Môj profil 
Predplatné
Trenčín 19. júla 2014 (TASR/HSP)
Venovaný je príslušníkom náhradného 71. pešieho trenčianskeho pluku, ktorý tvorili najmä Slováci z Oravskej, Turčianskej a Trenčianskej župy
Pamätník obetiam krvavo potlačenej vzbury slovenských vojakov v srbskom Kragujevci v roku 1918 stojí v Trenčíne už takmer šesť desaťročí, mnoho Trenčanov však o ňom ani nevie. Stojí totiž za bránami kasární na Štefánikovej ulici. Pamätník pripomína najvýznamnejšiu vzburu v rakúsko-uhorskej armáde na sklonku prvej svetovej vojny.
Venovaný je príslušníkom náhradného 71. pešieho trenčianskeho pluku, ktorý tvorili najmä Slováci z Oravskej, Turčianskej a Trenčianskej župy. I preto ho posmešne nazývali drotársky pluk. Jeho súčasťou boli najmä vojaci, ktorých prepustili z ruského zajatia, bolo ich okolo 3000.
Podľa Vlastimila Hábla z Trenčianskeho múzea pamätník postavili z iniciatívy Okresného výboru Zväzu protifašistických bojovníkov a vtedajšieho Miestneho národného výboru v Trenčíne v roku 1958, slávnostne ho odhalili 1. júna pri príležitosti 40. výročia vzbury. „Na pylóne je umiestnená bronzová tabuľa s menami popravených účastníkov vzbury a nápisom „Na večnú pamäť hrdinským príslušníkom 71. pešieho pluku sídliaceho v týchto kasárňach, ktorí sa v dňoch 1. – 2. júna 1918 v Kragujevci – Juhoslávii vzbúrili proti vojne a proti rakúsko-uhorskej monarchii,” priblížil Hábl s tým, že autorom pamätníka bol pravdepodobne akademický sochár Ladislav Berák a v roku 1963 ho vyhlásili za národnú kultúrnu pamiatku.
Ako TASR informoval Peter Šumichrast z Vojenského historického ústavu v Bratislave, symetricky pred pylónom boli na dvoch podstavcoch dve skupiny postáv po dvoch postavách, ktoré symbolizovali boj a víťazstvo. Podľa Hábla súsošia postavili neskôr ako samotný pamätník, po nejakom čase ich zničili.
Jedným z hlavných iniciátorov najväčšej vzbury v rakúsko-uhorskej armáde bol Martin Riljak z Hornej Marikovej. Na sklonku vojny už veteráni nemali mnoho chuti podstupovať vojenský dril, akým ich zaťažovali rakúsko-uhorskí dôstojníci. Napätie medzi dôstojníkmi a mužstvom vyvrcholilo v deň žoldu – v nedeľu 2. júna 1918. Niekoľko vojakov nedodržalo večierku a posilnení alkoholom sa vracali neskoro do kasární. „Bežná iskra zažala plameň. Veliteľ izby dostal od vojakov poriadny výprask a oneskorenci nezostali len pri tom. Vylámali skrine s puškami a nábojmi a spustili lavínu, ktorá sa už nevedela zastaviť. Kasárne ovládla živelnosť, hnev, túžba po pomste,” uvádza sa v historických prameňoch, ktoré hovoria i o tom, že streľba sa preniesla aj do centra mesta.
Vzbura trvala síce len niekoľko hodín, no jej dôsledky boli tragické. Vzbúrenci vtrhli do kancelárií, zničili evidenčné záznamy a získali i pokladnicu so 110.000 korunami. Boli veľmi sklamaní, keď nenašli ostrú muníciu, ale len debničky s cvičnými nábojmi. I preto bola vzbura už o piatej nadránom potlačená, zahynulo päť vojakov. Po piatich dňoch 44 vzbúrencov popravili na Stanovljanskom poli neďaleko Kragujevca.
.jpg)
.JPG)
