Niektorí pozorovatelia vidia súvislosť medzi Pellegriniho rozhodnutím oznámiť svoj odchod a prieskumom agentúry Focus spred niekoľkých týždňov, ktorý jeho virtuálnej strane dával takmer toľko percent ako hnutiu OĽaNO. A kladú si otázku, čo týmto krokom režiséri hry sledujú. Je „zrýchlené konanie“ v tomto prípade dôkazom paniky, ktorú vyvolalo neriadené torpédo na čele vlády a znakom, že sa niekto veľmi ponáhľa situáciu vyriešiť a dosadiť tam niekoho príčetného?

Nikto však nepochybuje o tom, že Pellegrini tento krok plánoval už aspoň rok. Tomu, že v skutočnosti bol už dávno rozhodnutý odísť, nasvedčuje aj zápletka, ktorá sa odohrala pár hodín predtým, ako oznámil svoj odchod: Robert Fico urobil posledný pokus a ponúkol mu miesto predsedu Smeru, ale Pellegrini tvrdí, že oficiálne nič nedostal a na tieto pokusy nereagoval.

Opačný politický tábor sa na túto chvíľu tešil už niekoľko rokov v nádeji, že sa rozdelený Smer následne úplne stratí zo scény. Oni sa na to tešili tak veľmi, že im ani nenapadla možnosť, že by Smer rozdelený na dve polovice mohol byť dokonca silnejší, pretože tak by mohol osloviť širšie spektrum voličov, a dokonca práve z ich košiara.

Mainstreamové liberálne médiá totiž automaticky predpokladajú, že Smer odteraz bude nasledovať trajektóriu ako HZDS pred svojím koncom: že pomaly bude chradnúť, až upadne do zabudnutia. Ibaže tí, ktorí sa na tento scenár tešia, môžu byť aj trpko sklamaní: situácia dnešného Smeru sa totiž od tej z konca éry HZDS líši v jednej podstatnej veci.

Rozdiel je v tom, že HZDS svojho času neskončilo preto, lebo si to médiá tak úpenlivo želali, ale najmä preto, lebo vlasteneckí voliči mali v ponuke iné vhodné, modernejšie subjekty, ku ktorým mohli odísť – najmä Smer. Na rozdiel od tých čias, dnes je národné krídlo slovenskej politickej scény omnoho prázdnejšie: vlastenecký volič, ktorý nechce voliť stranu obviňovanú z fašizmu alebo zahodiť svoj hlas do koša pre strany s výtlakom pod päť percent, prakticky nemá inú možnosť, len voliť Smer.

Pellegriniho nová strana takou autentickou vlasteneckou alternatívou rozhodne nie je: ona bude nepochybne stredová či liberálna. Toto je isté už teraz, napriek tomu, že ešte je vo vzduchu mnoho otázok. O čo sa vlastne Pellegrini snaží? Aké je finančné, lobistické, oligarchické, zahraničné pozadie Pellegriniho projektu? Všelikto špekuluje o tom, či hrá vabank, alebo sa cíti byť silný po tom, čo mu bolo takto pred rokom sľúbené v Oválnej pracovni, alebo či je to všetko len nejaká prešpekulovaná dohoda s Ficom, ako spoločne opäť získať väčšinu na svoju stranu…

Podstata Pellegriniho zámeru je však jasná: chce využiť svoju aktuálnu popularitu a vybudovať silnú stredovú stranu, ktorá zaberie najväčší balík elektorátu, tých úplne najmenej politicky náročných a vyhranených voličov, ktorí sú dnes z veľkej časti zakotvení vo vodách dnešných populistických strán, ale ktorí budú postupne čoraz viac zhnusení z toho, čomu v roku 2020 naleteli.

A mala by to byť strana, ktorá by bola univerzálnym koaličným partnerom pre väčšinu ostatných subjektov – Pellegrini sám potvrdil, že si vie predstaviť spoluprácu s Kiskom, čo preložené do slovenčiny znamená, že si ju vie predstaviť s úplne každým, samozrejme okrem Kotlebu.

Kto z politikov Smeru odíde s Pellegrinim a kto ostane pri Ficovi? To je teraz jedna z najčastejších otázok a stopercentnú odpoveď na ňu asi ešte nepoznajú ani sami aktéri. Podľa kuloárnych informácií veľká väčšina z 38-členného poslaneckého klubu ostáva verná Smeru, keď za pravdepodobných Pellegriniho stúpencov je zatiaľ označovaných len menej ako desať ľudí.

Ktorí to budú? Spolu s Petrom Pellegrinim do jeho novej strany takmer isto odídu aj Richard Raši, Peter Žiga, Denisa Saková, Peter Kmec, Matúš Šutaj Eštok, Ľubica Laššáková a Ján Ferenčák. Do úvahy by mohli pripadať možno aj Jaroslav Baška, Jozef Habánik či Richard Takáč a niektorí špekulujú dokonca aj o Erikovi Tomášovi, ktorý sa v poslednom čase objavil na nejakých Pellegriniho tlačovkách, hoci inak pôsobí ako „skalný“ smerák.

Ako pravdepodobné sa tiež javí, že po založení strany sa v nej objavia aj bývalí či latentní smeráci, ktorých cesty sa s Robertom Ficom už dávnejšie rozišli, ako Maďarič, Šefčovič, Zala či Lajčák. Prekvapením rozhodne nebude ani spojenie s Druckerovou stranou, a teda s menami ako Sýkora, Cséfalvayová, Kurilovská, Becík, Fedor či Kočan.

Pokiaľ ide o pôsobenie Pellegriniho strany v Národnej rade, tam zrejme vznikne nový poslanecký klub – na vytvorenie nového klubu treba mať minimálne osem poslancov a vyzerá to tak, že toľko ich nová strana mať bude. Zaujímavejšie to môže byť okolo postu podpredsedu Národnej rady: Smer bude mať nárok po Pellegriniho odchode zo strany požadovať jeho odstúpenie z tejto funkcie, avšak je otázne, či to smeráci urobia, a tiež, či by to v takom prípade plénum Národnej rady odhlasovalo – aj v prípade nominácií do rôznych výborov sme totiž videli, že proti Smeru vládna väčšina odhlasuje čokoľvek, nehľadiac na to, či na to má nárok alebo nie.

Ivan Lehotský