Netuším, ale som presvedčený, že s anjelským úsmevom na perách spomenie minimálne dvakrát historika Timothyho Snydera, miláčika našich liberálov…

A účes jej bude držať rovnako pevne, ako v časoch najväčších politických bojov.

Dajme si úvodný ilustračný príklad pre neskoršie porovnanie a lepšie pochopenie situácie: Počas mojej internej doktorandúry na Filozofickej fakulty UKF v Nitre som prednášal mediálnu vedu na Katedre žurnalistiky, Katedre stredoeurópskych štúdií a na Ústave literárnej a umeleckej komunikácie. Boli za tým hodiny, dni, týždne a mesiace príprav; nečerpal som len z čias vlastného magisterského štúdia, ale hlavne z nekonečného dodatočného samoštúdia odbornej literatúry z domácich aj cudzojazyčných zdrojov (čítam po anglicky, po nemecky a po maďarsky; neberte to prosím ako samochválu, len ilustrujem obraz).

A napriek tomu som pred každou jednou prednáškou vykročil ku katedre s malým srdcom a stiahnutým žalúdkom. Je to vec povahy: Jednoducho som sa obával, že nebudem dosť dobrý.

A teraz sa dopočujem, že bývalá prezidentka ide „prednášať“ na Stanford.

Má azda z toľkej zodpovednosti tiež stiahnutý žalúdok? Obáva sa, či po odbornej stránke bude dosť dobrá? A ako prebieha jej systematická, pedagogická príprava?

Totiž, neviem ako na práve, ale v rámci FF ste povinne museli absolvovať štátnice aj z pedagogiky – to vás kvalifikovalo na učiteľskú pozíciu. Veľmi jasne si dodnes spomínam, ako som ešte ako študent vybavil na žurnalistike besedu s istou TV osobnosťou z Markízy. Urobil som k tomu plagát s názvom „PREDNÁŠKA“. Dnes už nebohý pán profesor Ivan Sulík (Boh mu žehnaj), legendárne meno slovenskej literárnej kritiky, ma poriadne – a právom! – sfúkol so slovami, že na univerzitnej pôde prednášajú výlučne kvalifikovaní vyučujúci. Hostia a „osobnosti verejného života“ tam chodia besedovať.

A to sú dva diametrálne odlišné žánre: Pretože beseda je o súkromných skúsenostiach konkrétneho človeka z konkrétneho prostredia, kým prednáška je odborne podaný komplex navzájom prepojených informácií a skutočností, ktorým je pridelený určitý význam, resp. interpretačný kľúč k jeho dešifrovaniu.

Tu a tam si ešte stále pozriem na YouTube besedu s bývalou prezidentkou. Viete, čo sa nie raz objavuje v jej reči? Pripomienka už spomenutého amerického historika, Timothyho Snydera. To meno už mi predtým spomenul kamarát, zarytý odporca Ruska a milovník všetkého ukrajinského. Vraj u Snydera je „pravda“ o tomto konflikte. Nuž, chvíľu som sa o toho autora zaujímal, ale potom som ho odložil – hádam ešte rozpoznám rozľútostené demagógie od praktických, reál-politických záverov.

Najlepšia prezidentka SR

A tak som si položil otázku: Prečo sa naši liberáli, vrátane médií, toľko odvolávajú na tohto Snydera? Tak často, až je to symptomatické, napríklad aj na besedách Denníka N s názvom Ako zachrániť demokraciu? Prečo nečerpajú aj od iných svetových znalcov geopolitickej situácie, zvlášť so zameraním na strednú a východnú Európu?

Odpoveď, ktorú vám ponúkam, je tak komická, až je smutná.

Našinci z liberálnych vôd totiž očividne nečítajú odbornú literatúru v pôvodných jazykoch. A nepozerajú na YouTube rozhovory v angličtine, nemčine alebo maďarčine. Ako som na to prišiel? Urobme, prosím, tento experiment spoločne: Otvorte si na webovom prehliadači tri nové karty s Googlom. Do jedného riadku zadajte meno Timothy Snyder. Do ďalšieho Scott Ritter. Do ďalšieho John Maersheimer.

Už to vidíte? Od Snydera vám vyhodí X kníh v slovenskom alebo českom preklade. Zdôrazním tu len titul Cesta do neslobody, kde sú na obálke zmontované dokopy tváre Putina a Trumpa. Ako chce niekto seriózne predložiť verejnosti analytickú knihu, keď už na obálke je o všetkom vypovedajúci, subjektívny hodnotiaci úsudok?

A ako môže niekto takého autora pri všetkej vážnosti citovať?

Ten pán je síce bezpochyby odborník na históriu – avšak sypať z rukáva dátumy a k nim pripojené udalosti je jedna vec, kým dokázať vyčítať z dejín ich zmysel, vec druhá. Preto je také diametrálne odlišné povolanie historik a filozof dejín. Ale to by bolo na dlhú odbočku.

A hľa, čo nám vyhodí google o ostatných autoroch:

Profesor John Maersheimer je politológ, filozof a odborník na reálne medzinárodné vzťahy. Jeho diela však ponúka Google iba v anglickom jazyku… Zaujímavosť: K najznámejším knihám sa radí jeho analýza o vplyve izraelskej lobby na zahraničnú politiku USA.

No uznajte – môžu takého autora citovať naši ctení washingtonskí vazali?

Druhé meno, Scott Ritter. Bol spravodajským dôstojníkom námornej pechoty USA, neskôr zbrojný inšpektor OSN. Jeho knihy opäť nájdeme v ponuke len v anglickom jazyku… Zato však rýchlo objavíme odkaz na facebookovú stránku Hoaxy a podvody, ktorá sa dávnejšie snažila diskreditovať jeho odbornosť skrz osobné zlyhanie, keďže bol usvedčený z pedofílie. Ale to už neuviedli, že išlo o online obnažovanie pred fiktívnou osobou, ktorú hral detektív s tým, že ju prezentoval ako 15-ročné dievča… Čírou náhodou sa teda odohralo cielené zadržanie z dielne FBI.

Čírou. Náhodou.

Stránka Hoaxy a podvody v roku 2022 napísala aj tento text: „Slovenská dezinformačná scéna už dlhé mesiace žije z videí Scotta Rittera, ktorého uvádza ako odborníka na konflikt na Ukrajine. Ten pri tom po prepustení z väzenia nerobí nič iné, iba šíri ruskú propagandu.“

Nehnevajte sa, ale za odborníka na Ukrajinu budem tisíckrát prednostne považovať bývalého agenta a človeka z prostredia OSN, ktorý osobne pôsobil napríklad v Iraku, než vysokoškolského učiteľa histórie. Aj keby bol osobne v Kyjeve na káve so Zelenským každý druhý víkend. To sú dva celkom odlišné svety. A aj keby Rittera mala zo slušnej spoločnosti diskvalifikovať jeho minulosť, jeho odbornosť ostáva neotrasená.

Prečo pani Čaputová nikdy nespomenie aspoň profesora Maersheimera, ak už Rittera odsunieme do autu z morálnych príčin? Nie náhodou preto, že jeho knihy a prednášky nie sú veľmi dostupné v slovenskom alebo českom jazyku? Alebo je taký odborník, ktorý kritizuje Washington, persona non grata?

Je to však len moja osobná domnienka, prirodzene. Možno jej krivdím, a celé leto v horúčkovitom zápale spisovala vysokoškolské skriptá (ak to stíhala popri turné k jej knihe rozhovorov Odvaha k ľudskosti)…

A napokon posledné, najlepšie meno na záver, ktoré necituje ani pani Čaputová, ani žiadne z liberálnych médií či opozičných politikov (alebo som to aspoň nepostrehol): Samuel Huntington. Eso z rukáva. Ťažký kaliber, bývalý poradca priamo v Bielom dome. Koordinátor Národnej bezpečnostnej rady.

Ten už by mohol niečo vedieť, čo vy na to?

Tento pán ešte v 90. rokoch napísal, že ozbrojený konflikt medzi Ruskom a Ukrajinou je nevyhnutný. To bolo dávno pred varovným Putinovým „mníchovským príhovorom“. Huntingtonova ťažisková publikácia, Stret civilizácií, vyšla aj u nás, tak sa nemôže nik vyhovárať, že by bola nedostupná. Sám ju mám z antiku za babku.

Huntington tiež priniesol kľúčový geopolitický koncept citovaný lídrami a médiami troch štvrtín planéty: multipolárny svet. Presne tak, ide o koncept, ktorý si od neho požičal (a adaptoval) najvplyvnejší ruský filozof súčasnosti, Alexander Dugin. Koncept, ktorý predznamenáva nový svetový poriadok, aký sa nám pomaličky liahne.

Akurát niektorí našinci to odmietajú vziať na vedomie.

Bude pani Čaputová spomínať americkým študentom tieto mená, tieto teoretické koncepty a ich praktické dopady na budúcnosť medzinárodných vzťahov?

Pri všetkej úcte k majestátu hlavy štátu sa nazdávam, že tak, ako sme sa nechali uniesť vonkajším zjavom bývalej prezidentky, dostatočne maskujúcim plytkosť jej prejavov, sa nechá obalamutiť aj zámorské študentstvo.

Ale – ako napísal Sándor Márai – všetko je v súlade s vesmírnym poriadkom: Veď každý sme s „tými svojimi“…

Prečítajte si tiež

• Budovanie kultu
• Všimli ste si, čo Zuzana Čaputová neurobila?
• Zuzana Čaputová by mala prestať hrať falošné divadlo a ospravedlniť sa národu