Najprv zaznela diagnóza situácie Rímskej diecézy formou svedectva jedného zo skúsených farárov. „Nezdá sa mi zveličené povedať, že sme v plnej kríze viery“, uviedol don Mario Pecchielan, správca Farnosti sv. Jána Krstiteľa de Rossi. Spomenul veľký pokles povolaní i sviatostných manželstiev. Účasť na nedeľných bohoslužbách v Ríme odhadol pod desať percent. Upozornil, že farnosti sa namiesto toho, aby boli komunitami viery, neraz stávajú sociálnymi alebo rekreačnými centrami s najrozmanitejšími aktivitami.

Rím sa stal „misijným územím“ a potrebuje „novú evanjelizáciu“, no otázka znie, ako na to, pretože celkom isto nestačí zriadiť nové oddelenie v štruktúre vikariátu s názvom „permanentná misia“, ale žiada sa konať v napojení na Ducha Svätého, zdôraznil don Mario. Dôležité svetlo a nádej do zložitej situácie podľa jeho slov vnáša exhortácia pápeža Františka Radosť evanjelia.

Svätý Otec František poďakoval za svedectvo farára a vo svojom príhovore sa zameral práve na pastoračnú situáciu veľkomesta. Okrem exhortácie Evangelii gaudium čerpal aj z ďalšieho svojho textu, ktorý na podobnú tému adresoval v roku 2015 celotalianskému cirkevnému kongresu vo Florencii.

Diecéza sa nesmie stať cirkevným múzeom

Pri večernom stretnutí v Lateránskej bazilike pápež František na prvom mieste vyslovil ostré varovanie pred pokušením funkcionalizmu v diecézach i pred upínaním sa na predstavu vybudovania „dokonalého poriadku“ formou funkčnej reorganizácie, avšak bez skutočnej múdrosti a bez „kerygmy“, čiže ohlasovania evanjeliovej blahozvesti. Dnes sme naopak povolaní obstáť uprostred akceptovania nerovnováhy vecí, „nemôžeme urobiť niečo dobré, evanjeliové, ak máme strach z nerovnováhy“, zdôraznil Svätý Otec:

„Prvým pokušením, ktoré môže prísť po počúvaní mnohých ťažkostí, problémov, mnohých vecí, ktoré chýbajú, je: «Nie, nie, musíme zreorganizovať mesto. Zreorganizovať diecézu, dať všetko na svoje miesto, urobiť poriadok». (…) Áno, budú zreorganizované, no takto sme dali do poriadku múzeum. Cirkevné múzeum mesta: všetko je na poriadku. Toto znamená skultivovať veci, skultivovať mladých, skultivovať srdce ľudí, skultivovať rodiny… robiť anglický krasopis, všetko je dokonalé. Toto by však bolo tým najväčším hriechom svetskosti a protievanjeliového svetského ducha.

Nejde o „reorganizáciu“. Počuli sme o nerovnovážnych stavoch mesta, nerovnováhe mladých, seniorov, rodín… nerovnováha vzťahov s deťmi… Dnes sme boli povolaní obstáť v nerovnováhe. Nemôžeme urobiť niečo dobré, evanjeliové, ak máme strach z nerovnováhy. Musíme uchopiť nerovnováhu do rúk: toto nám hovorí Pán, pretože Evanjelium – verím, že mi rozumiete – je nerovnovážna náuka. Vezmime si blahoslavenstvá, zaslúžia si Nobelovu cenu za nerovnováhu. Evanjelium je také.“

Pokušenie riešiť pastoračnú situáciu reorganizovaním pomenoval pápež František aj typicky talianskym výrazom:  „Je to «gattopardizmus»: chcieť zmeniť všetko, aby sa nezmenilo nič…“

Tri body pápeža Františka: Pokora, nezištnosť a duch blahoslavenstiev

Ďalšou dôležitou výzvou pápeža pre Rímsku diecézu je pokora. Pretože „ten, kto hľadá vlastnú slávu, nebude vedieť počúvať druhých a ani načúvať Bohu“ a spolupracovať tak na jeho misii, povedal Svätý Otec:

„Dobre si uchovajte v hlave i v srdci, že keď Pán chce obrátiť svoju Cirkev, čiže keď chce, aby bola bližšie pri ňom, aby bola kresťanskejšia, vždy to robí takto: vezme toho najmenšieho a postaví ho do centra. Pozývajúc tak všetkých, aby sa stali malými  a aby sa pokorili – hovorí doslovne evanjeliový text – aby sme sa stali maličkými, tak, ako to urobil on, Ježiš.

Reforma Cirkvi sa začína pokorou a pokora sa rodí a rastie prostredníctvom nášho pokorovania. Týmto spôsobom neutralizuje naše predstieranie toho, že sme veľkí: Pán neberie do rúk dieťa preto, že je najnevinnejšie alebo preto, že je najjednoduchšie, ale preto, že v tom čase deti pod 12 rokov nemali žiadny spoločenský význam.

Jedine ten, kto nasleduje Ježiša po tejto ceste pokory a stáva sa maličkým, môže skutočne prispieť k misii, ktorú nám zveruje Pán. Ten, kto hľadá vlastnú slávu, nebude vedieť počúvať druhých, ani načúvať Bohu. Ako bude takto môcť spolupracovať na misii?“

Nesmieme opovrhovať ostatnými, maličkými, či už sú to siroty, osoby trpiace závislosťami, hriešnici, cudzinci, ľudia, ktorí stratili vieru, ateisti, hendikepovaní či seniori… Na druhých môžeme hľadieť z výšky jedine vtedy, keď im pomáhame povstať, povedal Svätý Otec. Pýcha a povýšeneckosť nám zabraňujú načúvať volaniu druhých, ktoré je v podstate túžbou po spáse, je volaním Ducha Svätého vrátiť sa na správnu cestu.

Treťou podmienkou k správnemu načúvaniu je podľa Svätého Otca nezištnosť:

„Nezištnosť ohľadom nás samých je nevyhnutnou podmienkou k tomu, aby sme mohli byť plní záujmu o Boha a o iných, aby sme im mohli skutočne načúvať. Je tu „hriech zrkadla“. A my, kňazi, sestry, laici s povolaním pracovať, mnohokrát padáme do tohto hriechu zrkadla. Volá sa narcizmus a zakladanie si na sebe.

Hriechy zrkadla nás udúšajú. Pán začul volanie ľudí, ktorých postretol, a bol im nablízku, pretože nemal nič, čo by si bránil, ani nič čo by stratil, nemal „zrkadlo“: mal svedomie v modlitbe, v kontemplácii s Otcom a v pomazaní Duchom Svätým.“

Svätý Otec v tejto súvislosti upozornil na prekrútenie priorít oproti postoju Dobrého Pastiera, ktorý znechá 99 oviec, aby zachránil toho, kto sa stratil: „Mnohí prestávajú byť pastiermi oviec, a stávajú sa kaderníkmi zopár vyberaných ovečiek.“

Posledným aspektom potrebným pre správne načúvanie je duch blahoslavenstiev:

„Blahoslavenstvá sú kresťanským posolstvom, ale aj tým ľudským. (…) Je to posolstvo, ktoré ti dáva žiť, posolstvo novosti… Mne vždy pomáhalo myslieť na to, že oslovujú aj pohanských či agnostických ľudí. Sám Gándhí sa priznal, že to bol jeho najobľúbenejší text. Blahoslavenstvá – znamená to, že som sa od Pána a od života naučil, kde je skutočné šťastie, to, ktoré nám dáva Pán a tiež to znamená vedieť rozlišovať, kde ho hľadať, pomáhať druhým nachádzať ho bez toho, aby sme si pomýlili cestu.

Ten, kto si pomýli cestu či ten kto sa potkne, možno predstierajúc, že kráča po Božej ceste, riskuje, že bude viesť k pomýleniu či prešľapu aj druhých. Vidíme to na niektorých pelagiánskych hnutiach či na niektorých ezoterických hnutiach alebo na niektorých gnostických hnutiach, ktoré sú dnes medzi nami: tieto všetky sa potkýnajú, každé z nich;  sú neschopné ísť smerom k horizontu; idú trochu vpred, aby sa zas vrátili k sebe samým…

Sú to egocentrické ponuky. Naopak, blahoslavenstvá sú teocentrické, hľadia na život, vedú ťa vpred, zbavujú ťa materiálnych vecí, no odľahčia ťa pre nasledovanie Ježiša. A Ježiš hovorí o tom, aby sme nepohoršovali maličkých. Prečo? Pretože pohoršenie je kameň úrazu.“

Varovanie pred ľahostajnosťou a pohoršovaním maličkých

Stav do seba zahľadenej komunity ilustroval Svätý Otec scénou z dokumentaristickej fotografie, ktorej zväčšeninu umiestnil pápežský almužník kard. Konrad Krajewski v priestoroch Pápežskej charity vo Vatikáne. Dobre situovaní ľudia v módnych kožuchoch hľadia bez povšimnutia ponad hlavu žobráka, ktorý k nim naťahuje ruku.

„Nepohoršujme maličkých. Neupadajme do ľahostajnosti. Ak ponúkame divadlo ako na tej fotografii, ako komunita namyslená, zištná, smutná, ktorá žije konkurenciou konfliktom, vyraďovaním, potom si zasluhujeme Ježišove slová: «Nepotrebujem vás, neslúžite mi nanič.» Naopak, pretože je tu riziko, že vykonáte veľa škôd – povedal by Ježiš – bolo by lepšie, keby ste zmizli, vrhnúc sa na dno mora. Aby ste nespôsobovali škandál. Rím je trochu vzdialený od mora, no môžeme povedať: «Choď sa hodiť do Tiberu».“

Svätý Otec členom zhromaždenia odporučil vrátiť sa k dvom dokumentom: k apoštolskej exhortácii Pavla VI. Evangelii nuntiandi a tiež k jeho vlastnej apoštolskej exhortácii Evangelii gaudium, konkrétne k bodom 61-75 druhej kapitoly, týkajúcim sa výziev mestskej kultúry.

Ešte pred začiatkom diecézneho podujatia sa Svätý Otec v sakristii Lateránskej baziliky stretol s rómskou rodinou, ktorá sa stala v predchádzajúcich dňoch terčom protestu pravicových radikálov na rímskom predmestí Casal Bruciato, kde im mesto pridelilo sociálny byt.