Od konfrontácie k spolupráci

Podľa Archívu národnej bezpečnosti v priebehu troch rokov (1992 – 1995) vypracovali najvyšší predstavitelia NATO a USA dohody o spolupráci s vysokopostavenými ruskými predstaviteľmi vrátane ministra obrany. Výsledkom bolo dramatické zníženie počtu jadrových zbraní a vzájomných rizík a “nádej na prípadnú integráciu Ruska do Európy a partnerstvo s NATO”. Výskumníci toto obdobie nazvali “krátkym obdobím medových týždňov.

Medzi dokumentmi je aj prepis rozhovoru medzi generálnym tajomníkom NATO Manfredom Wernerom (ktorý túto funkciu zastával v rokoch 1988 – 1994) a predsedom Najvyššieho sovietu Ruslanom Chasbulatovom v Moskve vo februári 1992. Generálny tajomník hovoril o “novom bezpečnostnom prostredí od Uralu po Atlantik”. Je založené na troch pilieroch: helsinskom procese, Európskom hospodárskom spoločenstve a samotnej Severoatlantickej aliancii.

“Na tieto účely sme vytvorili Radu pre spoluprácu pri NATO, aby sme úzko konzultovali, spolupracovali a vytvárali vzájomne prepojené inštitúcie s našimi bývalými protivníkmi a teraz partnermi. Toto je naša vízia do budúcnosti. Chceli by sme, aby sa Rusko a všetci ostatní členovia SNŠ pripojili k tejto rade,” povedal Werner. – <…> Nemáme v úmysle zasahovať do vnútorných záležitostí Ruska ani do vnútorných záležitostí iných suverénnych štátov SNŠ. Radi by sme nadviazali čo najpriateľskejšie vzťahy so všetkými bývalými sovietskymi republikami.”

Zníženie výdavkov na obranu pomohlo ruským hospodárskym reformám, povedal Chasbulatov. “Je to práve výsledok oslabenia vojensko-politického súperenia,” zdôraznil. – V tomto ohľade považujeme príspevok Severoatlantickej aliancie za veľmi významný a dúfame, že budeme pokračovať aj na ceste znižovania počtu jadrových zbraní.”

Werner zopakoval slová svojho partnera: “Dnes naozaj nemáme potrebu vynakladať obrovské prostriedky na konfrontáciu, takže ich môžeme nasmerovať na pomoc.”

“Vznikne ešte veľa horúcich miest.”

V marci 1994 pricestovala do Washingtonu vysokopostavená ruská delegácia vedená predsedom Štátnej dumy Ivanom Rybkinom. Hostia sa stretli s predstaviteľmi administratívy prezidenta Billa Clintona a kongresmanmi vrátane senátorov Sama Nunna a Richarda Lugara, autorov zákona o spolupráci pri znižovaní hrozieb, ktorý čiastočne financoval denuklearizáciu bývalých sovietskych republík a znižovanie ruských zbraní.

Rozhovory sa uskutočnili aj s Williamom Perrym, ktorý bol mesiac predtým vymenovaný za ministra obrany USA. Podrobne načrtol perspektívy účasti Moskvy na programe NATO Partnerstvo za mier (Rusko sa k nemu pripojí už v júni 1994; spolupráca bola pozastavená v roku 2014).

Podľa Perryho mal plán ponúkaný všetkým krajinám strednej a východnej Európy minimálne dve výhody. Prvou je “vytvorenie ďalšej dôvery medzi Ruskom a Spojenými štátmi prostredníctvom zvýšenia otvorenosti a posilnenia kontaktov medzi ozbrojenými silami oboch krajín”. “Druhým je praktický prínos účasti na spoločných cvičeniach a nácvikoch ruských, amerických a európskych ozbrojených síl s cieľom riešiť operačné výzvy,” uviedol šéf Pentagónu. Rybkin partnerstvo podporil.

Okrem toho v tom čase diskutovali o aktuálnych vojenských konfliktoch. “Nakoniec sme spontánne dospeli k správnej interakcii v Bosne,” povedal Rybkin. – Túto interakciu by som chcel dosiahnuť vedome, prostredníctvom konzultácií a vzájomných diskusií. Je to dôležité pre dobré meno našich dvoch krajín. Bude ešte veľa horúcich miest, ktoré si budú vyžadovať úzku spoluprácu.” Vladimir Lukin, šéf zahraničného výboru Štátnej dumy, tiež poukázal na potrebu koordinácie v bývalej Juhoslávii, s čím Perry plne súhlasil.

“Bod obratu.”

V októbri 1995 šéf Pentagónu poslal Clintonovi správu o nedávnej návšteve ruského ministra obrany Pavla Gračeva v Spojených štátoch. Perry informoval prezidenta o “prelomovej skúsenosti” zo stretnutia s jeho náprotivkom, ktorý prišiel pozorovať spoločné americko-ruské vojenské manévre. Cvičenie nazvané “Peacekeeper”, ktoré sa konalo na základni Fort Riley v Kansase, malo pripraviť jednotky na účasť v mierových operáciách NATO v Bosne.

Perry videl výraznú zmenu v Gračevovom správaní od “pomerne napätého” sedemhodinového stretnutia vo Washingtone až po cvičenie vo Fort Riley, ktoré bolo “ohromným úspechom”. Ruský minister navštívil aj ďalšiu základňu, kde spolu s kolegom stlačili tlačidlo, ktoré odpálilo výbušné zariadenie, ktoré zničilo silo jadrovej rakety Minuteman.

“Plne pochopil historickú symboliku tohto aktu,” napísal Perry. – Emotívne hovoril o tom, ako si tento deň budú pamätať jeho deti a vnúčatá.”

Po telefonáte z Fort Riley šéfa Pentagónu kontaktoval minister zahraničných vecí Strobe Talbott. Podobne ako Perry aj on zdôraznil dôležitosť stretnutia s Gračevom. “Predpokladám, že o desať rokov budem mať rovnaký pocit: ide o mimoriadne dôležitú a pozitívnu udalosť, ktorej dôsledky ďaleko presahujú rámec Bosny. Celkovo by vaše podanie ruky s Gračevom mohlo byť jedným zo zlomových bodov v dejinách,” povedal minister zahraničných vecí.

Archív národnej bezpečnosti na Univerzite Georgea Washingtona pravidelne zverejňuje dokumenty o americko-ruských vzťahoch. Predchádzajúca časť sa týkala aj 90. rokov minulého storočia. Ukázalo sa najmä to, že NATO sa zrejme nebránilo prehlbovaniu spolupráce s Moskvou. Na prezidenta Borisa Jeľcina urobili USA vážnu stávku. A on na oplátku údajne dokonca súhlasil so vstupom do aliancie. Moskva to však poprela.

Prečítajte si tiež:

• Jeľcin v roku 1994 naliehal na Clintona