Bratislava 17. januára 2022 (HSP/Foto:Archív)
Tento článok si spolu s ďalšími zaujímavými článkami môžete prečítať v tlačenom špeciáli Hlavných správ, ktorý vyšiel tesne pred koncom roka. V internetovom vydaní ho prinášame ako bonus pre našich predplatiteľov. Predplatiť si Hlavné správy môžete tu
Ako interný pracovník Organizácie Spojených národov tri desaťročia pôsobil v mierových misiách OSN v Juhoafrickej republike, Namíbii, Angole a v Mozambiku. Väčšinu profesijnej kariéry sa venoval medzinárodnej ekonomickej spolupráci, najmä v oblasti podnikateľstva, financií a svetových investícií. Riadil množstvo projektov na všetkých kontinentoch, bol globálnym koordinátorom pre rozvoj podnikateľstva a šéfoval aj sekciám finančného účtovníctva a transparentnosti, poisťovníctva a riadenia korporácií.
Hovorí viacerými jazykmi a z úradných jazykov OSN plynule po anglicky, francúzsky a rusky. V súčasnosti je na dôchodku, vrátil sa na rodné Slovensko a chcel by sa podeliť so svojimi skúsenosťami a pohľadmi, ako pomôcť Slovensku v súčasnom globalizujúcim sa a rýchlo sa meniacom svete. Dezider Štefunko.
Väčšinu svojho pracovného života ste prežili v organizácii, ktorej meno poznajú, ale málokto vie, čím sa OSN okrem organizovania samitov naozaj zaoberá…
OSN je najväčšia a najznámejšia medzinárodná organizácia. Jej sídlom je New York a druhým najväčším sídlom Ženeva. Je nástupkyňou Ligy Národov, ktorá pôsobila po 1. svetovej vojne. OSN založili de facto víťazné mocnosti po 2. svetovej vojne 24. októbra 1945. Víťazné mocnosti preto majú špeciálne postavenie, keďže sú stálymi členmi Bezpečnostnej rady s právom veta. Sú to USA, Rusko, Čína, Veľká Británia a Francúzsko. Hlavnou úlohou OSN je zachovanie mieru a bezpečnosti, ale dnes má množstvo špecializovaných organizácií a zaoberá sa okrem politických aj ekonomickými, sociálnymi, ekologickými a právnymi otázkami, ako aj migráciou a ľudskými právami. Treba však zdôrazniť, že Sekretariát OSN nemá rozhodovacie právomoci, rozhodujú štáty. Zatiaľ čo rezolúcie napríklad Valného zhromaždenia OSN majú odporúčajúci charakter, a sú teda pre členské štáty OSN právne nezáväzné, uznesenia Bezpečnostnej rady sú medzinárodne právne záväzné. Pracovníci Sekretariátu OSN sa musia riadiť rozhodnutiami štátov a vykonávajú ich vôľu. Na rozdiel napríklad od úradníkov EÚ, ktorí v stále väčšej miere zasahujú do právomocí zatiaľ ešte suverénnych štátov a v praxi už dnes prikazujú najmä slabším členským štátom únie.
Akým vývojom OSN prešla za ten čas, čo ste v nej pôsobili?
Z pohľadu kompetencií OSN za 30 rokov prešla určitým vývojom, ale v zásade je to stále tá istá organizácia. V posledných rokoch sa pridali ekologické otázky a najmä ľudské práva vrátane práv menšín. Treba povedať, že bez OSN by bolo ľudstvo vystavené ešte väčšiemu vplyvu mocných štátov a riziku úplného chaosu. OSN poskytuje miesto na rokovanie o rôznych medzinárodných dohodách a je tiež depozitárom týchto medzinárodných zmlúv, konvencií a paktov. Svet sa však od roku 1945 výrazne zmenil, nielen čo sa týka značného nárastu nových členských štátov, ale aj tém, ktorými sa zaoberá. Preto je evidentné, že OSN potrebuje reformy, lebo o slovo sa hlásia noví „veľkí hráči“, ako napríklad India, Nemecko, Japonsko alebo Brazília a mnohí ďalší. Medzinárodné právo, tak ako ho poznáme dnes, začína byť čoraz viac ignorované mocnými tohto sveta, ak im nevyhovuje. Z praktického hľadiska sa nachádzame v situácii, keď súčasne platné medzinárodné právo platí stále menej, ale nové sa ešte nevytvorilo. A toto vytvára veľmi nebezpečnú a explozívnu situáciu.
Končí sa jedna epocha vývoja ľudstva a nastupuje obdobie sociálnych, ekonomických, finančných, ekologických, demografických a migračných kríz. To je veľká výzva aj pre Slovensko, aby sme týmto zmenám úspešne čelili. Je dôležité poučiť sa z chýb druhých a najmä sa pripraviť na nadchádzajúce krízy a možno aj katastrofy. Zlomové momenty v histórii sa pravidelne opakujú, ale do poslednej chvíle sú mnohí skalopevne presvedčení, že existujúci systém alebo režim je tu navždy. História nás učí, že to je veľký omyl. Málokto v roku 1985 tušil, že onedlho skončí reálny socializmus a dokonca sa rozpadne aj ZSSR. Alebo, že v roku 1918 vznikne Česko-Slovensko. V obidvoch prípadoch sa súčasníkom zdalo, že je to navždy…
Pracovne ste navštívili množstvo štátov, máte mnoho unikátnych skúseností. Stretli ste sa v zahraničí s niečím, čo vás šokovalo?
Navštívil som takmer sto krajín sveta. Fascinovala ma rozmanitosť kultúr, mentalít a jazykov. Ale často ma šokovala obrovská chudoba, a taktiež hlúposť a skorumpovanosť rôznych samozvaných elít. Samozrejme, skoro všade takíto politici a médiá úspešne ohlupujú ľudí a riadia sa krátkodobým osobným prospechom, a nie dlhodobými národnoštátnymi záujmami.
Ale sú aj výnimky – napríklad Švajčiarsko alebo Singapur. Do veľkej miery záleží na mentalite národa. Všade tam, kde prevláda ochota počúvať druhých, neurážať a schopnosť robiť kompromisy na základe dialógu, tam sú krajiny v drvivej väčšine prípadov úspešné. Všeobecne sa tvrdí, že deľba moci, brzdy a vyváženia automaticky vedú k fungujúcej spoločnosti. Nie je to úplne tak. Treba mať ešte aj ľudí konsenzu.
Vráťme sa na Slovensko. Aké má podľa vás perspektívy rozvoja v rámci strednej Európy a EÚ?
Znova raz nastupuje zlomový moment. Nielen vo svete, ale aj v EÚ. To, čo vzniklo v roku 1957 ako sympatické európske ekonomické spoločenstvo, sa najmä po Lisabone v roku 2009 postupne mení na byrokratické monštrum – Európsku úniu, riadenú nevolenou a mnohokrát od reality odtrhnutou európskou byrokraciou, ktorá sa nezaoberá reálnymi problémami ľudí. Vytvoril sa systém, ktorý im umožnil si fakticky uzurpovať moc. História sa nikdy presne neopakuje, ale začínajú sa črtať paralely s boľševickým ZSSR. Tak ako vtedy, aj teraz sa objavujú komisári, ktorí získavajú stále väčšie právomoci. To už nie je o voľnom pohybe tovaru, služieb, ľudí a kapitálu, ktorý je prospešný pre všetkých Európanov. Začína sa éra nanucovania stále ešte formálne suverénnym členským štátom uletených predstáv desiatok tisíc euroúradníkov, ktorí stále viac a viac pripomínajú budovateľský popevok zo začiatku päťdesiatych rokov 20. storočia “rozsvítime slunce štěstí, poručíme větru, dešti, kdy má pršet a kdy vát“. Všetci vieme, ako sa to skončilo.
Nemáte pocit, že euroúradníkov názory členských štátov často nezaujímajú, keďže im cez direktívy alebo súdy nariaďujú úlohy, prípadne zavádzajú sankcie za neposlušnosť?
Áno, mám. Zároveň prebieha masívne vymývanie mozgov a vytváranie masy „poddaných“, zbavených kritického a samostatného myslenia. Toho myslenia, na ktoré bola Európa kedysi právom hrdá. Začína sa obmedzovať sloboda slova a myslenia. Všadeprítomná bruselská byrokracia začína prekážať ekonomickej slobode a hospodárskemu rozvoju.
Kde je toľko proklamovaný rozvoj slobodného podnikateľského ducha? Aktívne sa propaguje, že nejaké nové a nové peniaze padajú z neba vďaka EÚ. Peniaze nikdy nepadajú z neba. Sú to peniaze pochádzajúce z príspevkov členských štátov. A značná časť príspevkov ide na platy euroúradníkov a náklady na fungovanie byrokratickej mašinérie. Alebo v prípade Fondu obnovy „úvery“ – v podstate ide o tlačenie peňazí, respektíve dopísanie čísiel v počítači – budú splácané členskými štátmi únie, hoci o ich použití rozhoduje najmä Európska komisia a čiastočne aj Európsky parlament. Je pravda, že zatiaľ „na papieri“ Slovensko dostáva o niečo viac ako prispieva, ale v prípade Fondu obnovy Taliansko a Španielsko „dostanú“ na obyvateľa dvakrát viac ako Slovensko, hoci by to malo byť naopak. Zatiaľ to ako-tak funguje, lebo Nemecko a iné bohaté krajiny sú ochotné ručiť za časť „južanských“ dlhov a tiež ich splácať. Ale globálny finančný systém je neúmerne zadlžený na úrovni nielen štátov, ale aj podnikov, miest, obcí a aj jednotlivcov. Úroky sú udržiavané na nízkej úrovni. Malé zvýšenie úrokovej miery by priviedlo k reťazovej reakcii bankrotov.
Systém fungovania EÚ je „geniálne“ vymyslený. Platy vyšších euroúradníkov sú vyššie ako platy národných ministrov a vyšších úradníkov. A každý politik na národnej úrovni vie, že raz sa mu mandát skončí. Ale keď bude slúžiť „vrchnosti“ v Bruseli, môže dostať teplé a dobre platené miestečko v bruselskej byrokracii. Má to vplyv na ich rozhodnutia?
Samozrejme. Čo robiť? Vystúpiť? Treba sa rozhodovať s rozumom. Na to sme príliš malí a ekonomicky závislí, aby sme sa rozhodovali na základe emócií. Aj oveľa väčšia Veľká Británia pocítila sankcie od Európskej komisie pri opustení únie. Komisia totiž rozhoduje o obchodnej politike celej únie a nebola ochotná uzatvoriť zónu voľného obchodu.
Vydierala a žiadala ústupky. Ako napríklad právo Francúzov, Nemcov a iných bohatých krajín loviť ryby v britských vodách po vystúpení z EÚ. Presadzoval sa tam aj slovenský záujem? Jediným schodným riešením by bolo hľadať spojencov a spojiť sily nielen s krajinami V4, ale aj s inými východo- a stredoeurópskymi krajinami – napríklad s Rakúskom, Slovinskom, Chorvátskom, ale aj Rumunskom a Bulharskom. Mali by sme s nimi rokovať o reforme EÚ a návrate k pôvodným tradičným európskym hodnotám a dohode o voľnom pohybe tovaru, služieb, kapitálu a ľudí. Je demagógia tvrdiť, že by to bolo antieurópske riešenie. Práve naopak, prispelo by k výhodnej spolupráci európskych národov vrátane Ruska. Ak by to však nebolo možné, zostala by len alternatíva spoločného rokovania skupiny reformátorských štátov o vystúpení z EÚ za podmienky vytvorenia zóny voľného obchodu medzi štátmi strednej a východnej Európy a tiež s EÚ a Ruskom.
Nijaké ideálne varianty neexistujú. Treba sa však začať pripravovať na nadchádzajúci zlomový moment. Najhoršia alternatíva pre Slovensko je naďalej slepo sa podriaďovať Bruselu a pokračovať vo vzájomnej nenávisti a hádaní sa doma. Naši neprajníci sa riadia známym heslom Divide et impera – Rozdeľ a panuj. Buď ako Slovensko prežijeme, alebo… Priveľa času nemáme.
Milan Vrbický