Rýchlosť, s akou americký minister zahraničných vecí Antony Blinken vyvrátil obvinenie Kremľa, možno prezrádza hru. V DNA neokonzervatívcov je vyhýbať sa v takýchto rozhodujúcich momentoch. Blinken sa však predvídateľne dištancoval od útoku Kremľa aj od Bidenovej administratívy.

Predtým podobne postupoval aj predseda Zboru náčelníkov štábov generál Marks Milley, ktorý sa v rozhovore pre časopis Foreign Affairs vopred zriekol akejkoľvek zodpovednosti za nadchádzajúcu ukrajinskú „protiofenzívu“. Toto je nový refrén Bidenovej administratívy – nepočuť zlo, nehovoriť zlo. Už sa nehovorí ani o podpore Kyjeva „nech to stojí, čo to stojí“ – ako to Biden zvykol hovoriť ad nauseam.

Podstata veci spočíva v tom, že Kyjevom toľko propagovaná „protiofenzíva“ zápasí so všeobecnými prognózami Západu, že je odsúdená na neúspech. Vlastne, dôležitosť podcastu o zahraničných záležitostiach s generálom Milleym tento týždeň spočívala aj v jeho nedôvere, pokiaľ ide o výsledok. Milley odmietol byť kategorický v tom, že Kyjev vôbec začne svoju „protiofenzívu“!

Dnes je tu obrovská dilema, pretože celý západný príbeh o ruskej porážke je odhalený ako zbierka lží a popri tom sa vyparil mýtus o vojenskej zdatnosti Kyjeva, ktorý sa môže postaviť oveľa väčšej vojenskej sile superveľmoci. Ukrajinská armáda sa systematicky rozpadá na prach. V skutočnosti sa Ukrajina stala otvorenou ranou, ktorá sa rýchlo mení na gangrénu, a na jej zacelenie zostáva málo času.

Kyjevský režim je však plný frakcií. Existujú silné kliky, ktoré sú proti mierovým rokovaniam s Ruskom, ak Moskva nekapituluje, a namiesto toho chcú eskaláciu, aby západné mocnosti zostali zaviazané. A aj po odchode Borisa Johnsona majú na Západe svojich stúpencov.

Militantná klika zakotvená v mocenskej štruktúre v Kyjeve by mohla byť páchateľom tohto nebezpečného aktu provokácie namiereného proti Kremľu s cieľom vyvolať ruskú odvetu.

Z Blinkenovej prázdnej poznámky vyplýva, že neokonzervatívci v Bidenovej administratíve na čele s Victoriou Nulandovou tiež nemajú náladu krotiť kyjevských buričov. Pokiaľ ide o Európu, aj tá stratila svoj hlas.

Pravdepodobne sa to v učebniciach dejepisu prejaví ako historické zlyhanie európskeho vedenia a jeho jadro spočíva v paradoxe, že to nie je Francúzsko, ale nemecká vláda, ktorá sa vo vojne na Ukrajine spojila bližšie k USA a riskuje vnútroeurópsku „epochu konfrontácie“.

Aj inak sú to osudové časy, keď sa politický stred už zmenšuje vo Francúzsku a Taliansku a v samotnom Nemecku je značne oslabený v dôsledku pandémie, vojny a inflácie. Dôležité je, že ide len o čiastočný hospodársky príbeh, keďže úpadok stredu a deindustrializácia v Európe spolu úzko súvisia a sociálna štruktúra, ktorá stred podporovala, sa rozpadla.

Nemecko, európska veľmoc, malo doteraz relatívne šťastie. Ťažilo z lacnej pracovnej sily z východnej Európy a lacného plynu z Ruska. To sa však už skončilo a úpadok nemeckého priemyslu je predvídateľný. Keď sa spoločnosť fragmentuje, fragmentuje sa aj politický systém a riadenie takýchto krajín si bude vyžadovať čoraz väčšie úsilie. Nemecko a Taliansko majú koalície troch strán, Holandsko má štyri strany, Belgicko má koalíciu siedmich strán.

V súčasnosti udávajú tempo udalostí zástancovia tvrdej línie v kyjevskom režime a Európania ich budú pokorne nasledovať. Ale v miestnosti je „chlad“ – ak si požičiame slová Judie Fosterovej z hororu Mlčanie jahniat, keď sa Anthony Hopkins v okamihu premenil na Hannibala Lectera.

Nemýľte sa, toto je bod zlomu; nešikovný atentát na Putina otriasol kaleidoskopom na nepoznanie. Jediná upokojujúca myšlienka je, že vedenie Kremľa sa nebude riadiť emóciami. Uvažovaná reakcia Kremľa je dostupná z vyjadrení ruského veľvyslanca v USA Anatolija Antonova:

„Ako by Američania reagovali, keby dron zasiahol Biely dom, Kapitol alebo Pentagon? Odpoveď je zrejmá pre každého politika, ako aj pre bežného občana: trest bude tvrdý a nevyhnutný.“

Veľvyslanec ďalej vyvodil záver: „Rusko bude reagovať na tento drzý a opovážlivý teroristický útok. Odpovieme vtedy, keď to budeme považovať za nevyhnutné. Budeme odpovedať v súlade s hodnotením hrozby, ktorú Kyjev predstavuje pre vedenie našej krajiny.”

Neočakávame žiadne reakcie na kolená. Napriek tomu muselo byť samotné obmedzenie osláv Dňa víťazstva na Červenom námestí ťažkým rozhodnutím. Deň víťazstva 9. mája je najdôležitejším sviatkom v Rusku, keď sa verejnosť a štát stretávajú na vlasteneckých oslavách, počas ktorých si ľudia pripomínajú svojich rodinných príslušníkov, ktorí obetovali svoje životy za porážku nacizmu.

Mnohé prvky tohto dňa – sprievody, piesne a spomienkové obrady – pochádzajú ešte zo sovietskej éry. Deň víťazstva je jediným významným štátnym sviatkom, ktorý prešiel do postsovietskeho Ruska. V krajine, ktorá s rozpadom Sovietskeho zväzu stratila mnoho svojich idolov a hrdinských úspechov, zostalo víťazstvo nad nacizmom zdrojom obrovskej kolektívnej a osobnej hrdosti.

Putin má však zviazané ruky až za hranicu, keď krajina zúri a dožaduje sa odplaty, ako je zrejmé z vyjadrení bývalého ruského prezidenta a súčasného podpredsedu Bezpečnostnej rady Ruska Dmitrija Medvedeva: „Po dnešnom teroristickom útoku už neostávajú iné možnosti ako fyzická likvidácia Zelenského a jeho kliky.“

Pokiaľ ide o Zelenského, jednoducho odišiel z Kyjeva do Helsínk – a potom do Haagu a do 13. mája pricestuje na štátnu návštevu do Berlína – možno tuší nebezpečenstvo. Zdá sa, že osud Zelenského režimu je skutočne spečatený. Zelenskyj pripomína mýtického potulného Žida, ktorý sa vysmieval Ježišovi na ceste k ukrižovaniu a potom bol prekliaty, aby chodil po zemi až do druhého príchodu.