný tretí diel pridáva historický kontext. Nie ako ideologický pamflet, ale ako pohľad na mechanizmus. Kto budoval kapacity v rokoch 2000 až 2020, z akých typov zdrojov, a s akým dlhodobým účinkom. Až keď tento obraz uvidíme, dá sa zmysluplne hovoriť o tom, čo má byť cieľom zákona. Či má ísť len o formálnu transparentnosť, alebo aj o ochranu férovej politickej súťaže.

Keby sa občianska spoločnosť budovala zdola, vyzerala by inak

Keď na Slovensku hovoríme o „občianskej spoločnosti“, často sa tvárime, akoby vznikla prirodzene. Ako spontánna sieť spolkov, komunít, dobrovoľníkov a profesijných iniciatív, ktorá sa len postupne profesionalizovala. Historické dáta z projektu Politické mimovládky však ukazujú aj druhú vrstvu. Popri domácom aktivizme tu od začiatku bežala paralelná línia budovania inštitúcií, kapacít, mediálnych a advokačných nástrojov cez veľké finančné prúdy.

A tie prúdy neboli neutrálne. Keď niekto platí infraštruktúru, neplatí len účty. Vplýva na to, čo sa v prostredí považuje za „dôležité“, čo je „správna“ agenda a aké typy aktérov sa dostanú dopredu. Nie preto, že by každý dar automaticky kupoval poslušnosť, ale preto, že peniaze nastavujú terén. Kto má rozpočet, ten má čas, ľudí, právnikov, komunikáciu, tréning, sieť a kontinuitu.

Čo hovoria historické agregácie 2000–2020

Zo záznamov za obdobie 2000 až 2020 vychádza celkový objem prostriedkov, ktorý natiekol rôznymi „rúrami“ do vybraných politických mimovládok, 153,6 milióna eur. Najväčšou základnou kategóriou je Soros so sumou 44,0 milióna eur, čo predstavuje približne 28,7 % celku. Druhým veľkým prúdom sú granty EHP a Nórska a švajčiarsky finančný mechanizmus s približne 18,3 milióna eur. Významný podiel tvoria aj štátne prostriedky Slovenska s približne 15,1 milióna eur. Silné je aj pole zahraničných korporácií a kategórie „iné zahraničie“ v rôznych typoch darcov.

Tento mix je podstatný. Prvá fáza tvorby ekosystému sa opierala o súkromné zahraničné peniaze. Neskôr sa čoraz viac prepájala s verejnými zdrojmi a grantovou architektúrou európskeho typu. Neznamená to, že domáce iniciatívy neexistovali. Znamená to, že profesionálna vrstva mala od začiatku výraznú „pomoc zhora“ a zvonka.

Sorošova sieť ako formujúca sila a zároveň ako tabu

Nie je vecou názoru, či mala sieť nadácií a fondov Georgea Sorosa na Slovensku vplyv. Z dát vychádza, že mala. V súhrne Open Society siete sa v historickej vzorke (2000–2020, len záznamy s príspevkom > 0) koncentruje približne 43,9 milióna eur. Najväčší balík tvorí Open Society Institute so sumou približne 40,6 milióna eur, pričom ide o zlúčenie viacerých položiek s rovnakým názvom v zdroji. Popri tom sa v rebríčkoch objavujú aj ďalšie entity pod hlavičkou Open Society a príbuzných štruktúr.

Takýto kapitál nebuduje len projekty. Buduje kapacity. Personálne zázemie, grantové schémy, expertízu, právne a advokačné platformy, watchdogové projekty, mediálne formáty, školenia, konferencie, medzinárodné prepojenia. To sú veci, ktoré prežijú aj zmenu financovania. Keď sa raz vybudujú, žijú ďalej vlastným životom.

V tom istom období bolo vyslovenie mena „Soros“ v kontexte občianskej spoločnosti spoločensky riskantné. Stačilo pomenovať zdroj vplyvu a z vecnej otázky sa okamžite stal morálny problém. Namiesto argumentu často prišla nálepka, a niekedy aj snaha dotyčného okamžite priradiť k extrémistom.

V marci 2018 sa Ľubica Laššáková po stretnutí s prezidentom ospravedlnila za výroky o Sorosovi a mimovládnych organizáciách a zároveň zdôrazňovala, že nechce byť spájaná s Marianom Kotlebom. V tom istom období vzniklo spoločné vyhlásenie a petícia časti kultúrnej scény a organizácií občianskeho sektora, ktoré jej výroky označili za útok na tretí sektor a priamo konštatovali, že sa tým na post ministerky kultúry diskvalifikovala. Reputačný tlak sa teda premietal aj do otázky, či nominácia vôbec prežije.

Tento „tabu efekt“ mal praktický následok. Oddeľoval tému financovania od verejnej kontroly. Ak sa o jednom z najväčších zdrojov vplyvu nedá hovoriť bez sankcie, potom sa o ňom nedá hovoriť vôbec.

Výsledok bol paradoxný. Časť spoločnosti mala pocit, že „niečo sa tu buduje zvonka“, ale nemala legitímny jazyk, ako to pomenovať. Druhá časť mala grantové kapacity a inštitucionálne zázemie, no zároveň si chránila rámec, v ktorom je otázka peňazí sama o sebe podozrivá. V takom prostredí sa dôvera nerodí, dôvera sa míňa.

Aké typy peňazí formovali ekosystém

Agregácie podľa „sektorov“ ukazujú, že rozhodujúca časť historických príspevkov bola zvonka. Súkromný sektor zo zahraničia tvorí približne 46,9 % celku a verejný sektor zo zahraničia ďalších 24,4 %. Domáci verejný sektor predstavuje okolo 10,5 %. Zároveň vidno aj veľký podiel kategórie „nejasné“, teda prípadov, kde sa pôvod zdroja nedal jednoznačne zaradiť.

Aj geopolitické triedenie ukazuje podstatnú vec. Najväčší blok je USA s približne 59,3 milióna eur. Potom prichádza EÚ a pridružené fondy s približne 27,2 milióna eur. Nasleduje Slovensko a „iné zahraničie“ s objemom okolo 23 miliónov eur. Inými slovami, profesionálna vrstva ekosystému nerástla primárne z lokálnej spolkovosti, ale z kombinácie amerických filantropických a nadáciových prúdov, európskych grantových mechanizmov a postupného napájania na verejné zdroje.

Verejnosť má právo sa pýtať. Keby sa občianska spoločnosť budovala zdola, bola by dnes takto profesionálna, centralizovaná a politicky sebavedomá? Alebo by bola bližšie ľuďom, lokálnym službám, rodinám, slabším, kultúre a duchovnému zázemiu. Bola by pestrejšia, pretože by ju formovali potreby zdola, nie grantové priority.

Najvážnejší dôsledok je, že sa dnes nevieme dohodnúť ani na spoločnom minime, ktoré drží štát pohromade. Priestor, ktorý mal spájať, politické mimovládky zmenili na arénu. Z mosta medzi ľuďmi sa neraz stalo kladivo na vlastný štát, identitu, tradičné hodnoty a legitimitu. Práve vtedy rastie zraniteľnosť voči vonkajším vplyvom a cudzím prioritám.

A to je dôvod, prečo sa dnes nedá viesť debata o zákone len cez paragrafy. Najprv musíme vidieť, ako sa tento ekosystém budoval.

Súčasnosť NOS: menšie priame váhy, väčší „odkaz“ v infraštruktúre

Keď sa cez ostatné výročné správy pozrieme na súčasnosť Nadácie otvorenej spoločnosti, obraz je už iný než v čase, keď sa ekosystém formoval. Historické prepojenie na globálnu sieť pripomína odkaz na zriaďovateľa Open Society Fund, New York. Zároveň v prehľadoch príjmov vidno, že medzi zahraničnými zdrojmi sa objavujú položky typu Open Society Institute (New York) alebo Nadace Open Society Fund Praha, no už skôr v stovkách tisíc než v desiatkach miliónov.

V rozpočtovej realite sa to prejavuje tak, že NOS dnes nie je „sólo hráč“, ktorý by sám o sebe dominoval celému prostrediu. Podľa výročnej správy za rok 2021 boli celkové náklady NOS–OSF 1 450 863,47 eur. Podľa výročnej správy za rok 2022 boli náklady 1 374 728,00 eur. V roku 2023 však vidno výkyv, ktorý súvisí s veľkými programami a prelievaním účelových prostriedkov. Výročná správa uvádza celkové náklady 18 360 897 eur, pričom dominantná položka je EU-CARE – 2023 vo výške 16 232 958 eur, čo bol dar od Ódorovej vlády.

Historický vplyv nezmizol. Keď raz vybudujete ľudí, know how, právne nástroje, mediálne kontakty, projektové metodiky, medzinárodné siete a reputačné autority, infraštruktúra ostáva. Aj keď sa preskupia hlavné peniaze, ostáva spôsob práce, ostávajú prepojenia a ostávajú „štandardy“, ktoré si prostredie osvojilo ako normu. Nejde teda o to, že by NOS stratila váhu. Skôr o to, že váha dnes častejšie spočíva v schopnosti spravovať veľké schémy a prerozdeľovať účelové prostriedky.

Komisia sa opiera o hotovú sieť

Kým v prvej fáze bolo jadrom súkromné financovanie cez nadácie, v druhej fáze sa o už vybudovanú infraštruktúru môžu opierať verejné európske politiky. V praxi to znamená, že Komisia nepotrebuje v každom štáte budovať občiansku spoločnosť od nuly. Stačí jej podporovať sieť, ktorá existuje, je profesionalizovaná, má jazyk kompatibilný s Bruselom a vie presadzovať prioritné rámce.

Tak vzniká „nikým nevolená“ infraštruktúra vplyvu v zmysle moci bez mandátu. Moci, ktorá sa neopiera o voľby, ale o granty, projektové cykly, expertné komisie, reputačné mechanizmy a mediálne prepojenia. A keď už takáto infraštruktúra stojí, dá sa používať na všetko. Aj na dobré veci. Aj na posúvanie hraníc toho, čo je ešte prípustné hovoriť. Práve preto je to politická otázka, nie administratívna.

Zákon o transparentnosti nestačí

Ak je diagnóza, že problémom nie sú „mimovládky“ ako také, ale nevolená vplyvová infraštruktúra bez dostatočnej kontroly, potom jednoduchý zákon o transparentnosti nestačí. Transparentnosť je podmienka, nie riešenie. Zverejnenie donorov vám nepovie, čo sa reálne deje v poradných orgánoch, v metodikách, v školeniach, v médiách a v reputačných mechanizmoch, ktoré často rozhodujú o tom, kto je „seriózny“ a kto je „extrém“.

Skutočná reforma by mala zmeniť rovnováhu, nie len pridať formulár. Slovensko potrebuje rámec na označovanie zahraničného vplyvu tak, aby nekriminalizoval občiansku aktivitu, ale chránil férovú politickú súťaž. Potrebuje pravidlá konfliktu záujmov, aby tí, ktorí financujú advokáciu a politický aktivizmus, zároveň nenastavovali pravidlá hry cez poradné štruktúry. A potrebuje aj pluralitnú podporu občianskych aktivít, aby sa verejné zdroje nestávali odmenou pre jednu hodnotovú líniu, ale živnou pôdou pre širšiu komunitnú a sociálnu infraštruktúru.

Otázka na záver

Základná otázka ostáva. Keby sa občianska spoločnosť budovala zdola, bola by možno menej „výkonná“ v politickom lobingu. Bola by však pravdepodobne viac ukotvená v realite životných potrieb ľudí. Dnes máme sektor, ktorý vie robiť tlak, kampane, mediálnu prácu a reputačné operácie. Otázka je, či je to ešte občianska spoločnosť v pôvodnom zmysle slova, alebo už profesionálna vrstva, ktorá občanovi častejšie vysvetľuje, čo si má myslieť, než ho počúva.